BRATISLAVA - Predseda Záchranného systému Slovensko Milan Uhrič, ktorý sa už niekoľko rokov venuje pátraniu po nezvestných osobách, nám vo VIDEOROZHOVORE porozprával o jeho najsilnejších pátraniach. Všetci predpokladali, že sa im ich už nepodarí nájsť. Okrem toho sa taktiež zdôveril, že financovanie takejto pomoci ľuďom nie je ľahké. Každý z nich má svoju druhú prácu a množstvo vybavenia musia platiť zo svojich peňazí.
Ktoré pátranie, ktoré ste mali možnosť zažiť alebo ste ho vnímali, bolo pre vás najemotívnejšie?
Oni sú emotívne takmer všetky. Jedná sa tam o ľudský život, zdravie ľudí, takže tie emócie tam sú. Počas toho pátrania ich musíte dať bokom a snažiť sa byť čo najprofesionálnejší. Pracovať tak, aby sa tá osoba čo najskôr našla, aby tie emócie boli len tie pozitívne a neboli tie negatívne, ale tak to niekedy ovplyvniť nevieme.
Nemáte aj nejaký konkrétny prípad pátrania?
Pre mňa osobne to boli také dva prípady, keď sa našiel jeden starší pán v Bratislave, a potom jedna pani matka, manželka, ktorá sa našla tiež neďaleko môjho bydliska a bolo to celkom emotívne aj vzhľadom na rodinu, ktorá bola do toho zapojená. Takže to boli také dva silnejšie momenty, kedy nikto nedúfal, že sa nájdu živí a zdraví.
Kvôli čomu vás to tak zasiahlo. Ako prebiehalo celé to vyšetrovanie?
Skôr ten výsledok, že všetci už predpokladali ten najhorší koniec a dopadlo to dobre a obidva prípady skončili šťastne.
To znamená, že boli indície, že by sa mohli nájsť mŕtvy?
Hej
Na základe čoho boli také indície?
V tom prvom prípade to bol starší pán a počasie bolo veľmi nepriaznivé. Bolo to v zimnom období. Mrzlo a ten predpoklad, že by sa mohlo niečo stať, nejaké podchladenie, tam bol. Takže naozaj sa pán našiel v poslednej chvíli. Čo sa týka tej pani, tak tam zas bol opačný prípad. Letné mesiace a už bola vonku dlhší čas, a boli tam nejaké indície, že by si mohla niečo spraviť.
Existuje zaužívaný stereotyp, že pokiaľ sa niekto stratí, musíte počkať 24 hodín a až potom následne nahlásiť toto zmiznutie na polícii. Je to tak aj v skutočnosti alebo ako máme postupovať?
Nie. Tento mýtus sa musí vytratiť zo spoločnosti. Preto to aj my stále opakujeme, že žiadnych 24, 48 hodín neplatí. Treba ísť na políciu akonáhle zistíte, že sa niečo deje, že niečo nie je v poriadku, že váš blízky sa nevrátil domov a nie je to štandartná situácia. Samozrejme, ak sa to už stalo a máte nastavený nejaký režim, že sa môže zdržať a tak ďalej, nie je vhodné hneď volať políciu, ale akonáhle je to nejaká neštandardná situácia, treba zavolať na políciu, ísť na políciu a vysvetliť, čo sa stalo. Ak je tam nejaká indícia, nájde sa nejaký list alebo sú tam nejaké zdravotné problémy, iné problémy pri starších, pri senioroch, samozrejme pri deťoch, tak treba ísť okamžite na políciu. Nečakať ani minútu, pretože každá stratená hodina znamená, že ak ten človek je mobilný, že zájde ďalej, tým pádom sa tá oblasť prepátravania zväčšuje.
Prečo si myslíte, že vznikol tento zaužívaný steraotyp. Nebolo to tak v minulosti?
Mohlo sa to stať, ťažko mi je hodnotiť ako to bolo v minulosti, nezažil som tú dobu. Ale ten mýtus tu stále je. Mohli to podporiť nejaké seriály a filmy zo zahraničia, kde nejaký tento mýtus alebo respektíve tá lehota nikdy neplatila. Takže, kde sa to zobralo, asi skôr z nejakých filmov alebo tak. Ale určite to v súčasnosti nie je pravda, takže čím skôr to zmizne, tak tým lepšie pre spoločnosť.
Viacero organizácií upozorňuje rodičov, aby neboli príliš prísne na svoje deti najmä kvôli známkam. Evidujete viac zmiznutých detí v období, keď prichádza ku koncoročným vysvedčeniam a možno sa obávajú práve reakcie rodičov?
Takých prípadov sme zažili, ale nebolo ich tak, žeby sa to dalo zhodnotiť, že je to nejaký celospoločenský fenomén. My vždy spravíme takú kampaň predtým. Polícia takisto robí kampaň, robia ju aj ostatné organizácie a médiá. Ja si myslím, že toto pomáha, ale nemám dostatok relevantných informácií, aby som zhodnotil, či tam tých útekov je viacej. Skôr si myslím, že nie.
Pokiaľ je nejaká osoba, ktorú sa podarí počas pátrania nájsť bez známok života, aký je ďalší postup. Oznamujete tieto tragické správy vy rodinám alebo to vždy prenechávate polícii?
Podľa správnosti by to mala byť polícia. Samozrejme, ak je na mieste rodina a nejakým spôsob sa to dozvedia priamo na mieste, môže sa to stať, ale snažíme sa vždy eliminovať, aby tie informácie prišli od nás. Vždy sa snažíme, aby tieto informácie odovzdala polícia, aby si polícia mohla spraviť svoju robotu pri dokumentovaní tej scény, kde sa tá osoba našla, ak sa našla neskoro.
Vy osobne ste sa s tým stretli, že bola na mieste rodina a museli ste im to odkomunikovať?
Bol som na pár pátracích akciách, kde bola prítomná aj rodina. My ich nemôžeme nejakým spôsobom odtiaľ vykázať ani nič. Ani to nie je vhodné. Proste tá rodina má právo tam byť. Na druhej strane, je to vždy nejaký stres navyše, s ktorým musíte rátať a musíte s tým nejako pracovať. Takže bol som aj na pátracích akciách, kde bola aj rodina a kde sa aj osoba našla neskoro.
Pravdepodobne tam bičujú emócie.
Samozrejme. Tak vždy je to inak, nedá sa určiť, že toto je model správania sa rodiny. Vždy tomu predchádza nejaký príbeh, ktorý je zakaždým iný. Ani jedna pátracia akcia nie je rovnaká.
Všetko sú to dobrovoľníci, takže predpokladám, že majú nejakú prácu, ktorú vykonávajú. Ako je to s financiami u vás. Máte vôbec dostatok financií na to, aby ste pokryli ten záchranný systém? Vieme, že nedávno zakladateľ jedného systému, ktorý síce hľadá autá, vyhlásil, že naozaj tých financií je málo a nezvláda to popri svojej bežnej práci. Ako je to u vás?
Úplne rovnako. Väčšinu ťaháme z vlastných vrecák. Väčšina techniky je zakúpená členmi. Či sú to vozidlá alebo aj tá termovízna technika. Kúpili sme si to sami z vlastného vrecka. Tým príjmom sú dve percentá z daní, ktoré nám občania môžu poslať a prípadne nejaké dary. Ale samozrejme, keby sme si to nedotovali sami, tak asi by sme túto činosť nemohli vykonávať.
Je teda možnosť, aby vám prispeli z daní aj naši čitatelia. Ako to majú urobiť, ak teda chcú pomôcť?
Budeme veľmi radi, ak nás podporia. Môžu nás podporiť týmito dvomi percentami. Máme to na webovej stránke v hlavnom menu. Je tam dve percentá, kde je napísaný celý postup ako nám ich môžu venovať. Máme taktiež transparentný účet, kde nám takisto môžu prispieť, ak sa im naša činnosť pozdáva. Budeme veľmi radi. Všetky tieto financie vždy použijeme na to, aby sme buď zveľadili techniku alebo na nejaké ochranné pomôcky pre jednotlivých členov, aby sa nikomu nič nestalo.
