BRATISLAVA – Poznajú ich deti, rodičia aj študenti. Šíria sa medzi nami ako vírus, ktorý dokáže strašidelne mutovať. Reč je o súčasných slovenských povestiach a fámach, ktoré skúma Katarína Rabatinová, etnologička zo Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
Fantastické a hororové príbehy o nadprirodzených bytostiach, nebezpečných miestach či desivých tvoroch si ľudia rozprávajú aj dnes, v 21. storočí. Práve tie sa stali vedeckým koníčkom Kataríny Rabatinovej, ktorá pôsobí ako doktorandka v Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied.
Odborník o najväčšej podzemnej záhade Slovenska: Mesačnú jaskyňu hľadajú už viac ako 50 rokov
„S trochou zveličenia možno povedať, že sú všade okolo nás, rozprávame si ich v rodinnom kruhu, medzi priateľmi, no pokojne si ich môžeme vypočuť od človeka, ktorý vedľa nás stojí na autobusovej zastávke či počas čakania v rade v preplnenom supermarkete,“ približuje slovenská výskumníčka tzv. urban legends, teda v slovenčine moderné ľudové príbehy, ktoré sa prispôsobili súčasnému svetu.
„Nadprirodzené bytosti sa transformovali do podoby nebezpečných deviantov, ktorí však disponujú priam nadľudskou silou či vlastnosťami, nebezpečnými miestom už nie je zrúcanina hradu, ale polorozpadnutý dom na konci ulice, desivý tvor nie je drak, ale exotický pavúk či jedovaný had,“ hovorí o súčasných fámach a povestiach mladá etnologička. Živému folklóru, akým sú aj súčasné povesti, sa podľa jej slov v zahraničí folkloristi a iní odborníci venujú už desaťročia, u nás je však takýto výskum pomerne málo zdokumentovaný.
Čo je súčasná povesť a fáma?
Súčasná povesť je rozprávanie o nezvyčajných udalostiach, ktoré sa údajne udiali v našom okolí. Môžu vzbudzovať strach, odpor alebo aj pobavenie. Hlavným hrdinom príbehu je ,,obyčajný“ človek, s ktorým sa vieme identifikovať, čo je jeden z kľúčových faktorov, vďaka ktorému nás rozprávanie osloví, definuje Rabatinová. Väčšinou ide o príbehy z druhej ruky, teda nestali sa človeku, ktorého osobne poznáme, ale nejakému fiktívnemu známemu známeho. „Tieto príbehy sú rozprávané ako reálne udalosti a často im ľudia veria. No v skutočnosti majú mnohé z nich medzinárodné paralely, to znamená, že sú v trochu upravenej podobe rozprávané po celom svete,“ vysvetľuje.
Najzáhadnejšia postava slovanskej mytológie: Hororová kikimora sa k obetiam prikrádala v noci
„Fáma sa od súčasnej povesti líši tým, že je kratšia a na rozdiel od povesti v nej často chýba konkrétny aktér alebo miesto, kde sa má príbeh odohrávať. Šíriteľom súčasných povestí a fám sme v podstate všetci, hoci si to často neuvedomujeme. Dovolím si tvrdiť, že sa nevyhýbajú žiadnej vekovej ani vzdelanostnej skupine,“ dodáva.
Nebezpečný kvet zo supermarketu
Výskum realizovala Katarína Rabatinová prostredníctvom tzv. etnografického rozhovoru pred štyrmi rokmi vo svojom rodnom meste – v Žiline. Zaujímalo ju, aké príbehy medzi miestnymi kolujú, akého skrytého nepriateľa sa Žilinčania boja, pýtala sa ich, či náhodou nepočuli o príbehu, ktorý práve koluje inde. A to bol kľúčový faktor výskumu – zachytiť tie „najlepkavejšie“ príbehy v ovzduší.
„To sa stalo, možno dva roky dozadu. Jedna ženská si kúpila v bauMaxe kvet v kvetináči, neviem už, čo to bolo konkrétne za kvet. Ale dôležité je, že to bol kvet dovezený z Austrálie. Ona stále počula z toho kvetu také akoby pískanie, alebo niečo také a stále nevedela, čo to je, čo sa deje. Asi po týždni sa začala hrabať v tej hline, lebo chcela zistiť, čo to tam je a v tej hline našla čiernu vdovu, a tá čierna vdova tam mala vajíčka. Čierna vdova keď má vajíčka a cíti sa ohrozená, tak vydáva taký piskľavý zvuk. Tieto pavúky si robia nory, oni žijú normálne v zemi. Tá žena sa v tom teda hrabala a našla pavučiny a túto vdovu. To mala šťastie, že ju neuštipla, neviem či by jej niekto vedel pomôcť, na Slovensku takéto pavúky nie sú. Tak to je dosť brutál. Už neviem ako to riešila, ale myslí, že to šla vrátiť a určite sa sťažovala. Ale to sa stalo na sto percent pred dvomi rokmi kamarátke mamy mojej bývalej priateľky,“ porozprával etnologičke istý 22-ročný Žilinčan.
Podľa etnologičky ide o celosvetovo rozšírenú povesť, v Európe známu už od 70. rokov 20. storočia, odborníkmi označovanú ako „pavúk v kaktuse“, ktorá má množstvo rôznych verzií. „Detaily príbehu sa menia, zaznamenala som aj verzie, v ktorých ako životu nebezpečné zviera vystupovala tarantula alebo škorpión, prinesenou rastlinou môže byť napríklad orchidea, palma, v amerických variantoch kaktus,“ poznamenala výskumníčka.
Príbehy s pavúkom si ľudia nespájali len s bauMaxom, ale aj inými reťazcami. „Rovnako ako mnohé iné súčasné povesti a fámy, aj tento príbeh vďačí za svoju životaschopnosť internetu. Bol predmetom vášnivej debaty v rámci viacerých diskusných fór. Intenzita rozprávaní prinútila reagovať zástupcov obchodného domu IKEA, ktorí vysvetlili, že predávané orchidey nedovážajú z exotických destinácií, pestujú sa v skleníkoch v Holandsku, kde sa, navyše, na paletách dezinfikujú a vykurujú. Takže pravdepodobnosť, že by sa v nich dostal nejaký nebezpečných živočích na Slovensko, je minimálna,“ s úsmevom dopĺňa výskumníčka.
Ani toto racionálne vysvetlenie však výraznejšie neovplyvnilo popularitu súčasnej povesti, upozorňuje slovenská vedkyňa. Príbeh je totiž napínavý a zaujímavo štruktúrovaný. Odráža náš strach z neznámeho, exotického, ale tiež obavy z veľkých odosobnených obchodných reťazcov. „Predstava, že ,niečo‛ môže nepozorovane vniknúť do nášho domova a narušiť jeho zdanlivé bezpečie, je skutočne znepokojujúca,“ uvažuje.
Žiletky na žilinskom tobogane
„Na žilinskom tobogane vkladali žiletky do tých medzier nejakí típkovia. Aj sa tam niekto porezal. Počula som, že najprv šla krv, a potom decko dorezané a druhé za ním... A to sa stávalo často, tak ja som mala potom strach chodiť na tobogany aj keď som nikdy nikoho dorezaného naživo nevidela. A keď som aj šla, tak som sa vždy nadvihovala pri tých spojoch. To mi sused hovoril, že to takí asociáli robia, Rómovia a takí z pasťáku, tí zaručení grázlici, ale aj s kamarátmi sme sa o tom bavili,“ opísala jedna 18-ročná Žilinčanka najdesivejšiu miestnu fámu.
Vyššie opísanú fámu veľmi dobre poznajú viacerí Žilinčania. Dokonca sa o nej dopočulo aj samotné žilinské kúpalisko. Podľa Rabatinovej poznajú toto rozprávanie aj v zahraničí a bolo zaradené do oficiálneho komplexu fám zameriavajúcich sa na nebezpečenstvá číhajúce na nevinné deti.
„U nás ide o príbeh s rasistickým podtextom, ak sú totiž respondenti schopní určiť, kto je vykonávateľom tohto činu, označia príslušníkov rómskej menšiny. Hoci ich nikto nevidel priamo pri čine, táto predstava korešponduje s obrazom, s ktorým sa môžeme stretnúť v bežnej komunikácii. Róma útočiaceho na ,nevinných‛ bielych spoluobčanov si dokážeme bez problémov vizualizovať. Očakávame, že ,záporné‛ osoby, budú robiť záporné veci. Odborníci sa zhodujú, že tieto fámy živia naše stereotypy, ospravedlňujú predsudky voči cudzincom, neintegrovaným ľuďom, umožňujú otvorene prejaviť našu agresivitu na základe ich údajného činu,“ spresňuje výskumníčka.
Sfušovaná dlažba z Rimavskej Soboty
Ako na záver poznamenala etnologička, nie všetky fámy, ktoré kolujú medzi ľuďmi, majú negatívny podtext. Môžu napríklad hovoriť o komických nehodách alebo šikovnosti odvážnych študentov. Niektoré sú dokonca staré desaťročie. Určite ste už počuli o bielych alebo čiernych dodávkach, ktoré kradli deti ‚na orgány‛ alebo o deviantoch ukrytých na toaletách. Veľmi rozšírenou bola aj študentská povesť o dievčine, ktorá našla v noci po príchode na internát nad posteľou odkaz od vraha mŕtvej spolubývajúcej.
Fámy a povesti sa dnes vďaka internetu šíria oveľa rýchlejšie ako v minulosti. Mnohé z nich na prenos využívajú sociálne siete. Len nedávno hovoril celý internet o sfušovanej dlažbe, ktorá bola dielom robotníkov z Rimavskej Soboty, čoskoro sa však ukázalo, že fotografiu nepodarenej dlažby poznajú aj ďaleko za hranicami Slovenska, kde sa fotografia takisto úspešne šírila Facebookom.„Ak nabudúce začne váš známy rozprávanie slovami o tom, čo sa stalo kamarátovi bratranca jeho suseda, budete vedieť, koľká bije,“ dodala na záver výskumníčka.
