Moderátorka obľúbenej rodinnej súťaže by vraj neváhala zapojiť sa do podobnej hry. Vlastnú „hodinu pravdy“ si už dokonca urobila aj doma.
Moderovali ste už viacero televíznych súťaží, ale v Hodine pravdy ste sa vraj našli. V čom je iná?
- Predtým išlo o jednorazové stretnutia s ľuďmi, ktorí prišli do štúdia na základe žrebu a zaujímali ich hlavne peňažné výhry. Dali do toho peniaze a čakali, že sa im vrátia. Trochu mi to pripomínalo kasíno – hodíte na červenú a buď vám to vyjde, alebo nie. Hodina pravdy je však o niečom inom, a to sa mi páči. Rodiny, ktoré sa prihlásia, majú šancu získať fantastické ceny, ale musia najprv niečo dokázať.
Režiséri vás označujú za mysliacu moderátorku. Zrejme narážajú na vašu schopnosť improvizovať a rýchlo reagovať. Pomáha vám to zvládať aj trapasy pri nakrúcaní?
- Určite áno. Živé vysielania skrývajú veľa úskalí, sú fantastickou školou. Keď do štúdia príde človek, ktorý nechce rozprávať, nevie rozprávať a nemá o čom rozprávať, potom musia mozgové závity moderátora zabrať naozaj naplno. Finančné hry, ktoré som robila v STV, boli tiež výbornou školou. Niekedy sme museli variť z vody a ťahať z päty. Človek, ktorý sa dostal do najužšieho finále, vám zrazu povie, že sa nebude usmievať ani otvárať ústa, lebo nemá ani jeden zub. Beží priamy prenos, vy rozprávate a on len prikyvuje.
Hodina pravdy vznikla v Japonsku, ako podľa vás sadla Slovákom?
- Okrem Japonska uspela aj v Anglicku, Belgicku, Holandsku, Nemecku, v Čechách a v iných krajinách. Japonci sú veľmi hraví ľudia, my sme predsa len trošku iní – to, čo je pre nich zábavné, môže nám pripadať trápne. Aj preto som veľmi rada, že tento formát na Slovensku uspel. Nezosmiešňujeme ľudí, chceme, aby prekonali sami seba. Nedávno sme tam napríklad mali mladú mamičku, ktorá sa s našou pomocou vrátila do školských čias. Za týždeň sa dokázala naučiť všetky chemické prvky a v štúdiu ich doslova chŕlila.
Moderátor takej súťaže, ako je Hodina pravdy, musí byť aj dobrým psychológom. Máte recept na to, ako ľudí zbaviť trémy?
- Jediné, na čo môžem vplývať, je ich sebavedomie. Pokúšam sa im podať pomocnú ruku, byť priateľská, ústretová. Keď vidím, že sa niekto roztrasie, chytím ho za ruku a snažím sa mu ju zohriať, upokojiť ho. V tom cítim svoju spoluzodpovednosť – chcem, aby súťažiaci nezlyhal ako človek. Títo ľudia naozaj idú s kožou na trh a ja chcem, aby od nás odchádzali s dobrým pocitom.
Pri nakrúcaní ste už zažili aj netradičné situácie. Predsa len v štúdiu vládne horúca atmosféra...
- Myslím si, že všetky situácie sú zaujímavé a netradičné, lebo každá rodina je úplne iná. Stalo sa nám napríklad, že už pri samotnom plnení úlohy mamička súťažiaceho neustále plakala – tak veľmi mu to priala. Niekedy po splnení úlohy vybehnú z hľadiska celé rodiny a od šťastia súťažiacich takmer pozhadzujú na zem. Štúdio však predsa len vzbudzuje v ľuďoch rešpekt – u súťažiacich aj u divákov. Netvárme sa tiež, že naši ľudia sú až takí spontánni a bezprostrední.
V štúdiu to pri nakrúcaní doslova vrie, ako to prežívate vy?
- Keď účastníci plnia úlohu, som veľmi emotívna, lebo im výhru úprimne prajem. Viem totiž, že táto súťaž im môže výrazne zdvihnúť úroveň života. Len pri dvoch rodinách som zatiaľ bola trochu odmeraná, lebo som zistila, že sme nenatrafili na tých správnych ľudí. Ale vo väčšine prípadov to prežívam až príliš.
Prečo ste boli z týchto rodín sklamaná?
- Hlási sa nám veľmi veľa záujemcov, preto sa medzi nimi snažíme vyberať. Keďže sme rodinná relácia, uprednostňujeme rodiny, v ktorých to neškrípe už na prvý pohľad. Občas však narazíme na rodiny, ktoré nezaujíma samotná súťaž, len výhry – štvorročné deti napríklad chcú plastové okná a plávajúcu podlahu.
Viete, ako reaguje okolie súťažiacich na ich výhru?
- Až keď niečo vyhráte vo finančnej hre, zistíte, ako veľa máte kamarátov. Ak niekto v hre, ktorú som uvádzala, vyhral veľké milióny, odporúčali sme mu, aby neotváral listy od cudzích ľudí. Potom totiž dostávate množstvo srdcervúcich listov od ľudí, ktorí vás prosia, aby ste im zaplatili nájomné, po-hreby či koberec. Hodina pravdy je dobrá v tom, že neponúka finančnú výhru, ale vecné ceny. Keď dáte nejakej rodine 350-tisíc, nemáte istotu, že tie deti naozaj dostanú bábiku či kolieskové korčule, ktoré chceli, alebo či pôjdu na vytúženú dovolenku. Mám skvelý pocit z toho, že im v Markíze dávame veci, na ktoré by si museli niekoľko rokov šetriť.
Nechceli by ste si niekedy vymeniť miesto so súťažiacimi?
- Veľmi rada, ale viete si predstaviť, že by som sa do podobnej súťaže prihlásila? Bojím sa dokonca, aby náhodou v rozhlasovej súťaži nevyhrala moja dvadsaťkoruna – keby som tam zavolala, každý by si myslel, že celá hra bola neseriózna.
Ak by to predsa len išlo, ktorú úlohu by ste si vybrali?
- Ktorúkoľvek, som veľmi súťaživý typ. Aj doma sme si už spravili rodinnú Hodinu pravdy. Brala by som napríklad pamäťovú či športovú úlohu, viem tiež žonglovať. Keby som dostala úlohu, ktorú neviem, za týždeň by som sa ju naučila. Nie som však správny typ do tejto súťaže, pretože mám skúsenosti s televíziou. Najviac ľudí totiž zlyhá práve pre to štúdio a množstvo ľudí. Hoci dokážu splniť úlohu tesne pred nakrúcaním, napätie z prítomných divákov ich napokon vyradí. Vždy im preto radím, nech najprv idú do telocvične plnej ľudí a skúsia to pred nimi.
Aká cena by vás najviac potešila?
- Som spokojná s tým, čo mám, nič mi nechýba, ale keby náhodou, určite by ma potešila cesta okolo sveta pre celú rodinu.
V tejto relácii sa aj vy na chvíľu stávate súčasťou prihlásených rodín, nie je ťažké lúčiť sa s nimi?
- Je to naozaj ťažké. Stáva sa nám však, že sa so súťažiacimi stretneme aj neskôr – či už náhodou, alebo keď k nám prídu na deň otvorených dverí. Spätná väzba je však hlavne v tom, že na seba vzájomne myslíme. Veľakrát si doma len tak spomeniem na rodinu, ktorá bola v našej relácii, a možno si aj oni občas spomenú na mňa. Veľmi intenzívne tiež myslím na tie rodiny, ktoré sa pripravujú na svoju úlohu. Viem si živo predstaviť, aké majú nervy a aký stres prežívajú pred nakrúcaním. Pre nich je to výnimočná chvíľa, ktorú si zapamätajú na celý život. Chcem všetky tieto pocity zdieľať s nimi – tešiť sa, alebo si aj poplakať, po nakrúcaní preto bývam úplne vyčerpaná a vyšťavená. Dokonca aj keď Hodinu pravdy sledujem doma v televízii, znova ma zasiahne a prežívam to rovnako silno ako v televíznom štúdiu.
Kde si potom dobíjate energiu?
- Keďže som narodená v znamení Raka, som slnečný typ, stačí mi, aby ráno vyšlo slnko a už som znova plná energie. A navyše, mám doma úžasné zázemie, veľa energie mi dodáva aj objatie mojej dcéry a manžela.