BRATISLAVA – V nedeľu 25. marca uplynie 70 rokov od vypravenia prvého transportu zo Slovenska do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Obete tohto smutného obdobia si SNM - Múzeum židovskej kultúry spolu s osobnosťami spoločenského života a ľuďmi, čo prežili holokaust, chcú dôstojne uctiť nielen pripomenutím ich mien, ale aj návštevou miesta, ktoré je dodnes symbolom hrôzy, genocídy a zlyhania ľudskosti. Spomienky preživších sú pre nás všetkých mementom, na ktoré neradno zabudnúť.
Do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau deportovali približne 1,3 milióna ľudí. 900-tisíc hneď po príjazde poslali do plynových komôr alebo zastrelili, 200-tisíc zomrelo na následky chorôb, podvýživy, týrania alebo lekárskych pokusov. Zostalo len málo tých, ktorí by o krutých pomeroch, osudoch jednotlivcov a ich rodín mohli podať osobné svedectvo. Občianske združenie Edah preto prišlo s myšlienkou spracovať ich výpovede do podoby krátkych filmov, ktoré majú nám aj budúcim generáciám pripomínať, aký zásadný vplyv mal holokaust na životy obyčajných ľudí.
Očami tých, čo prežili
„Do tábora sme dorazili v tme, 3. novembra 1944. Vyhnali nás z vagónov. Všade bolo blato. Batožina musela ostať vo vagóne. Ak by sme tam dorazili čo i len o deň skôr, nemohli by sme sa teraz spolu rozprávať. Bolo to v období, keď prestali vraždiť ľudí v plynových komorách. Krematóriá ešte pálili ľudí a dym z komína sa šíril do diaľky. Ako deti by nás brali rovno do plynu. Takto sme sa dostali všetci do barakov. Tí väzni, ktorí to videli, vraveli: „To je nemožné. To sa ešte nestalo.“ Bol to zázrak!,“ rozpráva Naftali Fürst (1932), rodák z Petržalky, ktorého spolu s rodinou deportovali, keď mal iba 12 rokov. Nakoniec sa mu podarilo vydržať až do oslobodenia, rovnako ako jeho matke, otcovi aj bratovi. Šťastie, ktorému za daných podmienok iba ťažko uveriť.
"Nemeckí vojaci s puškami nám nadávali. Všade bol počuť krik a rev, nariekanie. Ľudia boli vysilení, unavení a zmätení. Mnohí už ani z vagóna nevládali vystúpiť. Niekto tam stál uprostred a selektoval ľudí: „Ty ideš doprava, ty ideš doľava, doprava, doľava“. Vtedy sme ešte nevedeli, čo sa bude diať a prečo to robí. So sestrou sme sa dostali na jednu stranu, moji rodičia a moje dvojročné dieťa na druhú stranu. Oddelili nás od seba a viac som ich nevidela. Bol to najkrutejší zážitok v mojom živote, v živote matky. Tú bolesť zo srdca nikdy nikto a nič nevymaže," oživuje bolestné spomienky Marta Szilárdová (1923), ktorá sa s najbližšími ocitla v koncentračnom tábore Auschwitz. Počas vlády nacizmu jej vyvraždili väčšinu príbuzných, vrátane rodičov a syna.
Prežiť holokaust teda neznamenalo vyhnúť sa mukám a nájsť duševný pokoj. Okrem zdravotných komplikácii sa dostavili výčitky, ktoré mnohých trápili do konca života. „Každého, kto v Osvienčime bol a žije, sa ľudia pýtajú: "Ako to, že si prežil?" Na to neexistuje odpoveď. Záležalo na vôli, ale aj na šťastí a náhode. Rovnako ale všetci preživší trpia syndrómom viny. Je to trýznivý pocit, ktorého sa nikto z nás po celý život nezbaví. Každý sa pýta "Ako to, že práve ja? Prečo nie moja mamička, sestra, priateľka ..., " uviedla Erika Bezdíčková (1931), ktorej šťastné detstvo skončilo v dvanástich rokoch, keď ju nacisti poslali aj s rodinou do koncentračného tábora. Po vražednom šialenstve zostali z celej rodiny len ona a sestra.
Transporty zo Slovenska
Celkovo bolo z územia dnešného Slovenska deportovaných do Osvienčimu 65 692 osôb; 1 969 z Bratislavy, 3 000 z Popradu, 9 021 zo Serede, 12 702 zo Žiliny a ďalšie z oblastí obsadeného Maďarskom. Boli zbavení všetkých svojich práv, násilne odvlečení, veľká väčšina z nich bola zavraždená a ich telá spálené. Takto boli zlikvidované celé rodiny, ich priatelia, priatelia a rodiny ich priateľov. „Jediné, čo môžeme my, čo sme prežili, pre nich urobiť - je nezabudnúť ich mená. Pripomínať si ich, spomenúť si na mená ich priateľov, rodiny, blízkych. Pokúsiť sa zistiť, ako žili, čo robili. Ich mená, ich osudy sú najväčším, najsilnejším mementom, aby sa nič podobné nezopakovalo.“
Sedemdesiate výročie prvého transportu
Pri príležitosti 70. výročia prvého transportu zo Slovenska bude v piatok ráno z vlakovej stanice v Poprade vypravený spomienkový vlak do Osvienčimu s preživšími, slovenskými osobnosťami, zahraničnými hosťami, ale aj stredoškolákmi a vysokoškolákmi, ktorí budú mať možnosť prostredníctvom debát a výstav spoznať dôsledky úpadku morálnych aj etických princípov spoločnosti. Počas cesty vystúpia so svojimi príspevkami historici, filozofi, pamätníci a iní pozvaní hostia. Celej akcii bude predchádzať pietna spomienka na násilne odvlečených. Najprv v Tatranskej galérii prebehne čítanie mien obetí holokaustu a neskôr si ich na železničnej stanici v Poprade pripomenú položením kvetov a zapálením sviečok pri pamätnej tabuli.
