ILAVA - Priamo uprostred mesta leží hrad, ktorý počas jeho dlhej histórie obývali templári, šľachtici, kňazi, nacisti, židia a teraz medzi jeho múrmi píšu ťažkú kapitolu svojich životných príbehov väzni. Ich stereotyp je v mnohom podobný tomu nášmu. Ráno vstanú, idú do práce, poobede ich čakajú rôzne krúžky a večer môžu v poschodových posteliach premýšľať o tom, či ich často krátkodobé zlyhanie morálky stálo za to. Taký je svet v Ilavskej väznici, ktorú sme tento týždeň navštívili.
Starobylé priestory hradu strážia okrem vysokých múrov s ostnatým plotom aj psy a samozrejme, skúsení členovia Zboru väzenskej a justičnej stráže. Paradoxne sa Ústav na výkon trestu odňatia slobody a ústav na výkon väzby nachádza na Mierovom námestí. Okolo to však vyzerá ako v bežnom centre mesta. Obchody s nakupujúcimi, policajná aj hasičská stanica so zamestnancami štátnej správy, či domovy obývané tými slušnými Slovákmi, títo všetci robia chtiac-nechtiac odsúdeným susedov.
Podobne "normálne" prežívajú aj muži a ženy, ktorí vo vnútri, medzi múrmi, pykajú za svoje nerozvážne činy. Od tých, ktorí krátili dane, až po tých, ktorí niekoho pripravili o život, všetci ráno o pol šiestej vstanú a idú do práce. Častokrát monotómnu manuálnu prácu preruší až obed. Nemusia kvôli nemu nikam chodiť, na čo komplikovať zabehaný pracovný režim. Jednoducho sa zoradia pri prenosných vozíkoch, v ktorých im prinesú jedlo.
Pracovať budú musieť ešte pár hodín, potom ich čaká iná "zábava". Od tretej do siedmej večer pre nich pedagógovia pripravujú náhradný program. „Viete, ako sa vraví, ak im nespravíme program, tak ho oni spravia nám,“ žartuje jeden z vychovávateľov. Pre tú lepšiu skupinu ubytovaných sú pripravené kurzy zamerané na umenie, šport či počítačovú výučbu. Môžu sa starať o voliéry a akvária, venovať sa drevorezbe alebo maľovaniu obrazov.
V priaznivom počasí dostanú šancu na pohyb vonku. Takú pestovanú záhradku, akú nájdete v ilavskej väznici, zrejme nemá väčšina z nás. Akýkoľvek talent sa v tejto inštitúcii podporuje, musí to však schváliť kvalifikovaný psychológ a riaditeľ. Ak ste zameraný skôr na hudbu či divadlo, z darovaných nástrojov môžete v presne určené časy vylúdiť uvoľňujúce tóny či nacvičiť s ostatnými zopár scénok. Alebo sa môžete otestovať vo vedomostných kvízoch, ktoré sú podľa mnohých zapísaných mien na nástenke celkom obľúbené.
Hodinu vychádzok denne niektorí využívajú aj v zlom počasí. Na dvore sa dá behať, v menšej posilňovni cvičiť, na čo dohliada aj Arnold Schwarzenegger z veľkého plagátu nalepeného na dverách. Ako každý očakáva, v tomto zariadení by ste márne hľadali náruživých čitateľov, napriek tomu na pedantne uprataných poličkách knižnice leží váha 6794 kníh. Počítačový systém presne vie, kto a kedy si akú knihu požičal. Ničia väzni knihy? „Ale nie, ničia sa skôr opotrebovaním,“ odpovedá jeden z odsúdených, ktorý je v tejto malej knižnici kráľom.
Kvóta pre záujemcov je 3 knihy na 2 týždne, no na výber sú aj časopisy a vlastné periodikum Motýľ, ktoré si väzni "vyrábajú" v počítačovej miestnosti zriadenej vďaka eurofondom. Štvorica pomerne nových strojov však slúži prevažne na výučbu, ostatne ako všetky vymoženosti v dome. Jeden pedagóg dostane na starosť najviac päť "žiakov" a ako to z celého opisu vyplýva, úlohou týchto netradičných študentov je vzdelávať sa a nechať sa vychovávať. V duchu si hovorím, že to mala byť úloha rodičov.
„Vždy som to hovoril a stále si to myslím, úloha pedagóga je najťažšia,“ priznáva Jozef Kurus, ktorý v ústave pracuje od roku 1993. Dnes sa už venuje inej oblasti, na starosť dostal práve zamestnávanie väzňov. Z jeho slov vyplýva, že je za múrmi väznice vlastne manažérom. Pre 330 nešpecializovaných pracujúcich musí nájsť zamestnanie, za ktoré dostanú primerané ohodnotenie. V týchto podmienkach je vraj 170 eur vynikajúci plat.
A čo vlastne vyrábajú? Topánky známej švajčiarskej značky či nábytok pre súdy a políciu, kontrolujú aj chybné výrobky, balia sklenené poháre, skladajú súčiastky pre automobilky, jedným slovom práce, ktoré by už možno nerobili ani brigádujúci študenti. Čo sa stane, ak sa niektorí z väzňov zraní? „Máme tu zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, všeobecných lekárov, ale pravidelne sem chodia zmluvní špecialisti, ako sú stomatológ či dermatológ,“ odpovedá nám Kurus. Cez víkend k akútnym prípadom volajú záchranku.
O "to druhé" zdravie sa stará nielen skupina psychológov, ale aj psychiater a farár. Súčasťou hradu je požehnaná kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, ktorá je modlitebňou pre odsúdených katolíckeho vyznania. Dokazujú nám to aj prikázania namaľované na okenných tabuliach. V prednej časti kaplnky sa stretávajú evanjelici či Svedkovia Jehovovi. Krsty a sväté prijímania za múrmi väzenia prebiehajú bežne. V tejto súvislosti nám okamžite napadá, ako je to so smrťou, predsa len, sedia tu viacerí s doživotnými trestami.
„V minulom roku sme tu mali jedno úmrtie, 28-ročnému mladíkovi praskla cievka v mozgu,“ informujú nás. Žiadne samovraždy? Vlastne, prečo by to malo byť prekvapivé. Pre mnohých väzňov je ústav úplným hotelom oproti tomu, v čom žili "doma". Teraz tá najpodstatnejšia otázka. „Niekomu pobyt tu pomôže, na niekoho nemá žiaden vplyv. Ak tam niekde na vás čaká rodina, manželka a deti, pozeráte sa na to inak. Ak tu máte polovicu príbuzných, nemá to ten účinok,“ myslí si riaditeľ Marián Nosáľ.
Pre mužov predstavujúcich najvyšší zákon je ťažké odhadnúť, aká je recidíva. Niektorí väzni sú tam šiesty či siedmy raz, iným stačí jeden "pobyt". Rozprávajú nám príbeh o odsúdenom, ktorý v afekte a pod vplyvom alkoholu zabil svoju žiarlivú a hysterickú manželku. Dostal 15 rokov, či oprávnene, to nesúdia, na to tam nie sú. Otázkou je, či sa na tieto nechcene dobre známe miesta niekedy vráti: „Bol by som sklamaný, keby sa vrátil.“ Podobne zrejme zmýšľajú aj o mnohých iných väzňoch. Odchádzame s nezodpovedanou otázkou, ako o nich máme zmýšľať my. Vie byť vrah ešte niekedy slušným človekom?
