BRATISLAVA – Veľký slon mu takmer rozdupal auto, topil sa v rieke Zambezi a pochutnával si na smažených húseniciach. Fotograf a dobrodruh Peter Šurík má odjakživa túlavé topánky. Precestoval už hodný kus sveta a hoci má rodinu, túžba objavovať neznáme miesta ho stále ženie ďaleko za hranice Slovenska. Prečítajte si, čo nám prezradil o svojom poslednom cestovaní po Afrike.
Cestovateľa a fotografa Petra Šuríka môžete stretnúť kdekoľvek na svete. Kedykoľvek má totiž čas, vyberie sa na miesto s diametrálne odlišnou kultúrou. Naposledy navštívil Afriku, krajinu plnú kontrastov, ktoré sa odzrkadlili aj v názve jeho najnovšej knihy Black and White Emotion. Mnohé z úchvatných fotografií mohli stáť autora život, keď sa kochal zázračnou rozmanitosťou divokého sveta.
Aké najsilnejšie zážitky sa spájajú s fotografiami vo vašej novej knihe?
Zhrnúť takú rozsiahlu knihu je veľmi zložité. Samotný hlboký zážitok je stretnutie s divými zvieratami, ktoré väčšina ľudí pozná len spoza mreží v ZOO, stretnúť sa zoči-voči s leopardom, gepardom alebo samotnou hyenou či šakalom. Sú to vnútorne veľmi dramatické okamihy, ale v prípade, že rešpektujete teritórium zvierat, po zastrašení sa dávate na ústup. Silným emotívnym zážitkom bolo spoznávanie rozličných kultúr. Môžem spomenúť návštevu masajských osád, ktorej súčasťou je popri zakrývaní si tváre, aby vám muchy nevbehli do každého otvoru, ktorý nájdu, aj posedenie v tradičnom domčeku z trusu, kde vám miestni radi porozprávajú o svojom životnom štýle.
Dostali ste sa do nejakej život ohrozujúcej situácie?
Z môjho pohľadu ich bolo niekoľko, ale či som sa dostal do bezprostrednej ohrozenosti života – skôr nie. Spomenul by som však útok slonieho samca na auto, ktorému sa nám podarilo uniknúť, alebo topenie sa pri splave rieky Zambezi.
Ako vás na cestách prijímali miestni?
Pri návštevách osád, v ktorých nie sú naučení stretávať sa s bielymi ľuďmi, je to vždy otázka prvého dojmu. Vždy sa snažím mať pri sebe vhodný darček, ktorým poteším, z môjho pohľadu, najdominantnejšiu osobnosť v kmeni. Veľakrát sa nevyhnem kontaktu a ohmatávaniu. Dokonca som sa dostal do situácie, keď mi chceli chytať modré oči, ktorú sú pre nich veľmi kuriózne.
Ako chutí cudzokrajná strava?
Keďže ja veľmi rád zaexperimentujem, tak som pri mojich cestách ochutnal aj hada, kobylky a pri mojej poslednej ceste v Afrike som nepohrdol na grile smaženými húsenicami. Väčšinou si vyberám hlavne mäsité pokrmy, ktoré dostatočne nasýtia, a ktoré vďaka koreninám vedia dobre dochutiť kdekoľvek na svete.
Sú Slovenky skutočne najkrajšie na celom svete?
Každá žena má v sebe čaro – či už sú to štíhle Masajky, nespútané červené ženy z kmeňa Himba alebo pikantne tancujúce Malaokanamky, ktoré sú pestro zdobené korálikmi. Slovenky však pre mňa aj tak ostávajú najkrajšími ženami na celom svete.
Čo ste si na ďalekú cestu museli zbaliť?
Keď nerátam množstvo očkovaní, ktoré si nesiem v sebe a, samozrejme, môj foto batoh, ktorý váži dokopy 26 kilogramov, beriem len to najpotrebnejšie pre danú krajinu. Čo sa týka Afriky, vždy niekoľko darčekov pre domácich.
Aký najnezabudnuteľnejší zážitok ste si z ciest doniesli?
Je ťažké spomenúť jeden zážitok, keďže som emotívny typ človeka. Úžasné boli strety s divými zvermi, tancovanie s primitívnymi africkými kmeňmi, splavovanie rieky Zambezi či sledovanie Himalájí pri východe slnka. Veľmi silnou emóciou bola pre mňa napríklad možnosť zúčastniť sa budhistických ceremónií, ale i naopak, sledovať v skorých ranných hodinách loviace predátory, leva a leoparda.
Kam pocestujete nabudúce?
Keďže sa najviac zaoberám a profilujem fotografovaním kultúr, moja najbližšia cesta smeruje na Borneo a Filipíny, kde chcem sledovať najkontroverznejšiu ceremóniu – ukrižovanie. A pretože svet je neskutočne veľký a úžasný, verím, že sa mi ešte podarí uzrieť a zachytiť svojim fotoaparátom čo najviac. Dúfam, že aj moje fotografie či reportáže dokážu ľuďom priblížiť to, čo je možno aj dnes pre nich nepoznané.
Fotografie z knihy Black and White Emotion
