Veľký bojovník 9-mesačný Dávidko Holub z Košíc.
KOŠICE - Veľký bojovník je 9-mesačný Dávidko Holub z Košíc. Usmieva sa i napriek tomu, že hlavičku má ešte stále obviazanú a na tvári a rukách jazvy po popáleninách. Chlapčeka v poslednej chvíli vytiahol z horiaceho bytu na košickom Luniku IX Arpád Mroč (19).
Lekárom sa podarilo chlapčeka zachrániť a teraz sa teší zo života. Ešte nevie, že sa druhýkrát narodil. Jeho sestrička Sandrika († 4) takéto šťastie nemala. Pri požiari jednoizbového bytu v utorok 25. októbra zhorela. Pre manželov Ingrid a Erika Holubovcov je tento deň najčiernejším v ich živote. Malý Dávidko im dodáva sily. Ako ostatné deti v jeho veku by už rád chodil. Zatiaľ však obhryzáva hračky, pretože mu rastú zúbky. Keď ležal na popáleninovom oddelení v Šaci, rodičia za ním pravidelne chodili. Rovnako aj na oddelenie anestéziológie do Detskej fakultnej nemocnici v Košiciach, kam ho dočasne previezli.
Mal popáleniny 1. a 2. stupňa na štvrtine telíčku a postihnuté aj dýchacie cesty. „Bolo to strašné, keď sme ho videli obaleného obväzmi a napojeného na umelé dýchanie. Modlili sme sa za neho. Nič viac sme už nemohli urobiť. Som vďačný lekárom. O chlapca sa starali perfektne. Popáleniny sa mu hoja a nebude potrebná ani žiadna plastická operácia,“ konštatuje Erik Holub.
Pri pohľade na Dávidkov úsmev a chuť do života manželia aspoň na chvíľu zabudnú na ešte väčšie trápenie. Stačí však pohľad na fotografiu Sandriky a vyhŕknu im slzy. Na najhoršie minúty spomínajú len neradi. Ingrid Holubová vtedy vyšla na chvíľu pred dom. Dávidka so Sandy nechala v izbe. Najstaršia dcérka Erika (8) práve prichádzala domov. „Chodí do školy v meste. V minulosti ju obťažovali ľudia zo sídliska, a preto ju manželka sledovala od autobusu k paneláku,“ hovorí zdrvene E. Holub.
Zrazu niekto zakričal, že im horí byt. Obývačka už bola totálne v plameňoch. „Ľudia sa len prizerali! Nikto nič nerobil a nikde nevolal. Až potom ten chlapec...“ neskrýva Erik smútok, ktorý bol v tom čase v práci. Tvrdí, že ohrievač, ktorým vykurovali byt, bol bezpečný. „Chyba bola v elektrine, na čo som viackrát upozorňoval. Kvôli čiernym odberateľom boli veľké výkyvy prúdu, veď za rok som musel až dvakrát kupovať chladničku,“ nahnevane hovorí otec rodiny. Mrzí ho aj to, že po požiari sa o nich nikto nezaujímal. „Nikoho netrápilo, kde budeme spať najbližšiu noc. Samozrejme, pomohli moji i manželkini rodičia. Máme prísľub, že nám na magistráte pomôžu a prenajmú nám byt, kým nedostaviame dom,“ poznamenal E. Holub. Do zhoreného bytu sa už jeho rodina nikdy nevráti.
Mal popáleniny 1. a 2. stupňa na štvrtine telíčku a postihnuté aj dýchacie cesty. „Bolo to strašné, keď sme ho videli obaleného obväzmi a napojeného na umelé dýchanie. Modlili sme sa za neho. Nič viac sme už nemohli urobiť. Som vďačný lekárom. O chlapca sa starali perfektne. Popáleniny sa mu hoja a nebude potrebná ani žiadna plastická operácia,“ konštatuje Erik Holub.
Pri pohľade na Dávidkov úsmev a chuť do života manželia aspoň na chvíľu zabudnú na ešte väčšie trápenie. Stačí však pohľad na fotografiu Sandriky a vyhŕknu im slzy. Na najhoršie minúty spomínajú len neradi. Ingrid Holubová vtedy vyšla na chvíľu pred dom. Dávidka so Sandy nechala v izbe. Najstaršia dcérka Erika (8) práve prichádzala domov. „Chodí do školy v meste. V minulosti ju obťažovali ľudia zo sídliska, a preto ju manželka sledovala od autobusu k paneláku,“ hovorí zdrvene E. Holub.
Zrazu niekto zakričal, že im horí byt. Obývačka už bola totálne v plameňoch. „Ľudia sa len prizerali! Nikto nič nerobil a nikde nevolal. Až potom ten chlapec...“ neskrýva Erik smútok, ktorý bol v tom čase v práci. Tvrdí, že ohrievač, ktorým vykurovali byt, bol bezpečný. „Chyba bola v elektrine, na čo som viackrát upozorňoval. Kvôli čiernym odberateľom boli veľké výkyvy prúdu, veď za rok som musel až dvakrát kupovať chladničku,“ nahnevane hovorí otec rodiny. Mrzí ho aj to, že po požiari sa o nich nikto nezaujímal. „Nikoho netrápilo, kde budeme spať najbližšiu noc. Samozrejme, pomohli moji i manželkini rodičia. Máme prísľub, že nám na magistráte pomôžu a prenajmú nám byt, kým nedostaviame dom,“ poznamenal E. Holub. Do zhoreného bytu sa už jeho rodina nikdy nevráti.