BRATISLAVA - Herečka, ktorá zažiarila vo filme Posledná bosorka, nemá na nakrúcanie len príjemné spomienky. Pri nakrúcaní scény s ohňom jej vzbĺkli vlasy a keď sa čln prevrátil, so zviazanými rukami sa začala topiť.
Oľga Zöllnerová sa narodila 23. augusta 1935 v Bratislave. Po absolvovaní obchodnej školy začala svoju hereckú dráhu v Dedinskom divadle, v ktorom pôsobila tri sezóny v rokoch 1952 až 1955. Už tu ukázala herecké nadanie pri stvárnení postáv lyrických dievčin, ktoré obdarila svojím pôvabom a spontánnosťou - bola to napríklad úloha Popolušky (Popoluška, 1953), Marianny (Lakomec, 1954), Nadeždy (Kalinový háj, 1954) či Hanky (Hrdinovia Modrej školy, 1955).
V roku 1956 nastúpila na bratislavskú Novú scénu, kde vytvorila väčšinu svojich hereckých kreácií v žánrovo pestrej palete postáv. Od Mahulieny (Radúz a Mahuliena, 1956) sa čoskoro "našla" v stvárňovaní pre ňu blízkych rezolútnych a jazyčnatých hrdiniek, pričom uplatnila svoj strhujúci temperament a zdravú komediálnosť. Takými bola napríklad Líza Doolittlová (Pygmalion, 1961), Checchina (Klebetnice, 1963), Marína (Drotár, 1965), Beatrice (Mnoho kriku pre nič, 1966) alebo Trasorítka (Kocúrkovo II., 1982).
Na javisko Novej scény sa spolu s viacerými hereckými legendami vrátila koncom roku 2014. V réžii Ľubomíra Pauloviča sa predstavila v tragikomédii americkej dramatičky, nositeľky Pulitzerovej ceny Pauly Vogelovej s názvom Najstaršie remeslo.
Na filmovom plátne debutovala ako 20-ročná stvárnením slúžky Marky vo veselohre Štvorylka (1955), ale už o od dva roky neskôr vytvorila svoju najznámejšiu úlohu. Bola ňou postava Júlie v snímke režiséra Vladimíra Bahnu Posledná bosorka (1957). V tejto historickej dráme odohrávajúcej sa v Trnave 18. storočia stála po boku takých hereckých osobností, akými boli Mikuláš Huba, František Dibarbora, Karol Machata a Jozef Kroner.
Dievčenské postavy si zahrala aj vo filmoch Hrášková princezná (1960), Pieseň o sivom holubovi (1961) a Most na tú stranu (1961). Ženy zrelého veku stvárnila Oľga Zöllnerová v snímkach Volanie démonov (1967), Zločin slečny Bacilpýšky (1970) či Kamarátka Šuška (1977). Zahrala si tiež v ďalších filmoch ako napríklad Predčasné leto (1982), Skleníková Venuša (1985) či Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992).
Od začiatku 60. rokov dostávala však oveľa viac príležitostí v televízii, pričom jej herecké umenie sa stalo súčasťou legendárnych bratislavských televíznych pondelkov. Zahrala si v početných inscenáciách rozličných žánrov ako napríklad Hra o láske a smrti (1962), Plynové lampy (1965), Matka (1967), Šagrénová koža (1972), Lucrecia Borgia (1974), Klebetnice (1978) alebo v rodinnom seriáli Škriatok (1995).
Práve pri stvárnení jej najznámejšej úlohy išlo herečke doslova o život. Režisér chcel zopakovať scénu, keď stojí na člne so zviazanými rukami a má v nich vloženú sviečku. Málilo sa mu ohňa, a tak naliali k člnu viac nafty. „Nastal výbuch a všade boli obrovské plamene. Vzbĺkli mi vlasy a začala som horieť aj ja. V panike sa čln prevrátil a ja zaviazaná lanom som sa začala topiť. Našťastie, kameraman rýchlo skočil do vody a vytiahol ma,“ opísala pred nejakým časom pre Plus 7 dní.
„Mala som popáleniny tretieho stupňa. Ruky, nohy, nos, zhorené vlasy. Stalo sa to týždeň po mojej svadbe. Ležala som dva týždne v ťažkom stave v štátnej nemocnici,“ dodala herečka.
