Televízna stálica Alena Heribanová sa už niekoľkokrát v živote ocitla v dramatickej situácii, keď jej anjeli strážni mali čo robiť, aby ju z nej dostali. Alena totiž na anjelov verí. A verí aj veštkyniam, astrológom a to, čo jej predpovedali, už veľakrát vyšlo. To sú veci!
V relácii Anjeli strážni poodhaľujete vnútro zaujímavých ľudí, ktorí veľa dokázali, videli, zažili... Nebojíte sa niekedy, že vám či nám (divákom) nebudú mať čo odhaliť?
- Nie, keď človek ide do nejakej relácie, zvyčajne má a chce aj niečo povedať. Iste, niektorí ľudia sú komunikatívnejší, iní menej, ako trebárs Jožo Ráž, ale tí zas majú úžasnú charizmu, ktorá ľudí osloví aj cez obrazovku. A sú ľudia, nesmierne zhovorčiví, ale keď ich potom človek vidí na obrazovke, nemá pocit pohody. Všetko je relatívne, ale zatiaľ sa mi len raz stalo, že oslovený človek odmietol o sebe hovoriť. Jeden slovenský spisovateľ sa vyjadril v zmysle: Som taký diabol, že o anjeloch nepotrebujem hovoriť.
Vy veríte v tieto pozitívne okrídlené neviditeľné bytosti?
- Verím tisícročným skúsenostiam. Keď sa o niečom hovorí celé stáročia, musí na tom byť aspoň zrnko pravdy. Ak sa v malom semienku nájde taká energia, že rastlina prerazí vrstvu betónu a vyklíči, tak sa pred nami môžu skrývať nenormálne úkazy, ktoré prinajmenšom musíme pripustiť. Verím, že anjeli existujú.
Ocitli ste sa už niekedy v takej životnej situácii, že ste si povedali: Stál pri mne anjel strážny?
- Zažila som veľa takých zlomov. Moji rodičia často spomínajú, ako ma zrazilo auto. Mala som deväť rokov a šofér toho auta ma okamžite naložil doň a odviezol, lebo vedel, že kým by prišla sanitka, už by bolo neskoro. Deti, ktoré sa pri ceste so mnou hrali, bežali k našim do záhrady a kričali: Alenku vám zabilo! Bola som strašne doráňaná, ale dostala som sa z toho. V živote som už zažila dosť dramatických situácií. Nadreli sa tí moji anjeli, ale zdá sa, že si rozumieme.
Myslíte si, že na to, aby človek preplával životom tak, ako si predstavuje, potrebuje nielen anjelov, ale aj istú dávku šťastia?
- Áno, niektoré veci sú osudové: byť v pravú chvíľu na pravom mieste, stretnúť sa s tými správnymi ľuďmi, to je obrovská dávka šťastia, ktorá sa, neviem z akého dôvodu, jednému nadelí v menšej a druhému vo väčšej miere. Niektoré veci sa nedajú zvrátiť. Bola som u jednej veštkyni...
Chodíte k veštkyni?
- Áno, pravidelne sa stretávam s astrologičkou Vilmou Jamnickou a s jasnovidkou Izabelou Cabayovou z Nových Zámkov. To, čo mi povedali, už veľakrát vyšlo.
Váš manžel, poslanec za ANO Jozef Heriban, vystúpil s návrhom uzatvárania predmanželských zmlúv. Vy máte predmanželskú zmluvu?
- Nie, ale vedeli by sme sa dohodnúť, lebo všetko sme nadobudli spoločne. Sme študentské manželstvo. Keď sme sa brali, mali sme dva malé kufríky a lásku, čo bola celkom dobrá devíza do života.
Takže keby ste sa delili...
- ... tak fifty-fifty, ale deti budú moje. (smiech)
Nechcel náhodou váš manžel angažovanosťou za predmanželské zmluvy naznačiť, že v súkromí sa na niečo chystá?
- Neviem, čo má za lubom, ešte sme sa o tom nestihli porozprávať. (smiech)
Ste dvojkariérové manželstvo, odporúčate, po vlastných dlhoročných skúsenostiach tento druh oficiálneho zväzku?
- Ide to, ale s obrovskou dávkou tolerancie z oboch strán. To znamená, racionálny prístup dvoch ľudí namiesto klasickej vášne. Partnerský, kamarátsky vzťah nám vyhovuje. Takže zrejme by sme si bez búrok a vojen vedeli rozdeliť auto aj záhradu.
Zdá sa, že rátate aj s touto možnosťou?
- V živote rátam so všetkým. A so všetkým by som sa dokázala vyrovnať, lebo, ako vraví klasik, život sa žiť sa musí.
Aj s neverou?
- Áno, pekne to povedala Halina Pawlovská: Nevera? Ja áno, on nie!
A čo tak s niečím horším – so starnutím?
- Keďže sa mi nechce zomierať mladej, asi sa budem musieť zmieriť s tým, že starnem. (smiech) A už som sa aj zmierila, lebo nie som najmladšia. Hovorím si, keď je víno rokmi cennejšie, ja som zatiaľ celkom slušný ročník. No, pravdupovediac, niekedy ma máta, čo bude o desať-dvadsať rokov. Nateraz si vystačím s piatimi Tibeťanmi a drobnou korekciou očných viečok. Uvedomujem si však, že prídu aj horšie roky. Každá žena, nech hovorí, čo chce, sa starnutia bojí, lebo to nie je jednoduché. Mám však dcéry a budem sa tešiť z toho, ako kvitnú ony.
V televízii máte vlastnú reláciu, čím sa zaoberáte okrem nej?
- Podieľam sa na rôznych projektoch, moderujem koncerty, všelijaké programy, akcie. Momentálne pripravujem vorkšop o móde a životnom štýle. Je toho dosť.
Čiže keby aj televízia pre vás skončila, nestratíte sa?
- Nie, ale televízia ma baví najviac. Odhaľovanie vnútra ľudí na obrazovke je moja najväčšia láska.
Spomenuli ste módu, potrpíte si na módne veci?
- V tomto veku a s mojimi skúsenosťami už neviem byť otrokom toho, čo je nafotené v ženských magazínoch. Mám vlastný štýl, zvažujem, ktoré farby, materiály, šperky mi pristanú, aký typ účesu. Snažím sa ostať sama sebou.
Máte dve dcéry, oceňujú vaše, predpokladám, inteligentné rady?
- Pokúšam sa byť ako moja babka a mama, ktoré nám boli skôr vzormi ako diktátormi. Vždy sa snažili žiť tak, aby sme v nich prirodzene videli autoritu. Dcéram nič nasilu neprikazujem, netrestám ich, neobmedzujem. U nás doma sa veľa rozpráva. Sme taká ,,ukecaná" rodina, ktorá trávi najviac času rozoberaním problémov. Bavíme sa o všetkom, o láskach, úspechoch, pádoch aj zlyhaniach. Nachádzame v tom duchovnú katarziu, preto sme rodina.
Diskutujete aj o tom, či vstup vášho manžela do politiky bol správny krok?
- Áno, ale nie vždy má človek možnosť vybrať si a jeho krok bol prirodzeným vyústením toho, čo robil dovtedy. Je to veľmi vzdelaný, múdry chlap a politika nie vždy žičí týmto typom. Ale to už je na ňom.
Ovplyvnilo jeho politické smerovanie negatívne vašu kariéru?
- Skôr nie. Keď on začínal v politike, ja už som bola dlhšie na očiach verejnosti a tá si už stihla o mne vytvoriť pomerne stabilný obraz. Ale politika naozaj nie je nič veselé.
Veď práve! Máte možnosť vidieť to z tej druhej, osvetlenejšej a zároveň temnejšej strany. K čomu ste dospeli?
- K záveru, že túto sféru naozaj nemusím. Myslím si, že jeden politik v rodine stačí.
