BRATISLAVA/KÁTHMANDU – Keď vám Nepálec povie, že smrdíte, tak sa naozaj treba umyť, so smiechom hovorí Vlado Štrba, ktorý sa vybral na vrchol najvyššej hory sveta s horolezcom Zolom Pálom. Keby dvojicu pri výstupe extrémne náročným terénom nezasiahla prašná lavína, úspech by sa trvalo zapísal do histórie slovenského horolezectva. Od roku 1988 nevyšiel na strechu sveta najťažšou Boningtonovou cestou žiaden Slovák.
Keď sa povie Everest, väčšina horolezcov ostane iba pri snívaní a nezájde ďalej. Vy ste však komfortnú zónu prekročili. Kedy sa vás zmocnila túžba vyjsť hore?
Myšlienka podniknúť expedíciu na Mount Everest sa mi v hlave zrodila niekedy pred troma rokmi. Od začiatku mi bolo jasné, že ak pôjdem naozaj hore, tak bez kyslíku, bez výškových nosičov a isto nie klasickou cestou cez Južné sedlo. Posledných dvadsať rokov som v tichosti obdivoval Boningtonovu cestu a jeho jasnú líniu.
Na vrchol ste sa vybrali so Zolom Pálom. Prečo práve s ním?
Približne v polovici roku 2014 som oslovil Zola. Vždy ma nejako vnútorne oslovujú ľudia, ktorí idú za svojimi „uletenými snami“. V tomto prípade to bol jeho pokus o Snežného leoparda za 40 dní. Celý projekt si pripravil a zlogistikoval úplne sám. Vtedy sa mu podarilo v jednom ťahu vystúpiť na dva kopce, ďalšie dva atakovať a na posledný sa už nevybral pre extrémne lavinózny terén. Tak som vedel, tušil, že Zolo je moja krvná skupina. A aj je! Celú akciu som mu predostrel, upozornil ho na možné úskalia. Vedeli sme, že budeme asi musieť ísť aj na úplnú hranu možného a realizovateľného, že úspech v stene bude veľmi náročný. Súhlasil.
Aké boli vaše prvé pocity, keď ste stáli pod najvyššou horou sveta?
Po prvýkrát som videl Everest v roku 1997 a odvtedy som ho videl ešte niekoľkokrát a to zo všetkých jeho strán. Teraz to však bolo iné. Tešil som sa na to, že sa naň pokúsim vystúpiť.
V Nepále ste strávili 82 dní. Ako prebiehal aklimatizačný proces? Čo všetko musí človek absolvovať, aby sa mohol dotknúť najvyššieho vrcholu?
Za jednu z najdôležitejších skutočností úspechu expedície som považoval pomalú, ale kvalitnú aklimatizáciu. Teda takmer dvojmesačný pobyt a pohyb vo výškovom intervale 3 000 – 6 500 metrov. Dôležité bolo niekoľko dní neklesať pod 4 000 metrov. A tak sme realizovali dva treky s dvoma skupinami našich v oblasti Solo Khumbu a Barun.
Čím sa horolezci „everesťáci“ líšia od ostatných? Sú cieľavedomejší alebo majú menší strach zo smrti?
Keďže je Everest prezentovaný ako najkomerčnejší vrch na svete, nijako. Tohto roku bolo vydaných 315 povolení na výstup na vrchol. Z toho 313 cez Južné sedlo, teda najľahšou výstupovou trasou. Iba dve povolenia boli na inú trasu - pre mňa a pre Zola.
A teraz chúlostivá otázka. Ako vyzerá hygiena počas výstupu? Ani si nechcem predstaviť, ako vyzerá toaleta. Prezraďte nejaké pikošky.
Hygiena (smiech)? Mali sme takú „teóriu“: Keď vám Nepálec povie, že smrdíte, tak sa naozaj treba umyť. Ale to sa nestalo. O toaleta… zlá otázka!
Ako veľmi zima je tam hore? Vie si laik také niečo predstaviť? Skúste ju opísať...
Teoreticky. Teplota sa znižuje každých 100 výškových metrov o zhruba 0,6 stupňa Celzia. Ale na ľadovci, na slnku, môže teplota vystúpiť aj na vyše 40 stupňov Celzia. Ale keď potom slnko zájde za obzor, tak v priebehu 15 minút môže byť aj mínus 20 stupňov pod nulou.
Koľko eur bežne stojí výstup na Everest? Hovorí sa, že ak má človek peniaze, môže tam ísť stráviť dovolenku. Je naozaj pravda, že vrchol dnes môže zdolať hocikto s dobrou kondíciou?
Agentúry, ktoré zabezpečujú klientov pre komerčne expedície, si za poskytnutý servis na kopci bežne vypýtajú okolo 58-tisíc eur a viac. Na Everest sa nechodí na dovolenku, aj keď sa to tak môže javiť. Hocikto vystúpiť nemôže a ani dobra kondícia vás ešte nepredurčuje k tomu, že sa vám aj podarí vystúpiť na vrchol. Rozhoduje veľmi veľa faktorov.
Ako to vyzerá v stanových táboroch? Čo všetko tam majú horolezci k dispozícii?
Pri komerčných výpravách tam máte všetko to, za čo ste si zaplatili a čo výškoví nosiči vyniesli hore. So Zolom sme tam mali len to najnutnejšie, čo sme si sami vyniesli. Nemali sme výškových nosičov.
V akej výške začína výstup naozaj bolieť? S akými zdravotnými komplikáciami musí horolezec rátať v tzv. zóne smrti (v akej výške sa zóna nachádza?). Prečo ste nepoužívali kyslíkový prístroj?
Ani neviem, či výška bolí. Boli sme veľmi dobre aklimatizovaní. Mali sme len smolu, že po pár hodinách po zasiahnutí lavínou podráždili Zolove oči drobné kryštáliky ľadu a snehu. Kyslík som nikdy nepoužíval a ani sa nechystám. Keď vystúpite s kyslíkom na vrchol Everestu, s jeho použitím sa vlastne fyziologicky nachádzate niekde vo výške 6 500 metrov a nie v 8 848 metroch.
Lavína vás zasiahla vo výške zhruba 7 000 metrov. Mali ste strach o život?
Približne okolo obeda sa cez nás prevalila prachová lavína a počas najbližších piatich minút sme prežívali dosť náročnú situáciu. Išlo o stredne silnú prachovú lavínu, ktorá sa uvoľnila približne 400 metrov priamo nad nami. S dobre osadenými cepínmi sa nám to podarilo ustáť a prečkať, aj keď pár momentov to už bolo na hranici udržateľnosti. Po poslednej prachovej vlne sme sa otriasli od snehu, ktorý sme mali skutočne všade. Po vzájomnom utvrdení sa, že sme obaja v poriadku, sme pokračovali ďalej vo výstupe.
Možno je to len mýtus, ale zaujímalo by ma, či ešte dodnes možno na ceste hore zazrieť mŕtve telá horolezcov, ktorí počas výstupu zomreli. Boli ste svedkom niečoho takého?
Od Južného sedla po vrchol je ich tam niekoľko (nemal som možnosť vidieť ich na vlastné oči). Zniesť telá dole je extrémne náročné.
Šli by ste na Everest ešte raz?
Budúci rok na jar sa tam plánujeme vrátiť a výstup dokončiť. Táto expedícia bola už moja desiata a istotne nie posledná.
Ako ste sa dostali k turistike a horolezectvu?
Otec viedol turistiku v Detve vyše 35 rokov. Takže u nás sa chodilo na hory skoro každý víkend.
Máte nejaký horolezecký vzor a osobné motto?
Vzor? Nemám. A motto? Ži a nechaj žiť.
