SEREĎ - Slová nikdy nedokážu plne vystihnúť hrôzy druhej svetovej vojny v ich skutočnej krutosti, absurdnosti a neľudskosti. Generácia, ktorej sú určené, stratila priamy kontakt s minulosťou a nažive zostalo len málo tých, ktorí o nej môžu podať vlastné svedectvo. "Sme poslední, ktorí ešte vedia rozprávať o tom, čo sa tu naozaj udialo," povedal Naftali Fürst (80) pri návrate do koncentračného tábora v Seredi, kde ako dieťa prežil dva roky a odkiaľ ho transportovali do Osvienčimu. Z jeho výpovede dýcha zodpovednosť za životné osudy všetkých, ktorí toľko šťastia nemali. Za milióny nevinných, ktorí skončili v plynových komorách, s guľkou v tele alebo zahynuli hladom, zimou a vyčerpaním.
Tí, ktorí prežili
Občianske združenie EDAH, SNM - Múzeum židovskej kultúry v Bratislave a Galantské osvetové stredisko v spolupráci s vedením mesta Sereď usporiadali v stredu 3. októbra unikátne stretnutie s bývalými väzňami tamojšieho pracovného a koncentračného tábora fungujúceho v období 1941-1945. Naftali Fürst, Ján Hanák, Ervín Schönhauser a Olga Wollnerová sa po desiatkach rokov vrátili na miesto, kde ako deti prvýkrát spoznali, čo je to byť menejcenný a vyradený zo spoločnosti. Vtedy nechápali, že za utrpenie a dni plné strachu, ktoré ich čakali, môže jediné - ich rasový pôvod. Dnes v priestoroch tábora vzniká Múzeum holokaustu, memento temnej stránky našej histórie, ktorá sa už nikdy nesmie zopakovať.
„Prežil som viac ako dva roky v seredskom tábore a stále sa neviem spamätať z toho, že po 70 rokoch sedím tu. Ďakujem, aj v mene ostatných," uviedol Naftali Fürst, ktorému sa od dojatia uprostred vety zlomil hlas a zotrel si slzy z očí. "Nedokážem si ani predstaviť, ze seredský tábor sa obnovuje ako pamiatka a iba veľmi ťažko si zvykám na myšlienku, že Slováci sa zmenili. Bol som na Slovensku pred 6 rokmi a stále som cítil veľký antisemitizmus. Obnovou tábora verím, že slovenský štát dokazuje, že sa zmenil celý,“ pokračoval počas prijatia u primátora Martina Tomčányiho muž, ktorý našiel nový domov v izraelskej Haife.
"Nebol som tu bezmála 70 rokov. A keď som sem šiel, priznám sa, myslel som na to, že vždy keď som v nejakej súvislosti čítal alebo počul názov Sereď, behali mi zimomriavky po chrbte. Ja skutočne nemám dobré spomienky na toto mesto, ktoré bolo pre mňa prestupnou stanicou do Terezína. Antisemitizmus a xenofóbia stále existujú celosvetovo, bohužiaľ. Ale tá mládež, ktorá ide po nás, tá musí vedieť, čo sa dialo, že holokaust, to bola jedna masová lúpežná vražda. A je známa jedna vec, že kto nepozná svoju históriu, tak sa z nej nepoučí a stále ju opakuje," opísal svoje pocity Žilinčan Ján Hanák, ktorý deň pred návratom do tábora oslávil 77. narodeniny.
S emóciami bojoval aj Ervín Schönhauser, rodák z "neslávne presláveného mesta Topoľčany", v ktorom v septembri 1945 zažil na vlastnej koži pogrom na Židov. Bolo to preňho o to ťažšie, že iba pár mesiacov predtým, prišli spolu s bratom späť z tábora v Terezíne, kam ich deportovali zo Serede. Miesto prijatia sa však jeho rodine dostalo "strašného, šokujúceho a traumatizujúceho úderu pod pás". Aj neskôr sa stretával s tým, že jeho pôvod bol príčinou rôznych ústrkov, a to dokonca aj medzi inteligenciou na univerzite, kde učil.
Nemenej pohnutý príbeh vyrozprávala Olga Wollnerová, ktorá býva v Austrálii a na Slovensko sa vrátila spolu so svojou dcérou, synom a ďalšími blízkymi. "Kým ešte žijem, chcú vedieť, čo bola moja minulosť a kde som žila a čo som prežila a to je dôvod, že som dnes tu," zverila sa distingvovaná sivovlasá žena, ktorej rodná reč ani napriek rokom v zahraničí neutrpela takmer nijakú ujmu. O pár hodín sa chystala odísť do koncentračného tábora Mautthausen, kde bol väznený jej nebohý manžel a neskôr do koncentračného tábora Ravensbrück, kde bola väznená ona sama. "Je to veľká vec," dodal na margo celého podujatia jej brat, ktorý si želal, aby sa o nej dozvedelo, čo najviac ľudí.
Možnosť vypočuť si životné osudy priamo z úst preživších dostali študenti strednej školy v priestoroch jedinej vtedajšej verejnej židovskej nemocnice, ktorá sa nachádzala pri koncentračnom tábore v Seredi.
Spomienky na tábor v Seredi a transporty
"Aby som všetko porozprával, tak by som na to potreboval aspoň tri-štyri hodiny. Do seredského tábora som sa dostal v máji 1942, keď som mal 9 rokov. Prišiel som sem s rodičmi a so svojím bratom. Tu sme boli skoro az do Slovenského národného povstania v roku 1944. Bolo tu strašné byť, lebo odtiaľ odchádzali transporty do Poľska a Nemecka a vtedy sme už vedeli, že ideme na smrť. Najhoršie spomienky zo Serede mám z appelplatzu. Tu sa rozhodlo, kto ide do transportu a kto nie, to bolo niečo strašné. Bojovali sme o to, aby sme sa tam nedostali. Vedeli sme, že čím dlhšie zostaneme na Slovensku, tým máme väčšiu šancu to prežiť," zhostil sa úlohy prvého rečníka Naftali Fürst.
"Od roku 1942 tu boli slovenskí gardisti a veliteľ tábora bol Vozár. Samozrejme sa k nám veľmi zle správali. Mysleli si, že majú vyššiu národnosť ako my. Po Vozárovi prišiel Vašina a ešte tu bol jeden gardista, sa volal Cingeľ. Väčšinu času bol opitý a asi sa nás aj bál, lebo keď sme išli okolo neho, tak sme museli mat otvorené dlane, či v nich niečo neschovávame," rozspomína sa pre študentov Fürst a vracia sa k nástupom na appelplazi. "Prebiehalo to tak, že vopred vyhlásili, aby každý vyšiel z barakov. Ľudia tam stáli nastúpení a čakali, koho vyberú. Vybraní museli prejsť na druhú stranu nástupišťa. Železnica bola veľmi blízko. Naložili ich do vagóna a brali preč."
Transport s ním a jeho rodinou odišiel do Osvienčimu v novembri 1944. Našťastie to už bolo v období, kedy sa v peciach prestalo spaľovať, inak by ich s bratom ako deti zobrali rovno do plynu. Tam zostal až do januára 1945 a bol jedným z tých, ktorí prežili pochod smrti. "Naložili nás do železných vagónov, ktoré boli zhora otvorené. Vo vagóne bol asi meter snehu. Boli sme hladní, mokrí a zúbožení. Potom sa vlak pohol. To, čo sme tam zažili, nikdy nepochopíte. Kto to nezažil, nemôže ani uveriť. Neviete si predstaviť, aká je zima v januári, keď ste mokrý, hladný, vysilený, sporo odetý a cestujete v noci vo vlaku s otvorenou strechou." Oslobodenia americkou armádou v máji 1945 sa dočkal v Buchenwalde. Štyri dni po ňom bola urobená fotografia, ktorá obletela svet. Naftali je na nej so spoluväzňom Elie Wieselom, ktorému bola v roku 1986 udelená Nobelova cena mieru.
Ani po vojne však v Československu nezavládli pre Židov, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, optimálne podmienky. Sklamaní z pomerov sa rozhodli on a neskôr aj jeho rodičia vysťahovať do Izraela, kde žije dodnes.
Ján Hanák opísal svoju skúsenosť so zverstvami nacizmu ako tragédiu v štyroch dejstvách. "Ako úplne malé deti sme nikdy do žiadneho kostola nechodili a nemali sme doma žiadne náboženské knihy, o židovských ani nehovorím," začal svoje rozprávanie bývalý žilinský chirurg, ktorý vtedy vôbec netušil, že má židovské korene a nechápal, prečo mu odviedli matku aj otca. On s bratom skončili v sirotinci v Trnave, kam ich odviedla známa, aby ich neskôr Hlinkova garda vzala do tábora v Seredi. "Ja mám len takú hmlistú spomienku, som tu odvtedy prvý raz, nebol som tu skoro 70 rokov. Piati na jednej prični, jedna deka a tak sme spali. Hlad, zima, stále nástupy. V jednej izbe nás bolo asi 50. V strede izby bola taká piecka, Víncko sa to volalo. A ja som nejako zistil, kde majú dozorcovia a potom tu už boli Nemci, jedáleň a tam, čo škrabali zemiaky, tak tie šupky som chodil zbierať a spolu sme si to s bratom opekali a jedli."
"Toto bol taký zberný tábor, keď sa dostatok ľudí nazbieralo, tak sa spravil transport, ktorý šiel do niektorého z koncentračných táborov. Odvoz tvorili dobytčie vagóny, kde na zemi bola slama a dva kýble. V jednom bola voda. Ani pohár nebol. Druhý bol na potrebu. Tam nás bolo asi 50 a išli sme do Terezína asi 5 dní. Starí ľudia, ženy, deti. Niektorí po ceste zomreli. Keď transport niekde zastal, tak sa tie mŕtvoly vykladali. Prišli sme do Terezína, tam sa to sortírovalo a my sme mali to šťastie s bratom, ze sme sa dostali do nejakej budovy kasární spolu s mužmi, pretože matky s deťmi boli pre Nemcov príťaž a odvádzali ich hneď do transportov do likvidačných táborov. Každý deň sme chodili do kameňolomu. Väzni tvorili živý pás a jeden druhému podávali vedro s pieskom, ktorý sa tam doloval a z toho sa robilo sklo," znel záver "druhého dejstva".
Skončila vojna. 5. mája 1945 Rusi oslobodili Terezín. My sme zostali s bratom sami asi tri týždne v karanténe s tými, čo majú týfus. Potom sme si spomenuli, že sme išli do Terezína cez Brno, tak sme nastúpili na auto Červeného kríža, ktoré nás tam odviezlo. Išli sme domov do Žiliny za krstnými, ale tí nevedeli, kde sú naši rodičia, a tak nás dali do sirotára, kde sme zostali až do jesene 1945. Našťastie naši rodičia to prežili: môj otec mával 110 kíl, ale z koncentráku sa vrátil 40-kilový. V elektrárni, kde predtým pracoval, nám dali jednu kanceláriu na poslednom poschodí, železné postele, nemáte peniaze, nemáte nábytok. Nemáte nič," skonštatoval muž, ktorý sa do rúk nacistickej mašinérie dostal vlastne iba kvôli obriezke, ktorá je dnes považovaná za bežný chirurgický zákrok. Začať žiť odznova však nebolo vôbec ľahké."Návratom z koncentráku sa táto tragédia vôbec neskončila, ale trvá dodnes."
Je zjavné, že vykoreniť antisemitizmus sa nepodarilo ani po desaťročiach po vojne a s pejoratívnymi vyjadreniami sa preživší stretávali aj neskôr. Pod tlakom spoločnosti boli nútení svoj pôvod skrývať alebo sa zaň minimálne hanbiť.
Záverečné slová študentom adresoval Martin Korčok zo SNM - Múzea židovskej kultúry a predseda občianskeho združenia EDAH: "Aby ste mali predstavu, o čom bola Sereď a na čo bola Sereď určená. Alois Brunner, ktorý bol zodpovedný za tento tábor od roku 1944, bol pravou rukou Adolfa Eichmanna. Bol to jeden z najvýkonnejších ľudí zodpovedných za riešenie židovskej otázky, to znamená za smrť všetkých Židov a za ich zavraždenie. Mal za úlohu zozbierať všetkých Židov zo Slovenska a odpratať ich odtiaľ, aby boli zavraždení. Toto miesto nebolo žiadnym rajom, žiadnou prechádzkou, ale bola to prestupná stanica pred smrťou."
Od roku 1941 až do 1945 tu bolo sústredených viac ako 16 000 Židov, z ktorých väčšinu zavraždili v rôznych koncentračných táboroch.
Priestory novovznikajúceho Múzea holokaustu
Viac o tábore v Seredi sa môžete dočítať na stránkach občianskeho združenia EDAH.
Ďalšie fotografie z podujatia nájdete na jeho facebookovej stránke.
