ILAVA – Budúci týždeň to bude 160 rokov, odkedy v priestoroch Ilavského hradu zriadili trestnicu, miesto pre zločincov porušujúcich zákony. Okrem prísneho režimu, ktorý má byť dostatočným ocenením ich hrozných činov, je jedným z cieľov väzenia aj naučiť odsúdených aspoň nejakým hodnotám. Nič neformuje charakter lepšie ako práca, a práve to, ako väzni pracujú a ako tým splácajú svoj dlh spoločnosti, sme zisťovali v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava.
Kráčame smutnými chodbami, ktoré okrem mreží rozdeľujú žlté čiary. Niektoré vytvárajú koridory, iné určujú ako blízko telefónnych prístrojov by mali odsúdení stáť. Je nutné, takýmto spôsobom obmedzovať ich slobodu, veľmi prísne sa diktuje aj vzťah, ktorý medzi sebou môžu mať dozorcovia a väzni. Tykanie je neprípustné, no pedagógovia vďaka viacerým výcvikom aj od psychológov vedia, ku komu zvoliť aký prístup.
V ilavskej väznici to nefunguje ako vo filmoch, žiadneho šéfa medzi odsúdenými nenájdete. Funguje medzi nimi však istá hierarchia, ktorá pomáha udržať v tomto testosterónom nabitom prostredí poriadok. Tento systém sa osvedčil aj v pracovnom prostredí. Na pracoviskách sú totiž väzni pokope, pracujú s rôznymi nástrojmi, stať by sa mohlo hocičo. Konkrétne v Ilave je jednou z najväčších dielní tá, kde sa šijú topánky.
Väzni v nej zošívajú zvršky obuvi s podrážkami. „Odsúdený nesmie vykonávať práce s výbušninami, strelnými zbraňami, strelivom a návykovými látkami, práce vyžadujúce osobitné oprávnenia, alebo také nebezpečné práce, ktoré by mimo bežného rizika vopred zakladali možnosť ohrozenia zdravia či života,“ vysvetlil nám Adrián Baláž, riaditeľ Kancelárie generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže. Preto je väčšina toho, čo sa vo väzniciach robí, nudnou prácou.
Skladanie kartónových škatúľ a balenie skla, montáž, čistenie a osádzanie plastových klipov do gumových výliskov pre automobilový priemysel či kontrola poškodených súčiastok sú fyzicky aj psychicky nenáročné práce. Z nepríjemného stereotypu sa dá vytrhnúť pri drevovýrobe, ktorá produkuje kancelársky nábytok do súdnych a policajných budov, tam sa však dostanú len tí najlepší a najšikovnejší.
„Odsúdení sa zaraďujú do práce v ústave alebo mimo ústavu na pracoviská vnútornej prevádzky ústavov, na zabezpečenie chodu ústavov, alebo v strediskách vedľajšieho hospodárstva, kde sa vykonávajú práce formou vlastnej výroby ústavu, napríklad pekáreň či výroba nábytku alebo poskytovaním prác a služieb na základe uzatvorenej zmluvy ústavu s fyzickými a právnickými osobami,“ vymenúva Baláž všetky alternatívy, ktoré pracujúcich väzňov čakajú.
V Ilave aktuálne pracuje okolo 330 odsúdených, celkovo ich je však vo väzniciach na Slovensku omnoho viac pracovnej sily. Uspokojujú potreby viac ako 150 podnikateľských subjektov a 23 štátnych inštitúcií. Okrem toho, že vykonávajú práce, ktoré by chcel robiť málokto, plat, ktorý sa osemhodinovky dostávajú, je veľmi nízky. „Priemerná výška pracovnej odmeny v roku 2015 predstavovala sumu 102,25 eur,“ informuje Baláž.
Jedným dychom však treba dodať, že „zaradenie odsúdeného do práce je osobitný vzťah medzi ústavom a odsúdeným, ktorým nevzniká pracovný pomer ani iný obdobný pracovnoprávny vzťah. Na základe uvedené sa na odmeňovanie väznených osôb nevťahuje zákon o minimálnej mzde“. Aj tak však budú viacerí určite namietať, že ani to nie je fér.
Prečo by si mal väzeň užívať teplo, svetlo, jedlo a ešte aj prácu, keď mnohí na slobode nemajú ani to? Odpoveďou je, tak káže zákon. Ak si však porovnáme úroveň väzníc napríklad v severských krajinách, tak treba povedať, že tí slovenskí zločinci ešte žijú pomerne skromne. Práca je navyše významným psychohygienickým faktorom, ktorý má pomáhať prevychovávať. Či úspešne, to už musí posúdiť spoločnosť.
