BRATISLAVA – Mladá Slovenka v januári vyskúšala experiment, ktorý by dobrovoľne podstúpil len máloktorý Slovák. Jozefína si zaumienila, že sa v Bratislave mesiac pokúsi prežiť iba z minimálnej mzdy. Smutnou pravdou je, že zhruba tri percentá Slovákov žijú z necelých 400 eur na mesiac aj celý rok.
Jozefína z Bratislavy dokázala s veľkým sebazaprením prežiť celý január zo sumy, z ktorej vyžiť je umenie aj v iných častiach Slovenska. Výška minimálnej mzdy na Slovensku dosahuje od 1. januára 2017 435 eur v hrubom, v čistom 374 eur. Mladá Slovenka si začiatkom roka zaumienila, že neminie ani o cent viac, no doviesť mesačný experiment až do konca chcelo poriadnu dávku trpezlivosti a sebazaprenia, upozornila aj na svojom blogu.
Čo bolo pohnútkou experimentu?
Hlavným „spúšťačom“ experimentu bolo predvianočné obdobie, v ktorom sme s kolegami z práce posielali nejaké vianočné darčeky do krízových centier a s ďašími kamarátmi sme zase posielali potraviny núdznej rodine. A keď som si uvedomila, aké „obyčajné“ sú ich priania, bolo mi z toho veľmi smutno, lebo to boli úplne bežné veci, ktoré si ja kúpim a ani neviem, že som za to utratila peniaze. Nevedela som si predstaviť, aká je ich finančná situácia, keď si pýtajú také skromné dary. Aj keď viem, že mamičky v krízovom centre by asi boli vďačné, keby mali aspoň sumu vo výške minimálnej mzdy, pretože sú na tom určite oveľa horšie ako väčšina ostatných. Chcela som sa vedieť viac vcítiť do toho, čo môžu títo ľudia prežívať, a zároveň som chcela demonštrovať, že minimálna mzda na Slovensku je veľmi nízka. Najmä, keď si uvedomíte, že ľudia, ktorí dostávajú minimálnu mzdu, musia chodiť každý deň do práce a dostanú za to takú malú čiastku, z ktorej sa nedá dôstojne žiť – ani na východe a už tobôž nie na západe.
Môžete bližšie opísať, ako vyzerali vaše pracovné dni? V čom ste sa museli najviac uskromniť?
Pracovné dni boli jednotvárne. Ráno som vstala a dala som si doma raňajky. Bol to pre mňa nezvyk, lebo väčšinou si raňajky kupujem v práci. Hlavne som musela myslieť na to, že si nemôžem zabudnúť zobrať obed do práce. To bola teraz moja najväčšia starosť. Takže som si zabalila obed a išla som do práce. Po práci som sa vrátila domov a navarila som si večeru aj obed a na ďalší deň. Cez týždeň som mala dvakrát do týždňa tréning s folklórnym súborom. Vtedy som vnímala svoje obmedzenie najviac. Dosť často zvykneme chodiť po treningu na pivo a pizzu. Teraz som bola asi len raz a aj to som si dala len pivo.
A čo víkendy?
Víkendy boli v pohode, keďže mám veľa priateľov. Jeden víkend som išla na výstavu Sen vs. Skutočnosť, ktorá bola zadarmo, takže som si účasť mohla dovoliť. Inokedy som bola so súboristami a naša tanečníčka mala kolaudáciu, takže to zase bola akcia, na ktorej hostili mňa a nie ja niekoho iného. Raz sme mali vystúpenie so súborom. Hradili nám cestu aj občerstvenie, takže výlet bol takmer zadarmo. Vďaka priateľom som teda vedela prežiť aj víkendy.
Okrem týchto „výletov“ ste nechodili von s priateľmi?
Nemohla som veľmi chodievať s kamarátmi von a ak aj áno, tak len s obmedzením - na jedno pivko alebo kofolu a platila som stále len za seba a nikoho som nemohla pozvať. Nebola som ani raz v divadle či kine, nemohla som si kúpiť ani jednu knihu, nekúpila som si ani nič na seba a ani som si nekúpila niečo len tak pre radosť.
Dokázali ste počas experimentu vycestovať niekam preč?
Okrem vystúpení, ktoré nám hradil organizátor, som nebola nikde. Neviem si predstaviť, že by som mala niekam ísť. Naozaj by som si to nemohla dovoliť, keďže na konci mesiaca mi zvýšili 2 eurá a 36 centov. Ak som išla náhodou von (čo sa dialo iba na začiatku experimentu, lebo potom som si uvedomila, že toto si dovoliť nemôžem), tak som nenechávala tringelty. Bolo veľmi jednoduché si vypočítať, že ak mám platiť 6,2 eura, tak za zvyšných 80 centov si môžem kúpiť lístok na MHD a ešte mi 10 centov zvýši. Takže, hoci by som za reálnych okolností nechávala čašníkom niečo navyše, minimálne 80 centov alebo aj 1,5 eura, teraz som nenechala nič. Matematika nepustí, keď človek vidí, ako rýchlo mu miznú peniaze. Takmer všade som chodievala pešo.
Čo ste nakupovali v obchode? Mohli ste si dovoliť bežne kupované potraviny alebo ste pozerali len po akciových produktoch?
V obchode som nekupovala nutne akciové produkty, ale často som kúpila produkty z nejakého reťazca. A veľmi často som porovnávala jednotlivé produkty. Všetko, čo som kupovala bežne, som sa snažila nájsť v nejakej lacnejšej alternatíve. Úplne som vypustila mäso, ktoré som si nemohla dovoliť kúpiť v dobrej kvalite. Obmedzila som aj svoje obľúbené jogurty v bio kvalite – v tomto prípade som naozaj pozerala len po cene a kupovala som si tie najlacnejšie. Na štyroch jogurtoch som dokázala ušetriť viac ako dve eurá.
Platili ste z čiastky aj hypotéku alebo nejaké pravidelné splátky, paušál a podobne?
Z čistky, ktorá mi ostala, som platila nájomné za izbu. Bývam v byte s kamarátmi a platím si len svoju izbu. Ak by som mala platiť hypotéku, tak by so to určite nezvládla. Tiež som platila paušál a internet. Ostatné pravidelné mesačné výdavky som zaplatila, ale s tým, že som sa snažila uvedomiť si, že ak by tento experiment reálny, tak by som si to nemohla dovoliť. Išlo o rôzne predplatené časopisy, služby a podobne, ktoré platiť musím, lebo sa nedajú len tak oddialiť.
Podporovalo vás v experimente okolie? Ako?
Ako kto. Niekto áno. Na začiatku mi väčšina hovorila, že sa to nedá a že čakajú, kedy ma to prestane baviť. Kamoš mi povedal, že mi dáva tak dva týždne a nebudem mať peňazí ani cent. Niektorí kamaráti ma, naopak, zavolali von s tým, že mi zaplatia, kedže žijem z minimálnej mzdy. Toto som ale naozaj využila len párkrát.
Ako si spomínate na finále experimentu?
Na konci mesiaca, 29. Januára, som mala v peňaženke posledných 7 eur. Kamoška ma zavolala na pivo a išla som s ňou s tým, že idem len na jedno. Ona ma však začala presviedčať, nech si dám viac pív, že mám predsa sedem eur. Nechcela som. Zvyšných päť eur bola moja istota a ja som sa nenechala zlomiť.
Čo je podľa vás najhoršie na živobytí z minimálnej mzdy? Je to dôstojná a dostatočná suma na to, aby človek nemal hlavu v existenčnom smútku?
Podľa mňa je na minimálnej mzde najhoršie to, že človek, ktorý pracuje, dostane takú malú sumu, že sa z nej nedá dôstojne vyžiť. Naozaj ide len o holé prežitie. Nemôžete si dovoliť nič. Ak by som si napríklad chcela niečo kúpiť oblečenie alebo knihu, alebo hocičo iné, muselo by ísť o výdavok, na ktorý som pripravená a musela by som si ho naozaj dopredu naplánovať. Neustále som musela rozmýšľať nad peniazmi a stále som počítala. Nemyslím si, že toto je dôstojné.
Cítili ste sa byť sociálne stigmatizovaná?
Človek príde o akýkoľvek sociálny život. Ak by som ani raz nešla s kamarátmi von, dokázala by som z tejto sumy vyžiť určite lepšie, ale myslím si, že človek sociálny život naozaj potrebuje. Ľudia, ktorí žijú z minimálnej mzdy, nepostrádajú len hmotné veci. Život nie je len o jedle a ošatení. Aby človek uspokojil všetky svoje potreby, potrebuje živiť aj svojho ducha a v tomto prípade to teda naozaj nie je možné. Minimálna mzda to nepovoľuje. Zbohom, knihy, divadlo, koncerty, stretnutia s kamarátmi, diskusie... Ja som mohla experiment kedykoľvek ukončiť, ale tí ľudia, ktorí z minimálnej mzdy naozaj žijú, to nemôžu urobiť. Čo ak musia ísť k zubárovi? Alebo ak potrebujú nové topánky? Kabát? To sú všetko veľké výdavky, ktoré musia naozaj plánovať. A už vôbec si neviem predstaviť, ako by som z tejto sumy mala vyžiť s deťmi. Ľudia, ktorí toto dokážu, sú umelci. Podľa mňa je to priam až nemožné, aby z tejto sumy žila napríklad rodina. Pre dvoch ľudí, ktorí zarábajú minimálnu mzdu a majú dieťa, to musí byť totálny „hardcore“.
Čo vám mesiac s utiahnutým opaskom dal a čo vzal?
Čo mi ten mesiac dal? Neistotu. Celý ten mesiac bol pre mňa mesiac neistoty (aj keď to nebola úplná neistota, lebo som vedela, že keby sa čokoľvek zlé stalo, experiment ukončím a všetko je v poriadku, nanešťastie reálni ľudia takéto zadné vrátka nemajú). Neistota ma na jednej strane deptala, ale na druhej strane donútila viac „strategicky“ myslieť. Musela som si najprv vždy vyhodnotiť situáciu, rýchlo veci spočítať a rozhodnúť sa. Nikam som sa bezhlavo nehrnula, takže v určitom zmysle by som mohla povedať, že aj rozvahu. Viac som si uvedomila hodnotu peňazí, ktoré som nemala. Predovšetkým mi ten mesiac dal veľkú mieru empatie voči ľuďom, ktorí takto musia žiť z mesiaca na mesiac a určite mi aj ušetril nejaké peniaze. Súčasne som mala veľa času na rozhovory s kamarátmi, s ktorými som trávila viac času. Viac som čítala, hoci som si žiadnu knihu nemohla kúpiť. Hoci som bola bez peňazí, nemôžem povedať, že by som bola nešťastná. Bola som občas nervózna z neistoty, ale zvládla som to.
Podstúpili by ste experiment ešte raz?
Všetkých od podobného experimentu odhováram a stále hovorím, že nie, ale tú skúsenosť neľutujem. Možno si o pár rokov opäť poviem, že trocha pokory nezaškodí a znova skúsim vyžiť z minimálnej mzdy. Každému, kto sa chce dozvedieť niečo o sebe a svojich priateľoch, to takýto pokus odporúčam. Zistia nielen to, či majú pevnú vôľu a dobrých priateľov, ale hlavne sa dokážu vcítiť do ľudí, ktorí v živote nemali toľko šťastia. Je to úplne iný svet a človek sa naučí na veci pozerať novými očami. Zistí, že to, čo on považuje za normálne, je pre niekoho úplný nadštandard.
