Martin Farkaš: Niektoré spomienky ožili

Prežili ste zázrakom. Nebojíte sa, že svoju obrovskú dávku šťastia ste už vyčerpali na celý život?

- Dúfam, že nie. Ale rád ho doprajem aj iným.

Nemyslíte si, že ste ostali nažive preto, že tu na zemi máte ešte nejaké poslanie?

- Každý z nás tu má nejaké poslanie. Necítim sa o nič viac povolaný ako ktokoľvek iný.

Ako často myslíte na ten osudný deň?

- Časom u mňa niektoré spomienky na nehodu ožili, na veľa vecí som si spomenul, iné, našťastie, trošku vybledli. Verím, že raz ich všetky budem vnímať ako zlý sen. Teraz je to ešte stále dosť živé. Občas sa mi o tom aj sníva, ale s tým sa asi nedá nič robiť.

Robíte niečo inak ako pred nešťastím?

- Nerád o týchto veciach filozofujem, ale myslím si, že také nešťastia človeka zmenia. Snažím sa však ostať takým, akým som bol, a dúfam, že sa mi to darí. Necítim sa však silnejší ako pred nehodou. Uvedomujem si, že to, čo sa stalo, sa už nedá ovplyvniť.

Kto vám najviac pomohol vyrovnať sa s tým?

rodina, oni boli najlepší psychológovia. A ešte náš malý pes. Tomu bolo jedno, či ma niečo bolí, chcel sa stále hrať. A človeka pri hre netrápia zlé myšlienky.

Cestovali ste už od tragédie lietadlom?

- Nemal som príležitosť, lebo dovolenku sme s manželkou trávili na Slovensku. Predpokladám však, že nebudem mať z lietadla také obavy, aby mi zabránili sadnúť si doň. Neviem však, či presvedčím manželku. Tá sa bála lietadiel už predtým a jej názor na lietanie sa nezmenil.

Našli ste už v sebe silu vrátiť sa na miesto tragédie?

- Na tom kopci som bol dvakrát. Po prvýkrát sme sa s manželkou a mojou mamou poďakovali starostovi obce Hejce za pomoc, druhý raz som tam zašiel s kolegami z Kosova. Tí v havarovanom lietadle necestovali, lebo si misiu predĺžili, alebo leteli skôr. Bolo to emotívne stretnutie, pretože sme boli silný kolektív.

Navštevujete rodiny niektorých kamarátov, ktorí zahynuli v lietadle?

- S niektorými som v kontakte, ale nebudem to konkretizovať.

Ste Popradčan, no presťahovali ste sa do Levíc. Natrvalo?

- Áno, manželka si tu našla prácu a zabývali sme sa tu. Byť spolu iba cez víkendy nám už nie je pochuti, žili sme tak štyri roky. Chceme byť spolu, aj misia znamenala dlhé odlúčenie. Ale aj tak nám chýba Poprad a výhľad na Tatry. Cestujeme tam každé dva-tri týždne.

Plánujete vašu rodinku rozšíriť o dieťatko?

- Dieťa určite plánujeme, ale až o pár rôčkov. Manželka len vlani dokončila vysokú školu. Uvedomujeme si, že mať dieťa je veľká zodpovednosť, a tak si ešte chceme užiť trošku bezstarostnosti.

Ako vnímate to, že vás ľudia spoznávajú na ulici?

- Dosť negatívne. Na druhej strane som dostal veľa listov a aj tí, ktorí ma stretávali na ulici, mi želali skoré uzdravenie. Všetkým za to ďakujem.