BRATISLAVA/OSVIENČIM - Prieskumy ukazujú, že mládež na Slovensku toho vie o holokauste len veľmi málo. Netuší, aké zverstvá sa diali počas druhej svetovej vojny, ani to, koľko ľudí bolo zo Slovenska deportovaných. Na druhej strane Kotlebova ĽSNS hrala medzi prvovoličmi v minulom roku prím, a aj vďaka nim sa dostala do parlamentu. Situácia sa zdá byť alarmujúca, a preto vznikajú v súčasnosti rôzne iniciatívy práve na školách, ktoré sa snažia robiť osvetu proti extrémizmu. Jednej z nich sme sa minulý pondelok zúčastnili aj my. Celodenný výlet do koncentračného a vyhladzovacieho tábora v Osvienčime, ktorý sa začínal odchodom v skorých ranných hodinách, dal deťom aj nám poriadne zabrať. Nielen fyzicky, ale najmä duševne.
Posledné chvíle nacistického vraha: Takto zomieral sadista Brunner, ktorý poslal na smrť aj Slovákov
Keď nastupujeme do autobusu v Senci, vonku vládne ešte poriadna tma. Mnohí museli vstávať už o štvrtej, aby stihli naplánovaný odchod o 5:30, a tak sa niet čo čudovať, že tváre niektorých študentov odrážajú túžbu po spánku. Pred nami je približne 240 km dlhá cesta, ktorej sa zúčastňuje aj Pavol Frešo, predseda Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý zájazd organizuje.
Nevládzeme udržať otvorené oči
Kolesá sa krútia a vo vnútri zatiaľ vládne ticho. Všetci driemu. V Žiline k nám pristupuje postarší pán. Málokto z osadenstva pravdepodobne tuší, že je to občiansky aktivista a nositeľ ocenenia Biela vrana Ján Benčík, ktorý sa venuje monitorovaniu a odhaľovaniu slovenských extrémistov a neonacistov.
Aj keď ideme smerom k popravisku, kde vyhaslo 1,1-1,5 milióna ľudských životov, bolo nám dopriate pekné počasie Spoza obzoru sa vynorilo slnko a v autobuse vládne dobrá nálada. Učiteľky diskutujú, tínedžeri sa bavia. Niektorí vybrali okuliare, ďalší zaháňajú únavu energetickými nápojmi. Tých, ktorí nemajú slúchadlá na ušiach, trápi najmä hudobná produkcia. Chodia za šoférom, aby vybral inú stanicu, potom zase aby pridal hlasitosť.
Prvá dávka informácií prichádza už v autobuse
Po prechode cez poľské hranice sa nám prihovorí koordinátor protiextrémistického programu Miro Staník. Študenti dostanú otázku, či vedia, kedy vznikol prvý nacistický koncentračný tábor. Nie je to žiadny test, takže nečaká na odpoveď a vysvetlí, že to bolo už v roku 1933 v Dachau, iba dva mesiace po nástupe Adolfa Hitlera k moci. Dostali sa do neho ľudia bez riadneho súdu za to, že boli nepohodlní pre režim. Na tomto príklade demonštruje, aký je extrémizmus: Nepripúšťa iný názor.
A padne ešte jedna otázka. Z ktorej zahraničnej krajiny odišiel prvý transport do Osvienčimu. Áno, bolo to práve zo Slovenska, z Popradu. Žiakom sú v tej chvíli rozdané fotografie a materiály, ktoré vznikli počas Slovenského štátu a boli zamerané proti židovskému obyvateľstvu.
K slovu sa po ňom dostane Ján Benčík, ktorý žiakov upozorní, že miesto, kam pôjdu, sa stalo fabrikou na smrť. "Vstupnou surovinou boli ľudské bytosti... produktom čierny hustý mastný dym, popol a zvyšky rozdrvených kostí," vraví známy aktivista, podľa ktorého boli niektorí občania počas slovenskej vojnovej republiky zbavení dôstojnosti, majetku, práv a napokon internovaní v táboroch, odkiaľ ich poslali transportmi do záhuby.
Dve bagety, minerálka, jablko
Študenti nevyzerajú byť týmito informáciami šokovaní. Cesta ubieha v typickom duchu školského výletu. Kto nemá náladu na rozhovory, sleduje z okna ubiehajúce kilometre, alebo si dopĺňa energiu jedením. Občerstvenie, ktoré platila bratislavská župa, tvoria pre každého dve bagety, kola, minerálka a jablko. Vtedy ešte nikto netušil, že to bude jeho celodenná strava.
Na parkovisku v Osvienčime, kam dorazíme okolo 11-tej, sú už asi všetci radi, že sa môžu poriadne vystrieť. O 15 minút majú študenti v rukách lístky, ale pred vstupom ešte treba prejsť detektorom kovov. Už predtým dostali upozornenie, že robiť si tu selfie, by bolo nedôstojné. Vzali ho síce na vedomie, ale mobily držia v rukách. Námetov na fotografovanie bude určite aj tak dosť.
Kráčame, počúvame, kráčame, počúvame,...
Študenti vedia, prečo sem prišli, ale ešte netušia, že ich čaká trojhodinový výklad v tábore Auschwitz I., ktorý je známy svojim nápisom nad vstupnou bránou "Arbeit macht frei" a neskôr aj značný čas strávený v Auschwitz-Birkenau, kde na železničnej rampe dochádzalo ku selekcii a rozhodovaní o živote a smrti v plynovej komore.
Jedným z najsilnejších zážitkov v Auschwitz I. sa zdá byť kopa vlasov ostrihaných zo 150-tisíc zavraždených žien, kopec topánok, kufrov a iných predmetov, ktoré po sebe zanechali väzni. Je to zvláštny pocit pre každého, kto Osvienčim navštívil a videl tieto dôkazy na vlastné oči. Vtedy je každý ticho a počúva sprievodkyňu.
Slzy na krajíčku
Výklad je veľmi depresívny. Do uší nám prúdia detaily o vraždení na každom kúsku pozemku, v budovách aj pivniciach. Opisujú nám celý systém vyhladzovania, ako to fungovalo od príchodu až po smrť. Pri spomenutí plynových komôr a enormného množstva mŕtvych na takom malom priestore sa v očiach odzrkadľuje čosi ako zdesenie. Nie sme ušetrení žiadnych podrobností a pokračujeme ďalej. Vchádzame do baraku za barakom a v každom z nich nás čakajú nové svedectvá o zverstvách. Z toľkej koncentrovanej nenávisti a bolesti budeme mať asi nočné mory.
Keď sa autobusom presunieme k Auschwitz-Birkenau, tábor nás prekvapí obrovskou rozlohou. Cestu smrti si žiaci odšliapu pešo, na niektorých je vidno, že už toho majú dosť. Po nachodených stovkách metrov a nafotených desiatkach záberov už počuť sem-tam aj šomranie či chichot. Zvedavosť vystrieda únava.
Posledné metre a odchod
Nakoniec si pozrieme pamätnú tabuľu v slovenčine a dostaneme ešte jeden výklad o spaľovni mŕtvol a vzbure väzňov, ktorí v nej pracovali. Cestou sa zastavujeme v "dome smrti", kde ženy niekedy čakali aj týždeň bez jedla a vody, nahé pri mínus 30 stupňoch, kým sa uvoľní komora. Študentov zarazia aj "postele" v barakoch. Neveria, že na tej holej drevenej prični sa tiesnili desiatky väzňov.
Na parkovisku sa študenti, ktorí si ešte vybehli do obchodu so suvenírmi kúpiť magnetky, zhodnú, že prehliadku mesta radšej oželejú, rovnako ako obed. Pohýňame sa späť. Počas zastávky na benzínke kvôli "cik pauze" si to mládež nasmeruje nielen k toaletám, ale vyťahuje z búnd aj cigarety. Komu došli zásoby, zamieri k pokladni. Na mobiloch cinkajú prijaté a odoslané správy. Vonku sa pomaly opäť stmieva. Do Senca prichádzame okolo deviatej večer.
Ťažko povedať, či sa na žiakoch podpísala iba únava alebo aj šok a uvedomenie si toho, čo práve zažili. Spracovanie toľkého množstva nových poznatkov a nepríjemných skutočností si určite vyžiada nejaký čas a potom sa možno dostaví aj požadovaný účinok. Mládež hádam takto lepšie pochopí, že bezstarostný život, ktorého najväčším problémom je vybitá batéria na mobile, nemusí byť samozrejmosťou.
