Prepustený vrah Matej Ivančík: Slovenské súdnictvo je na smiech

Čo ste si pomysleli, keď vám oznámili, že ste voľný?
- Bol som z toho v šoku a ničomu som nerozumel. Až po čase, keď som sa trocha rozpozeral okolo seba a dostal do všedného kolobehu, začalo mi to postupne dochádzať.

Čo vám začalo dochádzať?
- Prečo prepustili práve mňa. Slovenské súdnictvo je na smiech. Procesné chyby sa stávajú. Nie je to môj problém, nakoniec, mne pomohli, ja som na slobode.

Nikto vám nevysvetlil, prečo idete von?
- Nie, nikto. Všetko som sa postupne dozvedel z televízie, novín. Ale keď vás prepúšťali, azda vám museli povedať dôvod? - V ten deň prišiel referent, ktorý mal službu a povedal, aby som si zbalil veci, že idem domov.

Vás nezaujímal dôvod?
- Spočiatku som si myslel, že si zo mňa robia srandu, veď bachári a referenti vo väzení ma už poznali. Ukázalo sa, že to sranda nebola. Vyžiadali si údaje, kde sa budem zdržiavať.

Upozornili vás aj na to, že v prípade, ak sa opäť dostanete do sporu so zákonom, idete naspäť?
- To ani nemuseli, pretože ovládam postupy. Nie som magor.

Ako vás prijala dedina?
- S nikým sa nestretávam, nikam nechodím, aby som nikoho nedráždil a zbytočne neprovokoval.

Ale miestni majú na vás oprávnene ťažké srdce a znepokojilo ich, že ste na slobode.
- To hovoria novinám, ale nie je to tak. Keď idem po ulici, každého slušne pozdravím a oni mi odzdravia. Je to pretvárka.

To ste vôbec nemali obavy, že sa vraciate do dediny s nálepkou vrah?
- Nemám sa čoho báť. Som si vedomý toho, čo sa stalo, ale to neznamená, že sa budem ukrývať. Pred nikým. Nech mi tu pokojne zazvonia Puškovci (rodina obete), Melošovci, každému sa postavím zoči-voči. Som pripravený na všetko. Je mi to jedno.

Čo vám povedala rodina, otčim, mama?
- Otčim mi hneď povedal, poď domov, veď kam by si išiel. U nás máš stále dvere otvorené. Vždy mi chcel dobre. Všetci mi vždy chceli dobre.

Všetci, iba vy nie?
- Asi tak. Som adrenalínový človek. Veci sa mi vymkli spod kontroly.

A mama?
- Čo mala urobiť? Plakala. Aj do väzenia mi písala, bála sa, aby ju nenapadli.

S rodinami vašich komplicov ste sa nestretli?
- Ani nechcem.

Prečo? Bojíte sa?
- To nie. Ale nechcem o nich nič počuť. Škodovci sú aj tak v zahraničí a Budínskovci ma nezaujímajú.

Veď ste sa kamarátili s ich synom?
- To áno. Dokonca som mu aj pomáhal - a ako som dopadol. On dostal iba deväť rokov.

Máte pocit, že vás kamaráti, ktorí vraždili s vami, na súde podrazili?
- Nepodrazili, iba sa zachránili pred utopením. Kto chce toľké roky sedieť v base? Nikto. Aj ja som kedysi klamal, keď som sa nechcel zapliesť so zákonom. Chápem ich.

Aspoň ľutujete, čo ste urobili?
- Samozrejme. Dokonca ešte na súde som požiadal o slovo, aby som sa pánovi Puškovi ospravedlnil za všetko, čo som mu spôsobil, aj keď pri takej vážnej veci nečakám, že moje ospravedlnenie prijme. Viem, že sa to nedá odpustiť. Veď stratil syna.

Kamarátili ste sa s Miroslavom Puškom predtým, ako ste ho s kamarátmi zabili?
- Nepriamo. Mali sme spoločných kamarátov.

Miroslav bol Róm, mala vražda aj rasistický podtón?
- Určite nie. Vždy som mal aj Cigánov za kamarátov, s ktorými som si rozumel. Mne je jedno, kto má akú pleť. Aj na súde sa sudca pýtal Cigánov kamarátov, či mám s nimi problémy, povedali, že nie.

Prečo ste vraždili?
- Bol som mladý, sprostý.

Ako ste sa cítili, keď vás otec obete oslovil, či neviete, kde je jeho syn a vy ste poznali pravdu?
- Zvláštne. Ale nemohol som mu to predsa povedať.

Museli ste vedieť, že sa to jedného dňa aj tak dozvie...
- Iste. Tušil som to. Bolo mi jasné, že to raz prepukne. Pravda vždy vyjde na svetlo.

Kedy pravda vyšla na povrch? Zdôverili ste sa niekomu?
- Ja nie, ale Budínsky so Škodom sa vychvaľovali pred určitými ľuďmi, či nechcú skončiť ako Puška, potom to už išlo.

Iný motív, ako že ste boli mladí a hlúpi neexistoval?
- Keď ľudia šliapu na drogách, inak to nemôže dopadnúť. Boli ste na drogách?
- Ja nie, ale pil som a raz za mesiac som si ušúľal trávu. To je všetko. Celá vec bola o blbej zhode náhod. Nerozmýšľali sme.

Keď tvrdíte, že vy ste nedrogovali, asi ste si jasnejšie uvedomovali, čo robíte?
- Bol som opitý. Išlo o nešťastnú náhodu.

Skúste to opísať.
- Chlapec dostal kopačku do brucha, ďalší chalan vyskočil, skočil mu na hlavu, zlomil mu väzy...

Prečo ste zabili aj to dievča?
- To je práve to, že ja som ju nezabil a prišili mi to. Pritom som ju vôbec nepoznal, dokonca nebolo ani dokazovanie robené. A čo sa týka Pušku, ja som ho priamo nezabil, ja som sa len podieľal na vražde.

V minulosti ste už boli dvakrát súdne trestaný, za čo?
- Za lúpež a aj som si odsedel deväť mesiacov.

Ako teraz trávite čas?
- Chodím do Banskej Bystrice za svojou advokátkou, do Brezna za sestrou, ktorá tam chodí do školy. Budem čakať. Neviem, čo sa ďalej udeje, ako dopadnú nové pojednávania. Pôjdem sa zatiaľ zahlásiť na úrad práce, kvôli papierom. Rodičia sa o mňa nemôžu stále starať, aj prácu si chcem postupne nájsť.

(Pokračovanie vrahovej spovede nájdete v najbližšom vydaní Nového Času Nedeľa.)