Populárna moderátorka má energie na rozdávanie aj preto, lebo si vie z každej nešťastnej situácie vybrať pozitíva.
Moderujete v televízii, konferujete rôzne podujatia a v poslednom čase pracujete aj ako PR manažérka. Ktorá z týchto pozícií vám sedí najviac?
- Tá, v ktorej dlhodobo cítim najpevnejšiu pôdu pod nohami, teda moja televízna práca. Je pre mňa zaujímavá zo všetkých stránok, či už ide o autorskú činnosť, moderovanie, alebo o vymýšľanie nových projektov. Televíziu totiž považujem za niečo, čo patrí k môjmu životu najtesnejšie, je to moja najväčšia láska. Samozrejme, myslím aj na zadné kolieska – nedá sa byť večne na obrazovke.
Vaším bratom je Vladimír Repčík, nelákal vás do Markízy?
- Ešte na začiatku jej vysielania sme sa stretli s vtedajším riaditeľom a rozprávali sa o možnostiach môjho pôsobenia v Markíze. Priznám sa, že som vtedy koketovala s touto myšlienkou, ale napokon sa mi zdalo, že bude reálnejšie a istejšie zostať tam, kde som sa naučila pracovať a kde som získala veľa skúseností – a potom, som veľmi lojálny a verný človek. Kým som mala šance v STV, nemenila som. A mám ich našťastie aj teraz.
Ak by ste si mohli do svojej relácie Anjeli strážni zavolať kohokoľvek, kto by to bol?
- Veľmi veľa ľudí. Napríklad nedávno som v Nemecku sledovala talkshow zrelej dámy Sabine Christiansen s Billom Clintonom, ktorý prezentoval svoju novú knihu. Je to veľmi uvoľnený človek, ktorý vie odpovedať aj na zákerné divácke otázky týkajúce sa vzťahu s Lewinskou a podpapučového manželstva. A tak sa mi zazdalo, že to by bol celkom dobrý tip do Anjelov strážnych. (smiech)
Pri svojej práci veľa cestujete po svete. Prezraďte, kde ste stretli tých najšarmantnejších mužov?
- Na Slovensku! Ale musím priznať, že aj južania sú fajn. (smiech) Majú totiž v očiach energiu slnka a vyžaruje z nich niečo záhadné. Možno je to niekoľkotisícročná kultúra, možno ich temperament. Takýto dojem som mala z Grékov, ale myslím tých serióznych, sofistikovaných, nie plážových inžinierov. (smiech) Páčili sa mi aj ľudia v Brazílii, cítiť z nich tradíciu tanca. Ich život akoby plynul v rytme samby – je plný úsmevu a pohody – napriek tomu, že majú život neporovnateľne ťažší.
Nemali ste chuť v niektorej z krajín, ktoré ste navštívili, aj zostať?
- Čím som staršia, tým mám radšej Slovensko. Odvšadiaľ sa veľmi rada vraciam domov. Ten mám navždy tu – to ostatné je len taký „životný flirt“, chvíľkovo nás očarí, zasvieti a potom zhasne. Som presvedčená, že ak je všade dobre – doma je určite najlepšie.
Máte nejaký nesplnený cestovateľský sen?
- Tibet, ale chránim si ho, ako si len vieme chrániť svoje krásne sny. Cestu do Tibetu si racionálne odkladám a túžba vidieť ho stále rastie. Zistila som však, že jedna slovenská cestovka robí výpravu Čína – Tibet – Nepál. Bude to teda raz krásna dobrodružná cesta, ale zatiaľ mám pocit, že ešte neprišiel môj čas.
V lete ste absolvovali stáž v Düsseldorfe. Čo ste tam vlastne robili?
- Bola som na stáži, žila som študentským životom, chodila metrom a električkami, v teniskách s batohom na chrbte. Stretávala sa s ľuďmi a pozorovala ich životné tempo, cestovala po víkendoch vlakom do Holandska a okolitých miest. A navyše, šesť hodín denne som sa učila nemčinu na Goetheho inštitúte, pripravovala som si materiály, študovala...
Ako vám zišlo na um ísť namiesto dovolenky na jazykovú stáž?
- Úplne náhodou. Deti nám narástli a všeličo sa mení – jedna dcéra šla s priateľom, druhá na školský výlet a manžel mal pracovné povinnosti. A priznám sa, mala som chuť odísť niekam na dlhšie. Na internete som natrafila na kurzy nemčiny, ktorú som si už dávno chcela trochu vylepšiť. Samotný nápad však vznikol týždeň predtým, ako som odišla. Myslím si, že ma dobre osvietil môj anjel strážny. (smiech)
Kto sú vaši anjeli strážni na cestách životom?
- Objavili sa už niekedy pri narodení. Som im vďačná za môj životný optimizmus, za to, že som pozitívne zmýšľajúci človek, ktorý si vie aj z nešťastnej situácie vybrať vždy plusy. Mám rada ľudí, teším sa z maličkostí. To všetko je veľké šťastie, ktoré pochádza od niekoho „tam hore“, kto ma má celkom rád.
Váš manžel je politik, je však takmer isté, že u voličov by ste mali väčší úspech než on. Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste sa uplatnili aj v tejto sfére?
- Na jednu rodinu je jeden politik aj veľa... Ale je pravda, že som dostala nejaké ponuky. A keď by som už mala nad tým rozmýšľať, momentálne nemám najmenšiu chuť sa do politiky púšťať.
Ako ste sa doma vyrovnávali s tým, že sa váš manžel nedostal do Európskeho parlamentu?
- Úplne normálne. Je to šikovný schopný človek, ktorý veľa v živote dokázal... a toto nevyšlo. Veľa sa o tom popísalo, vášnivé výmeny názorov v médiách dosť vzrušili verejnosť, niekedy až príliš. Osobne som to riešila tak, že som na mesiac odišla. Potrebovala som trochu čerstvého vzduchu... Raz máme v živote úspech a raz neúspech, tie obdobia sa striedajú – zažíva to každý.
Vaše dcéry študujú v Rakúsku, chcú sa po ukončení štúdia vrátiť na Slovensko?
- Staršia dcéra to plánovala už teraz, keď mala byť prváčkou na univerzite. Keď sme sa však dozvedeli, čo všetko by musela podstúpiť – maturitu v slovenčine, rôzne skúšky a testy –, rozhodli sme sa, že bude radšej pokračovať v Rakúsku. Aj mladšia dcéra chce pokračovať vo Viedni. Štúdium v Rakúsku bolo pre Slovákov dlhé roky bezplatné, všetko teda bolo založené iba na energii a disciplíne detí.
Ako sa dcéram v Rakúsku darí?
- Staršia dcéra si už odskúšala moderovanie veľkej šou v rakúskej televízii, moderovala tam aj rôzne podujatia. V televízii dostala ďalšiu ponuku a pritom začínala od absolútnej nuly. Ak tam teda niečo dosiahne, nikto nemôže povedať, že jej to vybavili rodičia. Mladšia dcéra je zasa športovkyňa, reprezentuje školu a minulý rok bola juniorskou majsterkou Burgenlandu.
Pôsobíte tak mlado a plná energie. Máte recept na to, ako si vychutnať život po štyridsiatke?
- Treba brať život športovo! Symbolicky aj doslova – napríklad ja cvičím päť Tibeťanov, staré cviky, ktoré dodávajú energiu, upevňujú ducha aj telo. Ak chceme mať zo života radosť, musíme menej jesť a viac sa hýbať. Nie je jednoduché dávať iným na šťastie recept. No nech je život akýkoľvek ťažký, myslím si, že žijeme v krásnom období. Teraz je úžasná doba slobody, šancí, lásky a možno stačí, ak si to aspoň raz za čas uvedomíme.
