BRATISLAVA - Už 50 rokov žije v zahraničí, ale na Slovensko sa každoročne rád vracia. Jozef B. Grasalkovič je totiž nielen dedičom kultúry aristokratov, ale aj vznešeného mena tesne spätého s históriou našej krajiny. V exkluzívnom rozhovore pre Topky barón Grasalkovič prezradil, ako sa žije šľachticovi v 21. storočí.
Jozef B. Grasalkovič, ktorý sa narodil v roku 1965 vo švajčiarskej dedinke St. Niklausen, je potomkom slávneho šľachtického rodu Grasalkovičovcov zo Slovenska. Jeho starý otec, barón Jozef Stanislav Grasalkovič, opustil počas druhej svetovej vojny Slovensko a odišiel do Švajčiarska, kde odvtedy žijú všetky nasledujúce generácie rodu. Hoci sa už dnes šľachtické tituly „nenosia“, Jozef Grasalkovič je na svoj pôvod hrdý a šľachetného ducha si pestuje s plnou vážnosťou. Okrem toho, že je historikom, ako dôstojník je aj držiteľom hodnosti majora, členom štátu švajčiarskeho letectva, nositeľom pápežského vyznania a podporovateľom umeleckých projektov na Slovensku i v zahraničí.
Vy a vaša rodina ste nositeľom významného historického mena. Čo to znamená?
Na úvod by som chcel vysvetliť význam pojmu „nositeľ historického mena“. Aby sme sa pri vystupovaní na verejnosti vyhli výrazom ako „šľachta“ a „aristokracia“, ktoré z právneho hľadiska neexistujú, označujú sa príslušníci rodiny Grasalkovičovcov od roku 1918 ako „nositelia historického mena“. To rodu umožňuje v zmenených spoločenských podmienkach naďalej udržiavať tradície spojené s historickým menom a toto zaväzujúce dedičstvo zachovať až do súčasnosti.
Žijú na Slovensku ešte nejakí vaši príbuzní? Kedy opustil Slovensko posledný priamy člen vášho rodu a kam smerovali jeho kroky? Dnes žijete vo Švajčiarsku. Prečo práve tam?
Na Slovensku už naši priami príbuzní nežijú, ale máme tu menší počet bratrancov a synovcov – nazývame ich milo po anglicky „kids without titles“. Historicky korektne bol posledným členom nášho rodu môj starý otec Jozef Stanislav Grasalkovič, ktorý sa narodil ešte v období Rakúsko-Uhorskej monarchie. Nosil určitý čas aj titul baróna, ale opustil rodné Slovensko počas druhej svetovej vojny a zakotvil vo Švajčiarsku. Odvtedy žijú nasledujúce generácie našej rodiny v našej druhej vlasti.
Ako si vaša rodina spomína na Antona Grasalkoviča, ktorý dal postaviť prezidentský Grasalkovičov palác?
Anton Grasalkovič je najznámejší nositeľ nášho mena. Ľudia, samozrejme, spájajú toto meno s budovou Prezidentského paláca. Ostať pri takejto asociácii je však podľa mňa trocha jednostranné. Anton Grasalkovič ukazuje pre členov našej rodiny cestu, po ktorej musíme aj my ako jeho potomkovia žijúci v zahraničí kráčať dnes: vzdelanie ako báza pre profesionálnu dráhu každého z nás, angažovanie sa nielen vo „vlastných kruhoch“, ale pre celú spoločnosť krajiny, v ktorej žijeme, ako aj pre tú, z ktorej pochádzame. Dlhé stáročia prehlbujeme vzťah ku kráse umenia, hudbe a historickým budovám na rodnom Slovensku . Názov „tradícia“ pre mňa osobne implikuje zodpovednosť za rod Grasalkovičovcov a transferovanie hodnôt, ktoré spájame s týmto menom do dnešného storočia.
Čo v dnešnej dobe znamená byť šľachticom?
Šľachtic je človek, ktorý žije a pracuje ako každý iný občan, rešpektuje spoločenské pravidlá a okolnosti, ale z jeho postavenia a spätosti k dejinám svojho rodu vyplýva zodpovednosť pomáhať priateľom a luďom, ktorí si cenia výkon našich predkov, ako aj dnešných príslušníkov rodu. Znamená to deliť vlastné šťastie a udržiavať historické dedičstvo. Byť šľachticom v dnešnej dobe znamená tiež vystupovať na verejnosti so skromnosťou a diskrétnosťou. Samozrejme sa ticho poteším, keď ma oslovujú aj mojím titulom – či už sú to predstavitelia verejného života alebo občania Slovenska.
Ako často chodievate na Slovensko? Aké pocity ste mali alebo mávate po príchode do našej krajiny? Cítite spätosť s koreňmi, nejakú zvláštnu nostalgiu alebo aj kultúrny šok? Priznajme si, že na Slovensku je životná úroveň nižšia, ako vo Švajčiarsku. Aký máte k Slovensku vzťah?
Pravidelne navštevujem Slovensko, zvyčajne každoročne na jar a v lete. Najbližšie mám naplánovanú návštevu v júli 2016. Navštevujem vzdialenú rodinu, priateľov, ale aj obce, ktoré sú spojené s dejinami nášho rodu. Tento rok som navštívil Bratislavu a Demandice. Veľmi ma potešila večera v Hoteli Carlton s vtedy novovymenovaným kancelárom prezidenta Slovenska Štefanom Rozkopálom a krátke spontánne stretnutie s primátorom mesta Bratislavy Ivom Nesrovnalom. Nehovoriac o veľkolepom privítaní v obci Demandice na oslavách Dňa obce, počas ktorej mi odovzdali obecné vyznamenanie. Slávnosť sprevádzalo aj pokladanie kvetov k pomníku nad kryptou predkov nášho rodu. Toto srdečné pohostenie sa ma hlboko dotklo. Alebo prekrásny koncert Vojenskej hudby Ozbrojených síl SR pod vedením Borisa Hokinu, venovaný len pre „pána baróna“ v miestnosti na Dulovom námestí s melódiami švédskej skupiny ABBA. Samozrejme, potom sú tu aj iné skúsenosti, napríklad, keď si obecná rada na doteraz nemenovanom mieste nenašla ani čas pozdraviť ma. Neteší ma ani fakt, že môžem vstúpiť do Prezidentského paláca, ktorý už síce nie je vyše storočia majetkom našej rodiny, ale je známy pod naším menom, len s požiadaním a povolením dotyčných úradov. So Slovenskom sa cítim byť srdečne spojený, či už ako jednoduchý občan, dôstojník švajčiarskej armády alebo nositeľ historického mena. Veľmi rád cestujem na Slovensko a zaujímam sa o jeho spoločenský, ekonomický a kultúrny vývoj.
Koľko najvýznamnejších, ale aj menej známych pamiatok zviazaných s rodom Grasalkovičovcov na Slovensku ostalo? Zaujímate sa o ich osud?
Na jednej strane sú historické budovy ako Grasalkovičov palác v Bratislave a kaštieľ v Ivanke pri Dunaji, ktoré nechali vybudovať príslušníci nášho rodu na reprezentáciu, na druhej strane je to napríklad Kostol sv. Michala v Demandiciach a sv. Ladislava v Nitre, ktoré podporovali naši predkovia. Hrad v obci Beckov bol sídlom kastelána Jána Grasalkoviča, ktorý je praotcom nášho rodokmeňa a na rodnom dome Antona Grasalkoviča v Mojmírovciach je pekná pamätná tabula. Bývalé veľkostatky v obciach Demandice, Mojmírovce, Kmeťovo, Komjatice a Vinodol sú už len malou stopou našich dejín. Zaujímam sa o osud týchto pamiatok, ktoré v rodinnom kruhu nazývame „naše virtuálne dedičstvo“, pravidelne sledujem správy na webových stránkach uvedených obcí, ktoré sú spojené s naším rodom, a teším sa každému vedeckému alebo populárnemu príspevku v publikáciách o dejinách našej rodiny. V Demandiciach sa pravidelne modlia za mojich predkov, za čo som obyvateľom veľmi vďačný.
Nie je vám ľúto, že v našej krajine sa veľakrát financie na opravu a udržiavanie chátrajúcich pamiatok hľadajú ťažko?
Nemám právo hodnotiť prístup predstaviteľov verejného života alebo obyvateľov Slovenska k ich historickým pamiatkam. Privítal by som ale otvorenejší dialóg Slovenska s potomkami bývalých majiteľov historických sídiel. Je, samozrejme, aj našou prvoradou povinnosťou podporiť inštitúcie a angažovanosť občanov podľa našich možností. Ako príklad môžem uviesť, že ma veľmi potešila interpelácia pána poslanca Pavla Zajaca na zvýšenie rozpočtu Kancelárie prezidenta SR a daný prísľub pána ministra financií Petra Kažimíra o uvoľnení prostriedkov na rekonštrukčné a reštaurátorské práce Grasalkovičového paláca v rámci presunov ušetrených prostriedkov z tohtoročného štátneho rozpočtu.
Slováci si veľakrát sebakriticky priznávajú, že si nevážia vlastnú históriu. Tiež z nás máte ten pocit?
Nemám ani v tomto právo posúdiť vzťah Slovákov k vlastnej histórii. Znepokojuje ma ale určitá ambivalentnosť a indiferentnosť, ktorá vyplýva aj z dnešného vyučovania dejín na školách a univerzitách. Viem, o čom hovorím, lebo som sám historikom. Študoval som stredoveké a moderné dejiny a dejiny umenia na filozofickej fakulte na univerzite v Luzerne. V tomto kontexte je historiografia v mojej druhej vlasti vo Švajčiarsku exemplárna. Tu sa neredukuje a neideologizuje. Nechcem dávať do popredia mojich kolegov, tiež nositeľov historického mena, alebo sám seba, ale bolo by dobré, keby vzdelávacie inštitúcie pozvali častejšie aj nás na semináre alebo diskusie. Ľudia by tak bližšie spoznali nielen nás, ale aj naše zmýšľanie, správanie a názory.
Meno Grasalkovič si väčšina našincov spája s prezidentským sídlom. Mohli by ste prezradiť nejaké legendy alebo zaujímavé príbehy, ktoré sa viažu s históriou budovy a sú možno verejne málo známe?
V Kaplnke sv. Barbory v prezidentskom sídle môžete vidieť erby nášho rodu, ako aj rodu Esterházy. K nášmu erbu sa vzťahuje nasledujúca legenda: pozorovatelia erbu nášho rodu si nevedia vysvetliť, ako sa tam dostal taký pokojný motív, ako tri ruže, veď vraj všade sú len zbrane. Už na dvore rakúskej cisárovnej Márie Terézie sa povrávalo o tom, že knieža Anton Grasalkovič (1734 – 1794) poprosil panovníčku o láskavosť, keď požadoval zobraziť na erbe tri ruže. Jej Veličenstvo prosbe vyhovelo a považovalo to za znak oddanosti Grasalkovičovcov. V Prešporku sa ale hovorilo, že tie tri ruže symbolizujú tri manželky nebohého otca - každý z toho rodu bude vraj trikrát ženatý.
Doteraz neprezradili príslušníci rodiny tajomstvo záhadného obrazu kvetov. Niektorí historici zdôrazňujú radu grófa Antona Grasalkoviča (1694 – 1771) svojmu synovi: Nezdržuj sa na cisárskom dvore vo Viedni, lebo nebudeš žiť dlho! Tri ruže interpretujú ako zobrazenie chorvátskej, maďarskej a slovenskej krajiny, kde sa potomkovia rodu dožijú požehnaného veku. V kruhu priateľov terajších nositeľov historického mena sa traduje, že cestujú pravideľne na ostrov kvetov Mainau na Bodamskom jazere a nosia so sebou tri ruže…
Bez ohľadu na stredoeurópske spoločenské konvencie ste barón a máte šľachtické korene. Nepredstavovali ste si niekedy, aké by to bolo, keby sa na Slovensku obnovila monarchia? Mohlo by podľa Vás takéto zriadenie u nás nejako vylepšiť ekonomickú alebo politickú situáciu?
Túto otázku kladú ľudia veľmi radi nositeľom historického mena. Je to ale otázka skôr pre občanov krajiny. Čo spájajú s pojmom „monarchia“? Tí starší sa ešte pamätajú na cisára Františeka Jozefa alebo na poslednú návštevu jeho následníka Karola IV. s manželkou Zitou v júli 1914 vo vtedajšom Poszóny. To sú spomienky, ktoré už nemajú spojenie s dnešnou realitou. Slovensko má štatút republiky a túto formu si udržiava a zveľaďuje. Zvolení reprezentanti (prezident, poslanci Národnej rady, vláda, sudcovia a ďalší) reprezentujú našu krajinu. Pozorujem, samozrejme, tiež určitý negatívny postoj občanov oproti predstaviteľom verejného života z rozličných dôvodov. V tomto kontexte má práve hlava štátu, či už prezident alebo monarcha, jednu dôležitú úlohu – zjednotiť a reprezentovať nás všetkých. Konať tak, ako dobrý otec alebo dobrá matka, ku ktorému či ktorej môžeme kedykoľvek prísť. Osoba, ešte viac osobnosť, ktorej môžeme dôverovať a cítime, že má úprimný záujem o nás. Krajiny, ktoré majú hlavu štátu šľachtického pôvodu, majú výhodu, že získali politickú kontinuitu a profitujú zo „šlachtického správania“ najvyššieho reprezentanta krajiny, ale aj jeho (rodinných) vzťahov k iným predstaviteľom štátov. Osobne si cením uvedenú politickú kontinuitu, lebo garantuje, že stranícke záujmy poslancov alebo iných kruhov nemajú vo verejnom živote posledné slovo, ale má ho rešpektovaná hlava štátu. Slovensko musí nájsť vlastnú cestu ekonomického vývoju a politickej štabilizácie. Švédsko našlo v osobe francúzskeho maršala Jean-Baptiste Bernadotte novú hlavu štátu a zakladateľa novej kráľovskej dynastie, Belgicko zasa v nemeckom princovi Leopoldovi z rodu Sachsen-Gotha-Coburg. Beriem to ako šľachtic s humorom. Ako človek slovensko-chorvátského pôvodu s nepodstatným titulom baróna som spokojný s mojím životom a doteraz čestná stráž pri vchode do určitého paláca v Bratislave nemusela predo mnou salutovať.
Čo robievate vo voľnom čase alebo čomu sa venujete? Mnohí moderní aristokrati sa venujú filantropickým aktivitám, cestovaniu alebo umeniu.
Informácie o mojom súkromnom živote nerád poskytujem. Prejavujete ale úprimný záujem o moju osobu a činnosť, a tak som výnimočne menej diskrétny. Najradšej cestujem s mojou partnerkou, ktorá je mojou veľkou láskou. Spolu cestujeme na najkrajšie miesta - či už na Slovenska alebo inde do zahraničia. V novom roku 2016 sa budem venovať podpore finančne rozsiahlejšieho projektu Vojenskej hudby OS a OZ SR, ako aj podpore kultúrnych a cirkevných inštitúcií v obci Demandice. Vo voľnom čase holdujem jazdeniu na koni, lukostreľbe a fotografovaniu. Ako každý šlachtíc mám aj ja extra koníčky: navštevujem premiérové predstavenia muzikálov po celom svete, rád pijem šampanské a zbieram vzácne manžetové gombíky.
