BRATISLAVA – S manželkou a tromi malými deťmi odcestoval na vytúženú dovolenku. Hneď ako prišiel do rezortu, videl vzdialený dym. Veril však slovám o tom, že im nebezpečenstvo nehrozí. Za 24 hodín sa však situácia dramaticky zmenila. Nasledoval rýchly odchod z hotela, evakuácia a neistota v športovej hale. Napriek tomu hovorí, že s rodinou mali šťastie v nešťastí. Vypočul si totiž príbehy dovolenkárov, z ktorých naskakujú zimomriavky. Rozprávali sme sa so Slovákom Jurajom, ktorý musel predčasne opustiť požiarmi zmietaný Rodos.
Archívne video: Pozrite si prvé reakcie dovolenkárov, ktorých evakuovali z požiarmi zasiahnutého Rodosu
Na Rodos ste vycestovali v čase, keď tam už boli požiare, alebo ste vycestovali až po vypuknutí požiarov?
- My sme prišli minulý týždeň v piatok a to už centrálna časť ostrova horela, ale od miestnych ľudí sme sa dozvedeli, že ide o oblasť, ktorá nie je ani obývaná a sú tam len lesy. Od nášho rezortu to mohlo byť asi 15 kilometrov. Čiže prišli sme už počas požiarov, ale ešte neboli v plážovej oblasti.
Kedy ste sa dozvedeli, že na ostrove horí?
- Dozvedeli sme sa to až na mieste. Nejaké kusé informácie sme mali z médií, ale z toho, ako sa o tom vyjadrovali, sme očakávali, že ide len o lokálnu záležitosť.
Po príchode do rezortu ste vnímali, že na ostrove horí? Videli ste dym, cítili ste ho?
- Áno, lebo ho fúkalo smerom na pláže. Boli sme však chránení skalnatými útesmi z oboch strán. Dal sa pozorovať obrovskú kúdol dymu, ale stále sme verili, že je to len niečo, čo horí v centrálnej časti a fúka to smerom k moru.
Z rezortu ste teda videli dym, aj z pláže. Aká bola potom atmosféra, či už medzi personálom, domácimi ale aj turistami? Väčšina asi nečakala, že keď príde na dovolenku, bude vidieť dym za kopcom...
- V podstate po našom príchode to bolo bez problémov. Tým, že to bolo aj relatívne ďaleko, tak všetci vyzerali pokojne. Aj tie informácie, ktoré sme dostávali, hovorili o tom, že dovolenkárom nič nehrozí. V priebehu 24 hodín sa to však všetko radikálne zmenilo.
Ako sa situácia vyvíjala?
- Po príchode v piatok sme videli vzdialené mračná dymu a brali sme to ako niečo, čo je vzdialené. Ale na druhý deň doobeda bolo vidieť, že je nervóznejšia atmosféra aj v rezortoch. Ale keď sme počúvali miestnych, tak nám vraveli, že tie skalnaté útesy, ktoré nás obkolesovali, sú akousi prírodnou ochranou proti požiarom a k nám sa to nemá ako dostať. No ale už pred obedom bolo vidieť, že situácia sa zhoršuje. Veľmi fúkalo a stále bolo nad 40 stupňov a za pár hodín dofúkalo oheň na tie skalnaté kopce, ktoré obkolesovali rezorty. Okolo obeda už bolo jasne aj voľným okom vidieť, ako kopec, ktorý bol asi kilometer a pol od nás, kompletne celý horí. Vtedy sme počuli, že prvé hotely začínajú evakuovať a v celej oblasti sa rozozvučali sirény.
Ako ste k tomu pristupovali? Čo človek robí a prežíva, keď sa toto začne diať?
- Najskôr sme to brali tak, že najbezpečnejšie, čo môžeme urobiť, je zostať v hotelovej izbe, takže sme čakali do poslednej chvíle. Zrazu sme videli, ako po celom rezorte začali behať ľudia kompletne zbalení aj s kuframi. Niektorí aj rýchlejším tempom. Vtedy nám došlo, že to bude vážnejšie. Celý rezort už mal zapnuté výstražné znamenia a sirény. Prikladali sme tomu už väčšiu váhu a v tom momente začala evakuácia. Na recepcii bola polícia, miestne záchranárske zložky, armáda....
Ako boli všetky tieto veci odkomunikované s vami ako s dovolenkármi, aby sa zabránilo panike a chaosu?
- Úprimne neviem povedať, odkiaľ dostali iní ľudia informácie, ale my sme nemali žiadne. Iba sme videli, že ľudia sa balia a idú preč. Dokonca sme si na chvíľu mysleli, že sú to dovolenkári, ktorým sa končí turnus. Ale keď už všetci odchádzali z izieb, došlo nám, že asi musíme odísť aj my. Jediným znamením boli výstražné sirény a až potom na recepcii sme sa postupne dozvedali, čo sa deje. Koordinovali to hlavne lokálne zložky – zamestnanci hotela spolu s políciou a armádou.
Čiže personál hotela vám dopredu nedal vedieť, že máte prísť do vstupnej haly? Nepovedali vám, čo sa deje? Izbu ste opustili z vlastnej iniciatívy?
- Áno. Ešte nám v telefóne vyskočili push správy od gréckej vlády, čo som doteraz nezažil, že oblasť, v ktorej sa nachádzame, sa evakuuje a máme nasledovať pokyny bezpečnostných zložiek.
Naše zastupiteľské úrady s vami nekomunikovali?
- Nie. Informácie došli z gréckej strany.
Čo nasledovalo?
- Všetci návštevníci hotela boli vo vstupnej hale, kde nám bolo oznámené, že postupne začnú prichádzať evakuačné autobusy. Potom už s nami začala komunikovať aj cestovná kancelária, cez ktorú sme cestovali, respektíve jej zástupcovia, ktorí boli v hoteli prítomní. Hovorili nám, že máme počkať a že sa vybavujú autobusy, ktoré nás prevezú do bezpečia. To čakanie trvala približne hodinu a pol.
Kam vás odviezli?
- Nás konkrétne najskôr odviezli na nejakú pláž. Tam sme sa po 10 minútach čakania dozvedeli, že sa presúvame inde. Následne nás previezli hlbšie do vnútrozemia, asi nejakých 15 až 20 kilometrov smerom k hlavnému mestu Rodosu. Tam nás umiestnili do športovej haly.
Vy ste tam boli s rodinou? Boli s vami deti?
- Bol som rodinou a mali sme malé deti vo veku 8 a 4 roky a 10-mesačného kojenca.
Zohľadňovali nejako to, že ste mali so sebou tak malé deti?
- Pri samotnej evakuácii asi nie, lebo tam to bolo závislé od toho, ako boli schopné prichádzať autobusy a kapacitne stíhať odvážať ľudí. Ale musím povedať, že v tej hale to bolo vynikajúco zvládnuté. Musím vyzdvihnúť prístup lokálnych ľudí aj bezpečnostných zložiek. Hneď, ako sme prišli, v hale boli prichystaní lekári a psychológovia. Boli tam aj miestni ľudia, ktorí pomáhali najmä rodinám s deťmi odkladať batožinu. Okamžite, ako sme prišli, ujímali sa nás miestni dobrovoľníci. Behom 20 minút sme už mali plné tašky s jedlom, výživy pre deti, vodu. Mali sme kade s ľadom do ktorých sme dávali pollitrovky s vodou. Následne jeden tím začal obchádzať najmä rodiny s malými deťmi a spisovať ich údaje s tým, že nám povedali, že sa snažia okamžite kontaktovať miestnych ľudí, či nám nevedia poskytnúť nejaké ubytovanie.
Koľko ste zostali v tejto hale?
- Riešilo sa, čo bude ďalej, komunikovali sme už aj so zástupcami cestovnej kancelárie, ktorí tiež riešili, čo bude ďalej – či nás presunú na iný hotel, čo bola jedna z možností, ktorá bola najmenej pravdepodobná. Skôr sme dostali informácie, že vybavujú nejaké repatriačné lety späť na Slovensko a budú nás informovať hneď, ako to bude možné. My sme mali obrovské šťastie, lebo naše 10-mesačné bábätko bolo asi najmenším členom v hale, takže nás všade vybavovali prednostne a miestni ľudia boli s nami v neustálej komunikácii. Z celej tej skupinky troch autobusov z nášho hotela, sa iba dvom rodinám podarilo vybaviť ubytovanie a jednou z nich sme boli my. Takže my sme v tej hale pobudli asi dve hodiny a okamžite sme mali možnosť presunúť sa do nejakého apartmánu, ktorý mala akurát jedna pani voľný na tri dni. Mali sme veľké šťastie, lebo keď sme chodili potom späť do haly po jedlo, tak všetky tie rodiny tam strávili minimálne jeden a pol dňa.
Ako ste sa dostali domov?
- Informovali nás, že treba prísť do športovej haly, lebo je zabezpečený odvoz na letisko. V hale sme pobudli ešte pár hodín a následne nás presunuli na letisko, kde už bol vybavený nočný let do Brna. Z Brna nás potom brali autobusom do Bratislavy.
Viete už, či vám vrátia financie, keďže ste museli dovolenku takto prerušiť, prípadne či to bude kompenzované iným spôsobom?
- Zatiaľ máme len kusé informácie. Ale z toho, čo sme sa predbežne zisťovali v cestovnej kancelárii, vieme, že by mali priebežne vybavovať žiadosti jednotlivých klientov. Predbežne nám bolo povedané, že budú robiť všetko pre to, aby kompenzovali straty a vracali aspoň nejaké relevantné časti zaplatených peňazí. My sme na Rodose strávili vlastne zo siedmich dní iba jeden. Uvidím... Počuli sme rôzne vyjadrenia politikov, ktorí sa v tomto období prebiehajú, kto tú tému lepšie uchopí, tak verím, že to pomôže vyvinúť tlak na cestovné kancelárie, lebo ide o špecifickú situáciu.
Čo sa týka emočnej stránky celej tejto veci, zanechala táto skúsenosť vo vás pocit strachu? Budete možno v budúcnosti viac rozmýšľať o destináciách, do ktorých pôjdete na dovolenku, viac si zistíte o tom, ako to v danej krajine vyzerá ešte pred tým, ako odletíte?
- Takto k tomu pristupovať je veľmi ťažké. Dovolenky väčšinou človek nerieši v priebehu týždňa. My sme ju napríklad mali objednanú asi od marca. Ťažko odhadnete, čo sa za pár mesiacov stane. Tá situácia sa aj na Rodose zmenilo behom 24 hodín úplne radikálne. Skôr sme si hovorili, že do budúcna budeme vyberať miesta, kde je menšie riziko, požiarov, záplav a podobne. Ale máme aj známych v Taliansku, ktorí zasa zažili veľké búrky s krúpami. V Chorvátsku horí, na Cypre horí a tak ďalej....
Keď ste boli na ostrove a situácia sa zažala zhoršovať, bol tam taký okamih, kedy ste prepadli strachu? Lebo z toho, ako to hovoríte to chápem tak, že vaša situácia sa v tom nešťastí vyvíjala hladko. Boli chvíle, keď ste sa báli o rodinu?
- Tá naša situácia bola veľmi špecifická. Mali sme šťastie v nešťastí. Zároveň sme s manželkou nastavení tak, že sa snažíme nepanikáriť. Bolo vidieť, že niektorí ľudia boli v panike, behali po areáli a plakali. My sme sa tej situácii odovzdali a boli sme si vedomí toho, že sú tam zložky, ktoré pomáhajú. Jedine v tej hale sme chvíľu zostali takí, že: „Uff, no super. Teraz sme v športovej hale s tromi malými deťmi.“ Nevedeli sme, koľko času tam strávime a čo sa bude diať. Z rozprávania iných ľudí mi to však pripadá tak, že sme obišli dobre. Na letisku sme sa napríklad stretli so Slovákmi, ktorí boli v najbližšom hoteli ku kopcu, ktorý horel a ten naozaj aj reálne začal horieť. Títo ľudia nám vraveli, že strávili hodiny cestovaním po vlastných nohách s dieťaťom na rukách a k spánku sa dostali možno po 12-15 hodinách a aj to spali niekde na pláži na jednom uteráku. Vtedy sme si uvedomili, že my sme mali obrovské šťastie. Dokonca aj v športovej hale boli ľudia, ktorí tam prišli na vlastnú päsť, ktorí nešli cez cestovné kancelárie a hovorili nám, že nevedia, čo budú robiť, lebo všetky lety smerom von z Rodosu boli plné. Niektoré rodiny z Nemecka či Anglicka, ktoré boli na dovolenke na vlastnú päsť, vraveli, že najbližší let domov je voľný o taký týždeň, alebo týždeň a pol.
Ľudia, ktorí boli na Rodose cez cestovné kancelárie, mali teda v konečnom dôsledku výhodu?
- Určite áno. Cestovné kancelárie tým, že sa starajú o klientov a ide o im ich renomé, snažia sa celú situáciu riešiť čo možno najlepšie. Ak ste tam sám, tak je to o dosť zložitejšie, lebo informácie musíte zbierať kade tade, komunikovať s veľvyslanectvami. Zároveň ste odkázaní na to, že keď sa snažíte vybaviť nejaké lety, tak sa neviete k žiadnym dostať. Na Rodose museli napríklad čakať pri evakuácii na jeden konkrétny autobus, ktorý pristavila armáda. Nám vybavila autobus cestovka...
Ale ani vám hneď cestovná kancelária nedala informácie...
- V športovej hale bola prítomná delegátka. Ale na druhej strane som počul, že na Rodose sú len dvaja delegáti z tej kancelárie, s ktorou sme cestovali my a sú pre celý ostrov. Viem si predstaviť, že v tom danom momente, kedy sme sa my dostali do tejto situácie, museli našu delegátku kontaktovať stovky ľudí. Viem si predstaviť, aké to muselo byť zložité. Ale potom od športovej haly prebiehala komunikácia relatívne dobre.
Pýtam sa na to aj preto, že veľa ľudí sa sťažuje práve na cestovné kancelárie a na ich postup...
- Na jednej strane musím povedať, že boli veľmi prekvapené z tejto situácie. Očakával som, že pokiaľ človek cestuje s cestovnou kanceláriou, tak táto má nejaké krízové programy alebo režimy, ktoré aktivuje v momente, keď sa niečo takéto stane. Takže z tohto titulu to bolo trochu chaotické. V hoteli sme sa nevedeli dostať k informáciám, nebol tam zástupca cestovnej kancelárie. V športovej hale síce bola delegátka, ale tá tiež vravela, že komunikuje s centrálou a posúva informácie. Ale zasa to zachránila ľudským prístupom a tým, že sa snažila robiť to, čo bolo v jej silách.
