BRATISLAVA - Štrnásty marec 1939 sa do našich dejín zapísal ako vznik autonómneho Slovenského štátu. Pred 78 rokmi tento dátum odštartoval temné obdobie, ktorého kontroverzný charakter vytvára priestor na rozličné interpretácie. Spýtali sme sa slovenských historikov, ako sa mohol vyvíjať osud slovenského národa, keby druhú svetovú vojnu vyhral Adolf Hitler a my s ním.
Slovanov považovali za menejcennú rasu
Podľa Michala Schvarca z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) sa Hitler vo svojej nepublikovanej „Druhej knihe“ o Slovanoch vyjadril s dešpektom ako o „menejcennej rase“: „Na dobytých východných územiach mali podľa neho nacionálni socialisti ‚tieto rasovo cudzie elementy... oddeliť... alebo ich bez okolkov odstrániť‛.“
Slováci prežili holokaust a po 70 rokoch zistili šokujúcu vec: Stačila maličkosť a obaja to vedeli
Bol to predovšetkým Himmler a jeho SS (Schutzstaffel), kto interpretoval stredoveké konflikty medzi nemeckými, poľskými a ruskými vojvodami ako „rasový zápas“ Germánov proti Slovanom a cez túto optiku nazerali aj na slovanstvo ako celok, vysvetľuje historik. Z tzv. Generalplan Ost z 15. júla 1941 od agrárneho vedca a Himmlerovho dvorného plánovača Konrada Meyeraza vyplýva, že Nemci chceli germanizovať rozsiahle oblasti ZSSR. Tieto plány boli zakotvené aj v „Generalplan Ost“ (november 1941) úradnej skupiny III B Hlavného úradu pre ríšsku bezpečnosť a podľa slov Schvarca predstavujú výrazné míľniky, ktoré mali natrvalo určiť osud niekoľko miliónov prevažne slovanského obyvateľstva.
Hitler chcel ovládať Európu z pohľadu SS nemalo ísť len o „konečné riešenie židovskej otázky“, ale „predovšetkým o vysídlenie rasovo nevhodných príslušníkov východných a juhovýchodných národov neschopných ponemčenia“. Údel Slovákov by sa zrejme odvíjal od tohto scenára. „Naznačujú to vyjadrenia šéfa Rasového a osídľovacieho úradu SS Günthera Panckeho o poznatkoch z cesty po Slovensku z júna 1940 o ‚odstránení asi 500 000 ľudí‛ či úvahy poradcu pre Hlinkovu gardu Viktora Nagelera z februára 1943 o vysídlení ‚rasovo nežiaducich a rušivých živlov‛ a o postupnom germanizovaní asimilovateľnej časti slovenského národa,“ spresňuje Schvarc, podľa ktorého by kolaborácia s Nemeckom v Tisovom podaní neznamenala záchranu slovenského národa, ale naopak, zásadné ohrozenie jeho ďalšej existencie v prípade nemeckého víťazstva.
Príkladom sú sovietski vojnoví zajatci
Na názory Michala Schvarca nadväzuje aj historik a politológ Matej Beránek, ktorý pracuje v Múzeu holokaustu v Seredi: „Adolf Hitler bol nielen vodcom Národnosocialistickej Nemeckej robotníckej strany (NSDAP), ale aj teoretikom od nej odvodenej ideológie nacizmu. Od začiatku sa Hitler a ďalší predstavitelia tejto strany netajili tým, že chovajú nenávisť voči Židom, Marxistom, Slovanom, prakticky voči komukoľvek, kto nezodpovedal kritériám nacistickej ideológie.“
Ako sa ďalej vyjadril Beránek, nacistické Nemecko a Slovensko boli spojenci. Slovenská armáda bojovala spolu s Nemeckom v ťaženiach proti Poľsku a Sovietskemu zväzu. So sovietskymi vojnovými zajatcami, ktorých nacisti považovali za tzv. podľudí, zaobchádzali bezohľadne. „Obrovské množstvo z nich zahynulo na následky fyzického vyčerpania, zlého zaobchádzania, hladu a chorôb. S určitosťou sa dá predpokladať, že Slováci by boli ďalší na rade. Hlavne z dôvodu, že ani samotní Slováci nezapadali do spomínaných kritérií nacizmu,“ myslí si Beránek.
Slovákov by selektovali
Aj podľa Stanislava Mičeva, riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici nacisti nepočítali so Slovenským štátom, ani so slovenským národom. „Časť pokladali za asimilovateľnú, a tá sa mala germanizovať. To by boli tí, ktorí by splnili kritériá árijskej rasy. Časť by bola vhodná na otrockú prácu pre árijcov, podľa všetkého nie na území Slovenska a časť by bola likvidovaná,“ ozrejmuje. Po Židoch a Rómoch to boli práve Slovania, ktorých považovali za podradnú rasu. „Toto nie je žiadna hypotéza, ale reálna nacistická rasová politika známa z dostupných dokumentov,“ dodal Mičev.
Vznik Slovenského štátu
Pred 78 rokmi, 14. marca 1939, došlo k vyhláseniu samostatného Slovenského štátu, ktorý vznikol ako politický a vojenský spojenec nacistického Nemecka. Na jeho čele stál rímskokatolícky kňaz Jozef Tiso, ktorého po vojne odsúdili na trest smrti za zradu a popravili. Podľa vzoru Norimberských zákonov bolo na Slovensku zavedené protižidovské rasové zákonodarstvo a v roku 1942 sa uskutočnili prvé deportácie. Aj po vypuknutí Slovenského národného povstania zostal štát na strane Adolfa Hitlera. Vláda formálne kapitulovala až v máji 1945.
Podmienky na vyvrcholenie separatistických úsilí na území Slovenska v bývalej Československej republike nastali po Mníchovskej dohode z 29. septembra 1938. Po nej na základe rozhodnutia štyroch mocností prišlo Česko o pohraničné územie - Sudety v prospech Nemecka.
Prezident ČSR Edvard Beneš abdikoval 5. októbra 1938. Na druhý deň podpísali v Žiline predstavitelia časti slovenského politického spektra, najmä z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), dohodu o autonómii Slovenska. Anektovanie južných území Slovenska a časti Podkarpatskej Rusi Maďarskom sa uskutočnilo v novembri 1938 na základe tzv. Viedenskej arbitráže.
Emil Hácha, prezident ČSR dosadený Nemcami, 11. marca 1939 vymenoval autonómnu vládu Slovenska na čele s Karolom Sidorom. Ten odmietol nemecký návrh vyhlásiť samostatný Slovenský štát. Nemecko okamžite reagovalo a Adolf Hitler pozval do nemeckého Berlína ministra autonómnej slovenskej vlády Ferdinanda Ďurčanského a separatisticky naladeného Jozefa Tisa, vysokého predstaviteľa HSĽS. Hitler ultimatívne vyslovil návrh, že buď vyhlásia samostatné Slovensko, alebo sa jeho územie rozdelí medzi Maďarsko a Poľsko.
Okamžite po návrate slovenskej delegácie z Nemecka 14. marca 1939 Snem Slovenskej krajiny na mimoriadnom zasadnutí prijal demisiu vlády Karola Sidora a vyhlásil nezávislosť Slovenska od ČSR. Vznikol samostatný štátny útvar nazvaný Slovenský štát, v ústave prijatej v júli 1939 označený za Slovenskú republiku. Ešte 14. marca toho roku ho diplomaticky uznalo Nemecko a 15. marca 1939 bola ustanovená jeho vláda na čele s Jozefom Tisom, ktorého v októbri 1939 zvolili za prezidenta Slovenskej republiky.
Pod nemeckým vplyvom
Slovenský štát vznikol predovšetkým z vôle Hitlera, ktorý ako sa sám vyjadril, mal záujem iba o územie Čiech a Moravy. Slovensku ponechal ním determinovanú samostatnosť. Mnohé praktiky predstaviteľov vtedajšieho štátu sa však nedali na základe všeobecne uznávaných historických faktov stotožniť s právnym a demokratickým štátom. Bola to silná vazalská naviazanosť na fašistické Nemecko. Vojnová Slovenská republika kompletne prebrala nedemokratický systém vládnej moci z Tretej ríše. Moc v rukách mala iba jedna strana - HSĽS, napísala TASR.
Najhoršie zverstvá
Už v apríli 1939 bolo prijaté vládne nariadenie o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých povolaniach. O rok neskôr bol schválený arizačný zákon, ktorý pripravil židov o ich majetky. Ako prvý z nemeckých spojencov sme deportovali rasovo prenasledovaných vlastnými silami. Prvý transport so slovenskými židmi odišiel 25. marca 1942, tisíc mladých žien a dievčat poslali z Popradu do Osvienčimu. Prežilo ich iba dvadsať.
Podľa Ústavu pamäti národa sa týmto začala prvá vlna transportov zo Slovenska, ktorá trvala až do októbra 1942. Ľudácky režim mal Nemcom za každú osobu zaplatiť tzv. osídľovací poplatok 500 ríšskych mariek. Obete smerovali predovšetkým do najbrutálnejších nacistických táborov v Majdanku a Osvienčime. Druhá séria transportov odštartovala počas okupácie nacistickými vojskami v roku 1944. Celkovo v koncentračných táboroch v dôsledku transportovania z územia Slovenska zahynulo viac ako 70 000 židovských občanov. Netreba však zabúdať ani na rómsky holokaust.
Na perzekúciách rasovo nevyhovujúcich občanov a tých Slovákov, ktorí nesúhlasili s režimom, sa aktívne podieľali jednotky Hlinkovej gardy. Neskôr participovali aj na deportáciách židovského obyvateľstva a pôsobili ako politická polícia. Počas a po Slovenskom národnom povstaní sa najmä pohotovostné oddiely zúčastňovali na trestných výpravách a akciách po boku nemeckých jednotiek proti povstalcom a civilistom. Na svedomí majú najhoršie masakre v histórii Slovenska. V okolí Kremničky a Nemeckej za niekoľko týždňov brutálnym spôsobom zavraždili takmer dvetisíc ľudí. Múzeum SNP na svojej stránke uvádza, že na Slovensku bolo umučených a zavraždených 5 304 vlastencov, antifašistov a rasovo prenasledovaných, ktorí po vojne boli exhumovaní v 211 hromadných hroboch. Viac ako 95 obcí, osád a samôt na Slovensku bolo vypálených.
