BRATISLAVA/POPRAD – Ľudí, ktorých v Kolumbii považujú za národných hrdinov, máme aj na Slovensku. Pre horolezca Petra Hámora sa stala nadpozemská výška, ďaleko od strastí všedného sveta, životnou vášňou. Málokto sa môže pýšiť titulom horolezca, ktorý ako prvý v histórii vystúpil na najnebezpečnejšiu himalájsku osemtisícovku, Annapurnu, z dvoch strán.
Hoci sa môže Peter Hámor pochváliť úspešnými výstupmi na 13 najvyšších vrcholov sveta, k životu a horám pristupuje so stoickým pokojom. Do zbierky výškového horolezectva mu chýba už len jedna jediná osemtisícová „korunka“ sveta, ale ako priznáva, nepatrí medzi zberateľov. Do hôr chodí kvôli prírode, ľuďom a pekným zážitkom.
Horolezec Vlado Štrba vyvrátil mýty o Evereste: Teplota môže vystúpiť aj na 40 stupňov Celzia
Na jar sa elitnému slovenskému horolezcovi podarilo zdolať Manaslu, ôsmu najvyššiu horu sveta. Do výšky 8 163 metrov vystúpil s rumunským kolegom Horiom Colibasanu. Nám sa ho podarilo zastihnúť a vyspovedať v Bratislave počas horúceho letného dňa v sprievode manželky, horolezkyne Márie Hámorovej.
Ako nám prezradila Hámorova manželka, o svoju drahú polovičku strach nemá. Obaja manželia život zasvätili horám už na prahu dospelosti. „Tým, že sa Peter celý život venuje horolezectvu, na príchody a odchody som počas nášho manželstva zvyknutá,“ vysvetlila Mária Hámorová, ktorej rekordný výstup nie je spojený s Himalájami, ale s Aconcaguou, najvyšším vrchom Ameriky (6 959 metrov).
Hoci sa o súkromnom živote Petra Hámora hovorí len málo, s manželkou ho nespája iba horolezectvo, ale aj dve deti, dcéra a syn. Ani jedno z detí však horolezectvo nenadchlo a súrodenci sa vydali vlastnou cestou, ktorú rodičia rešpektovali a podporovali.
Život horolezca je cesta: Znova uvažujem o Evereste
Čo sa v človeku musí zlomiť alebo udiať, aby si povedal, že vystúpi na najvyššie štíty sveta?
Myslím si, že sa v človeku nemusí nič lámať. Buď to má v génoch, alebo má chuť chodiť do vysokých hôr či venovať sa lezeniu. Táto túžba sa nedá nadobudnúť ani vynucovať násilím.
Máte to v génoch?
Ťažko povedať, či to mám v génoch. Narodil som sa v Tatrách, žijem tam a rodičia ma do hôr vodievali, aj keď som sa tomu v puberte spočiatku bránil a venoval sa iným športom, hokeju a futbalu. Na konci puberty som sa však rozhodol skončiť s kolektívnymi športmi a hľadal som nejaký progres.
Za sebou máte aktuálne 13 osemtisícoviek, chýba už len Dhaulágirí. Chystáte sa zdolať ich všetky?
Chcem liezť, dokým budem vládať a nemusia to byť všetky osemtisícovky. Keby som mal túžbu zdolať všetky najvyššie vrcholy Zeme, pravdepodobne by som to už mal za sebou. Nešiel by som štyrikrát na Annapurnu a znova na Everest. Ja chodím tam, kde je pekne a kde vidím nejaký cieľ, kam ma ťahá cesta. Fakt, že sa výstupy darí kompletizovať, je len vedľajší produkt úsilia.
Horolezectvo je neobyčajný druh športu. Je to záľuba solitérov. V čom je iné?
Nie je to vyslovene šport pre solitérov. Samozrejme, robia sa aj sólo výstupy, ale nie je to pravidlo, lebo špagát má vždy dva konce. Horolezectvo je šport, v ktorom človek môže posúvať svoje limity a zistiť, kde ich má.
Čím vás hory magnetizujú? Hádam nielen tým, že je tam pekne. Nesiete si so sebou na výstup nejaký vnútorný odkaz, cieľ?
Každý jeden výstup vám ukáže, ako na tom fyzicky a psychicky ste. Je veľmi dobré, keď človek nepoľaví a snaží sa svoju hranicu ďalej posúvať. V horách si môžete na základe predchádzajúcich výstupov plánovať ďalšie, ktoré by mali byť hodnotnejšie, o niečo ťažšie. A práve posúvanie ľudských hraníc hory umožňujú.
Najbližšie sa chystáte...
Na Dhaulárigí... Nie som si istý. Ešte neviem, kam presne. Každý horolezec má plánov veľa a posledné debaty s mojím dlhoročným spolulezcom Horiom sa týkali viacerých alternatív. Uvažovali sme znova aj o Evereste, na ktorý sa nám pred dvomi rokmi nepodarilo vystúpiť kvôli zlým podmienkam.
Aký to bol pre vás pocit, stáť na Evereste, korune Zeme?
Bol to môj prvý osemtisícový vrchol. No niekedy má človek lepší pocit z expedície, pri ktorej sa nepodarí vystúpiť na vrchol, ale odnáša si veľa príjemných zážitkov. Spomínam si na výstup s Poliakom Piotrom Morawskim a Piotrom Pustelnikom – boli sme absolútne zohratá trojica, taká partia, že po neúspešnom výstupe, tretej expedícii, kedy by už väčšina ľudí chcela ísť domov, sme zosmutneli, že sa to končí, aj keď sme nedosiahli vrhol.
Aký pocit mávate na vrchole? Niektorí ľudia plačú, iní skáču...
Žiadne vyskakovanie na vrchole som nezažil, každý to možno prežíva inak. Nie je to ešte miesto, kde by sa bolo treba radovať, lebo kto stratí sústredenie kvôli eufórii, môže mať problémy pri zostupe.
Poďme k horšej stránke lezenia. Zranenia. Utrpeli ste nejaké?
Odkedy som prestal s kolektívnymi nebezpečnými športmi, zranenia sa mi vyhýbajú. Samozrejme, každý horolezec má nejaké drobné zranenia. Aj nebezpečenstvo patrí k horolezectvu. Mal som len drobné zlomeninky, natiahnuté šľachy, ale väčšinou išlo o úrazy z tréningu.
Čo na extrémnom horolezectve nemáte rád?
Nefér výstupy a použitie kyslíka, ktorý je predovšetkým psychickou podporou horolezca. Môže ho použiť len v stane, keď spí alebo má problém. Pri výstupe sú však viac nefér šerpovia ako kyslík. Pre expedíciu znamená výstup s platenými šerpami neustálu pomoc. Horolezci nemusia stavať stan, nekopú plošiny, nevaria a nenosia so sebou kyslíkové fľaše. My takýmto štýlom nevystupujeme.
S čím sa musí telo vyrovnať pri najexponovanejšej časti výstupu?
So symptómami výškovej choroby. Ide ale o absolútne subjektívnu záležitosť. Prejavuje sa napríklad bolesťou hlavy, zúženým videním, problémami so stabilitou. Pri niektorých symptómoch už treba zvážiť návrat do tábora. Najvážnejším problémom je opuch pľúc alebo opuch mozgu, pretože tieto stavy zvyknú byť smrteľné.
Ako takéto trápenie zvládajú ženy? Je pre ne výstup náročnejší?
Aj vo vysokých horách som sa stretol so ženami, tri z nich dokonca vyliezli na všetkých 14 osemtisícoviek. Sú to veľmi ambiciózne športovkyne, ktoré dokážu veľa odtrpieť len preto, aby dosiahli svoj cieľ. Ženám však hory prinášajú aj riziká, ktoré muži nemajú, záťaž môže mať na ne trvalé následky. Niektoré z nich napríklad nemôžu mať deti, čo je prípad väčšiny výškových lezkýň.
Hovoríte o utrpení počas výstupu, ale má stúpanie hore aj svetlejšie chvíľky? Čo keď vás prepadne hlad?
Počas výstupu nesmiem dostať hlad. Aj stravovanie je súčasťou plánu, aby bol organizmus stále funkčný. V tábore máme kuchára, ktorý na cestu vždy niečo pripraví a zabalí. Väčšinou klobásu, syr, slaninu, vajce natvrdo, prípadne nejakú energetickú tyčinku.
Myslievate niekedy na horolezecký dôchodok? Ako by mal podľa vás vyzerať?
Horolezecký dôchodok je pre mňa lezenie. Neexistuje horolezec, ktorý by bol rád, že končí s lezením. Lezenie nie je robota, ale koníček, vášeň. Keď vás to drží, chcete, aby to trvalo naveky. Ja poznám chlapov, ktorí majú vysoko cez 60 rokov a stále do hôr chodia, iba ich ciele sú čoraz nižšie. Človek si vekom musí latku nastaviť o čosi nižšie. A tak si ju posúvam až do Smokovca, do kaviarne, a tam skončím v 96 rokoch alebo v 104. Tak si ja predstavujem horolezecký dôchodok (smiech).
Čo vás živí?
S manželkou vlastníme agentúru, ktorá pripravuje rôzne teambuildingové, športové akcie pre firmy. Organizujeme napríklad bungee jumpingové akcie a všetko, čo je spojené s dobrodružnými outdoorovými aktivitami.
Komunita horolezcov, ktorých možno zaradiť medzi vrcholových športovcov, nie je veľká. Stretávate sa s nejakými formami uznania zo strany okolia?
Keď spomeniem napríklad Kolumbiu, človek, ktorý vylezie na osemtisícovku, je na úrovni národného hrdinu. Aj talianska verejnosť je v oblasti horolezectva vysoko vzdelaná, pretože sa informácie o horolezectve v médiách objavujú častejšie a fundovane. Keď sa hovorí o Evereste, tak o Evereste s celou jeho históriou a výstupmi. Podobné je to tiež v Poľsku a o horolezectvo sa živo zaujímajú aj Česi, pre ktorých hory hádam znamenajú viac ako pre nás. Výškové horolezectvo je na Slovensku periférna záležitosť. Veľmi často sa u nás v médiách objavujú dezinformácie, ktoré čitateľov mätú.
Aké napríklad?
V oveľa väčšej miere sa objavujú správy o tragédiách, nešťastiach a o tom, čo je spojené s nebezpečenstvom. Sú povýšené nad každý jeden bezproblémový výkon, lebo tam nie je žiadna šťava. Veľmi časté sú aj chyby v terminológii. Ľudia si zamieňajú svah, žľab, nevedia, čo je lavína. Človek, ktorý si vytvára obraz o kopci iba na základe toho, čo číta, si vymodeluje absolútny blud. Môže si myslieť, že visíme niekde na jednej karbíne. Nečudo, že nás má potom verejnosť za bláznov.
Už v minulosti ste spomínali, že sa hory vplyvom globálneho otepľovania menia. Kedy ste si prvý raz všimli, že sú iné?
Zmeny si všímam už posledných 20 rokov. Kopce sa menia, nielen Himaláje, ale aj Alpy, tak ako všetko navôkol. Otepľovanie je na nich vidno najmä preto, lebo sa roztápajú ľadovce. To je najvýraznejšia zmena, ktorá nastala. Ľadovce ustupujú, zmenšujú sa a ich pohyb je zreteľne badateľný. Najväčším problémom Himalájí je fakt, že sa ľadovec nevyparí, ale roztopí a tvoria sa pod ním ľadovcové jazerá, ktoré držia len prirodzené bariéry – nanosený štrk a kamene, ktoré ľadovec natlačil, morény. Vzniká riziko, že hrádza jedného dňa nevydrží a úzke doliny pri vode plné dedín budú zaplavené.
Máte nejaké životné krédo?
Snažím sa o pokojný život, aby som druhým nerobil zle a čo sa športu týka, veľmi sa mi páči myšlienka, ktorú raz povedal Piotr Pustelnik: Nie je hanba spadnúť z divokého mustanga, ale pre chlapa je hanba jazdiť celý život na somárikovi. Keď chce človek niečo robiť, mal by to robiť poriadne a snažiť sa dosiahnuť ten najlepší výkon.
