BRATISLAVA – Od roku 1989 pôrodnosť na Slovensku neustále klesá a počet seniorov sa zvyšuje. Naša krajina starne a vrásky tohto vývoja pociťujú aj mladšie generácie. Bude mať o 40 rokov ešte kto pracovať na naše dôchodky? Na to sme sa spýtali známeho slovenského demografa Branislava Blehu.
Branislav Bleha je editorom posledného Demografického atlasu Slovenskej republiky, ktorý detailne mapuje populačný vývoj v našej krajine. Od roku 2011 pôsobí ako prodekan pre rozvoj fakulty a informačné technológie a vedúci Geografickej sekcie Prírodovedeckej fakulty. Je odborníkom na problematiku populačného vývoja so zameraním na regionálne populačné prognózovanie, populačnú politiku a populačnú geografiu.
Odborníci už niekoľko rokov upozorňujú, že populačná krivka na Slovensku nebezpečne klesá a lepšie vyhliadky na obzore nie sú. Kedy nastal zlom, po ktorom začali Slováci starnúť a počet novorodencov rapídne poklesol?
Hoci sa pôrodnosť znižuje už od 80. rokov minulého storočia, po skončení éry „Husákových detí“, výrazný zlom a prepad v plodnosti na jednu ženu nastal až po roku 1989. Kým v roku 1989 to boli priemerne dve deti na jednu ženu, v roku 2001 ani nie 1,2. Na začiatku milénia sme zatiaľ zaznamenali len tri jediné roky, kedy bol dokonca počet zomrelých vyšší ako počet narodených detí.
Ktoré tri roky to konkrétne boli a prečo práve tie?
Boli to roky 2001 až 2003. Nešlo o to, že by sa nejako zvýšila úmrtnosť, ale vyvrcholil vtedy pokles pôrodnosti, zapríčinený aj odkladmi pôrodov do vyššieho veku. To bol faktor prirodzeného úbytku. Počty narodených detí spadli na polovicu oproti ére „Husákových detí“. Úbytok sa však rádovo pohyboval iba v stovkách osôb.
Ako bude podľa vás populačný trend pokračovať? Hrozí nám postupné vymretie?
Vymretie ako také Slovensku nehrozí, aspoň nie v najbližších storočiach. To sme však už príliš ďaleko v budúcnosti. V dlhodobom horizonte sa počet obyvateľov bude výrazne znižovať, avšak pod 5 miliónov sa dostane až niekedy koncom 21. storočia. Trend poklesu je však istý. Ani výraznejšie migračné zisky to nezvrátia. Ale oveľa zásadnejší problém je vekové zloženie. Veď počet dôchodcov bude v roku 2060 2,5 krát vyšší ako v súčasnosti. Počet ľudí v produktívnom veku, naopak, poklesne.
V ktorom minulom období sme mali podľa štatistických záznamov optimálny prírastok obyvateľstva?
Je náročné a otázne definovať, čo si predstaviť pod optimálnym prírastkom. Optimálny je, samozrejme, počet aspoň dvoch narodených detí na jednu ženu. Celoplošným problémom populácie Slovenska je jej veková nevyrovnanosť, za čím možno vidieť hektické a dynamické 20. storočie, napríklad vojny, povojnový babyboom, Husákove deti či prepad po 1989.
Koľko detí by musela mať dnes priemerná Slovenka, aby sme situáciu zachránili?
Ak by Slovenky mali dlhodobo aspoň dve deti, postupne by došlo k zlepšeniu situácie, k vyhladeniu vekovej pyramídy a prestala by sa zužovať. Trvalo by to však ešte okolo 100 rokov, pretože každá veková pyramída je vlastne akousi históriou posledných 100 rokov dozadu. Aj zloženie obyvateľstva v roku 2100 bude do istej miery stále ovplyvnené tým, čo sa deje dnes.
Podobný demografický vývoj ako u nás je aj v iných európskych krajinách. Zaujímalo by ma, v ktorých hospodársky najrozvinutejších krajinách je to ešte horšie a v ktorých, naopak, výrazne lepšie.
V zásade platí, že krajiny západnej Európy starli už skôr, u nás brzdil starnutie socializmus. Naopak, teraz starneme rýchlejšie. Po roku 1989 sa všetko zomlelo pomerne rýchlo aj v demografickej oblasti. Veľmi zlá situácia je v niektorých krajinách bývalého ZSSR. Zaznamenávajú nízku pôrodnosť, emigráciu, stredná dĺžka života stagnuje alebo sa zvyšuje iba zanedbateľne.
Nielenže sa rodí čoraz menej Slovákov, ale ani v štatistikách úmrtnosti nepatríme práve medzi najšťastnejšie krajiny. Koľko rokov života nás delí od priemeru?
Počas socializmu sa u nás nádej na dožitie mužov vôbec nezvyšovala, u žien iba veľmi málo. Po roku 1989 sa zvyšuje pomerne razantne, čo je veľké pozitívum, avšak, ako hovorím študentom, „chytáme zajaca za chvost“, keďže stredná dĺžka života rastie aj na Západe. V súčasnosti sa muži v priemere dožívajú 73, ženy 80 rokov. Rozdiel medzi pohlaviami je stále značný, aj keď sa pomaličky znižuje. Pre zaujímavosť, ženy v Japonsku sa dožívajú už takmer 88 rokov, muži 80. Otázne samozrejme je, aké je zdravie a kvalita života dôchodcov na Slovensku, hoci žijú dlhšie ako predtým.
Aký je priemerný vek slovenských novomanželov?
Po roku 1989 sa trajektória životného cyklu výrazne posunula. Priemerný vek 21-ročnej prvorodičky je už dávna minulosť. Podobne sa zvyšuje aj sobášny vek. Ženy sa dnes v priemere sobášia ako 30-ročné, muži ako 33-roční. Pre porovnanie, v roku 1989 to bolo približne 26 u mužov a 23 rokov u žien. Rozdiel medzi vekom ženícha a nevesty je však len vzácne stabilný.
Ako by mala na neradostné demografické prognózy reagovať naša vláda?
Otázka vhodných populačných politík je mimoriadne dôležitá. Jednou z nich je adaptačná politika. Znamená to, počet dôchodcov bude aký bude, nič s tým neurobíme, musíme sa adaptovať.Vo svetle vyššie uvedených čísel nie je absolútne možné pochybovať o prínose, ba nevyhnutnosti druhého piliera, či už má nejaké muchy alebo nemá. Druhým typom sú aktívne politiky, ktoré chcú demografický vývoj ovplyvniť napríklad v rovine opatrení pre zosúladenie práce a rodiny. Tridsiatničky v súčasnosti dobiehajú tzv. „odložené“ pôrody. Akákoľvek vláda musí mať preto prioritu číslo jeden v oblasti predškolských zariadení a možnosti zosúladiť výchovu dieťaťa s prácou. Ženy dnes často stoja pred dilemou - práca alebo dieťa? Všetky racionálne odmietnuté deti nám však raz budú bolestne chýbať.
Vedeli by ste uviesť nejaký príklad z praxe? Ako by slovenská vláda mohla presvedčiť ženy, aby mali aspoň dve deti?
Kariérne orientované ženy na vyšší počet detí asi nepresvedčíme. Bezdetnosť sa podľa mňa bude v budúcnosti týkať viac ako pätiny žien. Dnes je tu veľká skupina žien, ktoré majú iba jedno dieťa a druhé sa už boja „dovoliť si“. Tam by napríklad mala smerovať podpora. Vyššie daňové úľavy pre rodiny, úľavy pre zamestnávateľov, ktorí dlhodobo zamestnajú ženy s malým dieťaťom, škôlky otvorené až do večera, možnosť flexibilne čerpať materskú – kratšie dovolenky vo väčších sumách alebo dlhšie v nižších sumách a podobne. Niektoré z týchto opatrení sa už pomaly presadzujú aj na Slovensku, napríklad otcovská dovolenka, hoci je stále ešte len v plienkach. Za zmienku stojí aj škandinávska reforma, známa ako „rýchlostná prémia“, ktorú žena dostáva za dva rýchlejšie pôrody po sebe, aby si to po prvom „nerozmyslela“. Možno to trošku pripomína sociálne inžinierstvo, ale ako sa hovorí, účel niekedy svätí prostriedky. Čo je dôležité, musí existovať čo najviac reálnych modelov stratégií výchovy, ktoré by motivovali ako konzervatívnejšie, tak liberálnejšie ženy. No a samozrejme, potrebovali by sme vyššie rodinné, materské či rodičovské prídavky.
Mnohé iné krajiny čelia okrem nízkej pôrodnosti aj problému vysokého prisťahovalectva. Ten by mohol populačnú krivku nadvihnúť, „starousadlíci“ sa však takýmto riešeniam bránia. Myslíte si, že v budúcnosti bude musieť aj naša krajina otvoriť brány vlne cudzincov?
Slovensko je oficiálne aj v mysliach jeho obyvateľov pomerne migračne uzavreté. Imigranti nezachránia zvyšovanie priemerného veku, sami budú starnúť. Avšak, nech to znie akokoľvek paradoxne, aj v krajine so súčasnou 12-13%-nou nezamestnanosťou ich budeme potrebovať pre trh práce. Budeme potrebovať vykryť viaceré segmenty, vrátane sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Obávam sa, že domáce zdroje nám na toto stačiť nebudú. Aj teraz mnohí zamestnávatelia kričia, že majú nedostatok ľudí, ako z hľadiska kvality, tak aj kvantity.
Ktorým oblastiam Slovenska hrozí najväčší populačný progres a ktorým zánik?
V najbližších dekádach sa počet obyvateľov nebude znižovať iba na Orave, Spiši, časti Šariša, a v suburbánnej zóne Bratislavy. Musíme sa však baviť aj o kvalite ľudských zdrojov. Rómska populácia neporastie tak, ako sa nám niektorí politici či rôzni „myslitelia“ snažia nahovoriť, avšak pomerne rýchlo rásť bude. V segregovaných osadách sa priemerne rodí 4 až 5 detí na jednu matku, ale predpokladáme výraznejší pokles tejto hodnoty. Vzdelanostná štruktúra sa tam však zlepšuje veľmi pomaly. To sme ale už pri veľmi závažnom celospoločenskom probléme. Hoci sú médiá plné rómskej otázky, až príliš polarizujú spoločnosť.
Aká je vlastne história dôchodkového zabezpečenia? Kedy začali Slováci poberať prvé dôchodky?
Už v roku 1888 bolo zavedené nemocenské mesiac po pôrode. Od roku 1920 boli na našom území zavedené materské a nemocenské prídavky, šesť mesiacov pred pôrodom a šesť po pôrode. Prídavky však od začiatku dostávali iba úradníci. Niektoré súkromné podniky však časti svojich zamestnancov vyplácali aj rodinné prídavky.
Kedysi ľudia nemuseli riešili problém sociálneho zabezpečenia v starobe, pretože nasledujúce generácie sa o nich zvyčajne automaticky postarali. Dnes nás však desí nemalé riziko, že prichádzame o obe formy istôt. Čo si o tom myslíte vy?
Osobne by som sa určite nespoľahol iba na štát. Uvediem príklad. Ak pôjdem do dôchodku ako 70-ročný, počet dôchodcov vtedy bude minimálne 1,5 milióna. Pracovať na mňa ako čerstvého dôchodcu budú len asi 3 milióny ľudí v produktívnom veku (teoreticky, ide o všetky osoby vo veku 18 - 65 rokov, nie všetci, samozrejme, pracujú). V súčasnosti ich pripadá na milión vyplácaných starobných dôchodkov okolo 3,5 milióna. Asi niet k tomu čo dodať. Neviem si predstaviť, o koľko by sa musela zvýšiť výkonnosť a produktivita ekonomiky, aby sociálny systém zostal udržateľný na výlučne priebežnom princípe.
