MARTIN - Ešte aj po roku 1900 tu vládli silné tendencie pripútať ženu ku sporáku a v hnutí za zrovnoprávnenie žien a feminizme niektorí národovci videli to najhoršie, čo môže byť. Našťastie sa im to nepodarilo a ženy boj za rovnoprávnosť vyhrali. Od roku 1910 slávia vždy 8. marca svoj medzinárodný deň. Prečítajte si o tých, ktoré bojovali za práva žien na Slovensku.
Sme v Uhorsku, v druhej polovici 19. storočia, keď ženám veľmi ruže nekvitnú. Sú stále doma v roli matiek a strážkyň rodinného tepla – rodia, vyšívajú, varia, robia na poli, zavárajú, sadia a pečú, starajú sa o deti a o čistotu v dome. Sú to gazdinky s nižším vzdelaním, úplne závislé na manželoch. Ambície, ktoré presahovali túto ich úlohu, boli v spoločnosti vnímané ako škodlivé.
Problematické vzdelávanie dievčat
Okolo roku 1860 sa v Uhorsku dievčatá vzdelávali čiastočne v odlišných predmetoch ako chlapci – napríklad na vyšších školách sa dievčatá neučili základom poľnohospodárstva, národnému právu ani základom účtovníctva, geometrii. Čiastočné zlepšenie nastalo s novým školským zákonom (1868), ktorý konečne zaviedol naozaj povinnú školskú dochádzku „pre deti“ - teda dievčatá aj chlapcov od 6 do 12 resp. 15 rokov a určoval sankcie v prípade zanedbania. Dievčatám umožnil študovať na vyšších a meštianskych školách.
V roku 1875 zriadili v Pešti prvú vyššiu dievčenskú školu a v roku 1896 k nej pribudlo prvé gymnázium pre dievčatá. Ich cieľom však bolo aj pomaďarčovať ženy, a tak sa ženské organizácie v Uhorsku v značnej miere koncentrovali aj na to, aby ženy mohli študovať v slovenskom jazyku. Od roku 1895 dokonca začali prijímať slečny na univerzitné štúdium farmaceutických, filozofických a lekárskych študijných odborov.
„Našťastie, niektoré ženy kritika spoločnosti ešte viac posmeľovala a utvrdzovala v názore, že robia správnu vec. Takže začínajú agitovať a pozvoľna prenikať do verejného života. V literatúre sa objavujú úvahy, poviedky a romány Eleny Maróthy - Šoltésovej, Hany Gregorovej, Terézie Vansovej. A ich hrdinky robia s mladučkými Slovenkami tej doby doslova divy,“ vysvetľuje generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová. Dodáva, že aj ony sú síce matkami, ale zároveň aj milujúcimi a milovanými manželkami v šťastnom vzťahu, vzdelané a rovné svojmu manželovi. Alebo sú to samostatne existujúce ženy, ktoré radšej budú samy, ako by žili s niekým bez lásky.
Elena Maróthy – Šoltésová
Jej dievčenské a ženské postavy boli múdre, statočné a uvedomelé – ako manželky v šťastnom a idylickom manželstve dokázali manžela svojou láskou a aktivitou povzbudiť k dosiahnutiu vyšších cieľov. Sama Šoltésová horlivo bojovala aj za skoncovanie s titulovaním žien „milostivá pani“ a zastávala titul „pani“ a vykanie, nie používanie „oni“.
Dcéra farára a spisovateľa Daniela Maróthyho bola odmala veľmi vnímavé dieťa, ale akosi nikto nemal pochopenie pre jej túžbu vzdelávať sa. Jej osud spečatili sobášom z rozumu a s obchodníkom Ľudovítom Šoltésom sa odsťahovala do Martina, centra vtedajšej kultúry. Prežila tu smrť svojich detí aj manžela, tu zakladala školy a časopisy pre dievčatá a ženy. „Je to zahanbujúci znak našej veľkej zaostalosti, že u nás ešte treba dôvodiť za ženskú vzdelanosť. Jesti pre ľudí vôbec vzdelanosť je žiadúcna, nuž, rozumie sa, treba ju mužským i ženským. Inde o tom už ani otázka nepovstáva, lebo sa všeobecne uznáva jej potreba,“ písala v článku Potreba vzdelanosti pre ženské.
V korešpondencii so svojou priateľkou a riaditeľkou meštianskej školy v Kromeříži Antóniu Gebauerovou rozoberali dievčenské školstvo. Ona ponúkla Šoltésovej kvalifikované učiteľky a návrhy na zameranie aj náplň dievčenských škôl, ktoré už v Čechách fungovali. Posielala jej osnovy pre ženské školy „prúmyslové i kursy gazdinské“ a z vlastných pozorovaní radila, že dievčatá by sa mali po 14. roku života špecializovať pre určitý pracovný odbor: „Je třeba púsobit i na muže, aby ženu uznali schopnou a povolali ji k spoločné práci ve prospěch celku,“ písala Gebauerová v liste Šoltésovej z roku 1919 a dodala, že ju bolí, že v národnom zhromaždení Československa nie je Slovensko ženou zastúpené.
Hana Gregorová - Lilgová
Prv ako sa stala manželkou spisovateľa, bola ochotníckou herečkou, čo už samo o sebe stačilo na to, aby z nej nebola žienka domáca. Rovnako ako mladá Elena Maróthy, aj dcéra váženého mešťana Anna Lilgová túžila po vzdelaní. Smrť jej otca a existenčné problémy v rodine hrali proti nej. A tak sa aspoň snažila stretávať so vzdelancami, sama sa doma po večeroch učievala, navštevovala kultúrne podujatia, účinkovala v martinskom Spevokole. A tu spoznala už vtedy známeho spisovateľa Jozefa Gregora-Tajovského. O 10 rokov staršieho bankového úradníka, národne a kultúrne orientovaného, s liberálnymi názormi. Možno skôr z úcty ako z lásky sa za neho 22-ročná Anna v roku 1907 vydala.
Po návrate z Nadlaku, kde chvíľu s manželom žili, sa venovala osvete - chodila po šarišských dedinách s kufríkom plným kníh, aby ich v pomaďarčenom kraji šírila medzi ľuďmi, obdivovala krásu ľudového umenia a zbierala ho pre martinské a pražské múzeum. Vo februári v roku 1912 sa prednáškou o ženách, ktorú predniesla na večierku Živeny a zbierkou Ženy sa zaradila medzi bojovníčky za emancipáciu slovenskej ženy. Zosypala sa na ňu doslova spŕška urážok a osočovania, lebo ňou pobúrila i samotné ženy.
Vo svojich prózach a románoch zobrazila osudy slovenských žien všetkých spoločenských vrstiev, ich duše, sklamanie v manželstve a ich nespravodlivé spoločenské postavenie na začiatku 20. storočia. Matky dcér súcich na vydaj boli pobúrené, keď čítali v jej knihách, že „je mravnejšie rozísť sa, ako žiť s niekým, s kým si nezodpovedáme“. Iritovali ich názory postáv, ktoré hlásajú, že je ponižujúce vydať sa len preto, aby bola žena zaopatrená. Znenávideli ju za to, že ich dcéram vštepovala myšlienky o ženskej nezávislosti a samostatnosti. Sama Gregorová v svojich spomienkach písala, ako ju raz nejaká matka na ulici začala osočovať a vykrikovať, že od takej, ako je ona, si len treba svoje dcéry chrániť.
Ambro Pietor
Aby sme však neboli nespravodliví, aj niektorí muži si osvojili pokrokové myšlienky zo zahraničia – žiarivým príkladom bol Ambro Pietor. Už v roku 1869 v Národnom hlásnikovi písal, že „Ženskému pohlaviu chybí osveta, tato podstať veškerého mravného života“ a príčinu vidí v „straníckom svete mužskom, jakožto vládnucom lebo veru on nesie toho najväčiu vinu.“ Práve on v novinách vyzval slovenskú verejnosť na založenie ženského spolku Živena (4. augusta 1869 v Turčianskom Svätom Martine), ktorého cieľom by bolo vzdelávanie slovenských žien. Spolok začal s osvetovou prácou, vydával ženské časopisy a trikrát podal návrh na zriadenie vzdelávacieho dievčenského ústavu v slovenskom jazyku. Uhorská vláda to však zamietla.
Až 18. novembra 1919 prijala prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a popri nej aj päťmesačná škola gazdinská v Martine svoje prvé žiačky. V roku 1921 už bolo v Československu 30 odborov, 10 dievčenských škôl a pribúdali ďalšie. Školili sa pracovníčky a inštruktorky kurzov pre ženy. Učili sa variť, šiť, zvládať výchovu i domáce hospodárstvo, učili sa, ako vykonávať hygienu seba i dieťaťa. Získavali cenné informácie o tom, v akých povolaniach by sa mohli uplatniť i o možnostiach, ako si zriadiť malú výrobu doma. Živene sa dokonca podarilo zriadiť pre pracujúce ženy jasle - prvé otvorili 28. októbra 1922 v Martine a dlho boli jediné. V roku 1926 promovala na peštianskej univerzite prvá slovenská lekárka – Mária Bellová, dcéra evanjelického farára z Liptovského sv. Petra.
Svetozár Hurban Vajanský
Na rozdiel od Pietra bol S. H. Vajanský striktne konzervatívny a feminizmus nazval „kus najhnusnejšej a najpodlejšej veci 19.storočia, t.j. kus feminizmu........Keď svrhne sa (žena) na mužatku, keď vystupuje na tribúnu, vtedy všetky tieto cnosti odhodí a zostáva – babizeň.“ - písal v Národných novinách v roku 1904. A hneď druhým dychom dodal, že „zarábať na chlieb protiví sa ženskému povolaniu a hrať zástoj verejný – hľa, drahá teatrálna – pozbavuje ženu ženskosti a zväčša aj mravnosti.“ Ktovie, čo by na to povedala jeho mama Anička Hurbanová – Jurkovičová, prvá slovenská ochotnícka herečka.
