USA – „Zakázaný experiment“ môže mať potenciál objasniť základné pravdy o ľudskej povahe, no je mimoriadne nemorálny. Má viacero verzií, pričom v jednej z nich sa deti nikdy nenaučili rozprávať, písať či čítať. Vrcholom bolo spolužitie batoľaťa so šimpanzom.
Existuje niekoľko verzií Zakázaného experimentu, no väčšina zahŕňa výchovu dieťaťa a zároveň ho pripravuje o kľúčové sociálne interakcie. Teoreticky by to mohlo pomôcť odhaliť, ktoré časti našej ľudskosti sú ovplyvnené genetikou a ktoré zase prostredím. V jednej z najčastejšie diskutovaných verzií experimentu bolo dieťa od narodenia vychovávané v úplnej absencii reči, slov a písaného textu.
Aj keď to znie neuveriteľne, tento neetický experiment bol odskúšaný v praxi. Podľa Herodota, starovekého gréckeho učenca známeho ako „Otec histórie“, egyptský faraón Psamtik I. dal dvoch novorodencov osamelému pastierovi pod prísnym pokynom, aby s nimi neprehovoril ani slovo. O dva roky neskôr povedali údajne prvé slovo – „becos“, teda „chlieb“ v starovekej frýgčine, vyhynutom jazyku, ktorý sa kedysi používal v Anatólii, píše portál IFLScience. To viedlo Psamtika k presvedčeniu, že frýgčina je „materinským jazykom ľudskosti“.
Rovnako pochybná správa rozpráva o lingvistických experimentoch, ktoré vykonal cisár Svätej rímskej ríše Fridrich II. v 13. storočí nášho letopočtu. Vraj dal niekoľko bábätiek nemým a hluchým detským sestrám s hypotézou, že by mohli mať základy hebrejského jazyka, gréčtiny, latinčiny, arabčiny alebo jazyka svojich rodičov prirodzene vrodené. Žiaľ, jeho experiment bol bezvýsledný, pretože deti sa dorozumievali výhradne gestami rúk a mimikou.
Vlastného syna vychovával so šimpanzom
Iní opísali Zakázaný experiment ako príklad, keď dieťa vychovávali iné zvieratá, čím ich pripravili o sociálnu interakciu medzi ľuďmi. Samotný výraz – „zakázaný experiment“ – sa často pripisuje názvu knihy Rogera Shattucka o „divokom chlapcovi z Aveyronu“, takzvanom divokom dieťati, o ktorej sa písalo v južnom Francúzsku začiatkom 19. storočia. Vedec, ktorý sa s touto myšlienkou pohrával, bol americký psychológ Winthrop Kellogg. Keď sa dopočul o prípade indických detí vychovaných vlkmi, začali ho fascinovať „divoké deti“ a ich potenciál naučiť nás nové poznatky o ľuďoch, poznamenal v článku publikovanom v časopise American Journal of Psychology v roku 1927.
Poznamenal, že akékoľvek aktívne navrhnuté experimenty by boli ilegálne aj nemorálne, a tak vymyslel iný spôsob, ako preskúmať svoje myšlienky: spolu so svojím malým synom vychoval samicu šimpanza, aby študoval vplyv prostredia na správanie a rozvoj. Samica šimpanza Gua údajne chodila vzpriamene a reagovala na 20 hlasových príkazov. Dokonca sa tvrdilo, že bola múdrejšia ako dieťa Donald. Vo veku 16 mesiacov však Donald začal tvoriť slová a Gua to nedokázala. Nie je prekvapením, že ako dieťa rástlo, stávalo sa čoraz inteligentnejším a jeho pseudo-sestra Gua nie.
Experiment bez výsledkov
„Zakázaný experiment a jeho inverzný pokus z veľkej časti zlyhali. Najprv filozofi a potom vedci zanechali záznamy o frustrácii,“ uzatvára Sandra Swartová, profesorka a vedúca katedry histórie na Stellenbosch University, informuje portál IFLScience. „Veľké otázky o ľudskej povahe zostali v podstate nezodpovedané a zostávajú nezodpovedané aj napriek takýmto experimentom. Pokusné subjekty (ľudské aj opičie) často zomreli mladé a iné subjekty jednoducho naleteli, pretože ich vedci zneužili kvôli ich vlastnej neschopnosti,“ uviedla ďalej Swartová. „Väčšinou fungovali ako prázdne obrazovky, na ktoré výskumníci premietali svoje problémy – ako škvrny v Rorschachovom teste,“ dodala.
