PREŠOV - Prešovčan Lukáš Kmiť (36) študoval hru na violu na Kráľovskej akadémii v Londýne aj Hudobnej univerzite v Zürichu. Vo Švajčiarsku žije už desaťročie, hrá s menšími hudobnými telesami aj s orchestrami. A vynašiel sa aj v časoch lockdownu, keď sa koncertné sály zavreli. S priateľkou vytvorili sláčikové dueto a chodili hrať ľuďom do obývačiek. Keďže ich umenie prenikalo cez múry, zákazníci ľahko pribúdali. Neváhal však tiež sadnúť na bicykel a rozvážať jedlo.
archívne video
Ako vnímate Švajčiarov a ich krajinu?
Na prvý dojem sú uzavretejší a rezervovanejší, takže kým si človek nájde priateľov, trvá to trošku dlhšie ako na Slovensku, alebo dajme tomu v Španielku či Taliansku. Na Slovensku môžete niekoho stretnúť a hneď s ním ísť do krčmy, vlastne neviem, či v tom zohráva rolu viac alkohol, alebo mentalita. Švajčiari musia človeka spoznávať dlhšie, kým si ho takpovediac pustia pod kožu. Ale, keď už ich spoznáte bližšie, je to veľmi podobné ako na Slovensku. So Švajčiarmi, s ktorými sa poznáme už dlho, mám veľmi dobré vzťahy.
Švajčiarsko má na Slovensku status „vysnívanej krajiny“ aj vďaka prešľapu s predvolebným bilboardom HZDS z roku 1998, na ktorom bolo namiesto Slovenska a s nápisom Krajina môjho srdca. Ako ho vnímate vy?
Švajčiari sú veľmi pracovití. Neviem, či za to môže tvrdá evanjelická výchova... Asi aj ďalšie historické okolnosti. Na fotografiách Švajčiarska spred druhej svetovej vojny vidíte ako tvrdo sa tu žilo. Ani dnes tu nie je veľa hutnej pôdy a zimy sú ešte tvrdšie ako na Slovensku. Čiže, vyspelosť tejto krajiny si jej obyvatelia poriadne oddreli. Možno nie každý vie, že podľa švajčiarskych zákonov je bežný pracovný čas 9 hodín denne, čo je viac v porovnaní s inými vyspelými krajinami v Európskej únii vrátane Slovenska. Keď sa tu človek chce mať dobre, je to možné, ale musí makať. Samozrejme, že systém tomu pomáha – školstvo, zdravotníctvo, doprava, či kultúra – všetko funguje výborne.
Tak ako švajčiarske hodinky – ako sa hovorí?
Áno. Na Slovensku bežne vlaky meškajú hodinu, tu sa to stáva veľmi zriedka. Minulý rok som podstúpil operáciu vo švajčiarskej nemocnici, nešlo o nič vážne, ale tiež som obdivoval ako dokonale v nej všetko fungovalo.
Vraj človek porozumie inému národu, keď porozumie jeho humoru. Dosiahli ste už tento stupeň aklimatizácie?
Nie, ale som rád (smiech). Švajčiarsky humor je totiž dosť špecifický, trochu suchší. Ale aj tu sa nájdu ľudia, ktorí ma vedia rozosmiať.
Keď som sa dívala na vašu webstránku, hovorila som si, že hudobníci majú tvrdý chlebíček asi všade na svete. Súdim podľa toho, že hráte s orchestrami, s väčšími aj menšími hudobnými telesami, ale aj na svadbách a narodeninových oslavách. Priblížte ako pracujú hudobníci v tejto krajine?
Členovia orchestrov to majú v podstate rovnaké ako na Slovensku. Hudobníci na voľnej nohe – čo je aj môj prípad - tu nemajú stálu zmluvu, sú angažovaní na jeden, dva týždne. Potom sú tu projektové orchestre, ktoré si volajú hudobníkov na vybrané pracovné projekty, ale tiež im nedávajú stálu pracovnú zmluvu. Aj preto veľa hudobníkov pracuje v rôznych komorných zostavách, raz v triu, inokedy v kvartete, kvintete...
Tieto chlebovky, vystúpenia na svadbách, alebo narodeninových oslavách, sme s priateľkou začali robiť počas korony, keď neboli žiadne koncerty, festivaly, keď sme nemali prácu. Pár krát sme hrali našim známym pod balkónom, ale v zime by to nebolo možné. Počas najsilnejšej vlny pandémie však vyšlo nariadenie, že v jednej miestnosti sa môže stretnúť maximálne päť ľudí. Vtedy som vymyslel, že keď vytvoríme duo, môžeme hrať pre troch. A tak sme začali ponúkať cez internet „living room concerts“, čiže obývačkové koncerty. Zrazu nám ľudia telefonovali, že nás počuli hrať u suseda, či by sme neprišli zahrať aj k nim.
Dnes už obývačkové koncerty neponúkame, ale ľudia, ktorí nás vďaka nim spoznali, nás občas volávajú zahrať napríklad na narodeninovú oslavu, alebo svadbu. Keďže sme si vybudovali kontakty a rozšírili repertoár aj o trošku ľahšiu, populárnejšiu hudbu, nechali sme si ho vo svojom portfóliu.
Ste so svojim povolaním natoľko zrastený, že si neviete predstaviť robiť nič iné, alebo...?
Pre koronu sa muzikantom fakt nedalo uživiť hraním, ja som v tom čase intenzívne robil kuriéra na bicykli s vozíkom, v ktorom som rozvážal ovocie, chlieb a podobne. Vtedy som uvažoval nad tým, že ak sa aj naďalej nebude dať koncertovať, vedel by som si predstaviť pracovať ako mechanik bicyklov. Napokon vždy sa môže stať čokoľvek. Keby som si zlomil malíček tak, že by som ho už nemohol používať, pre moju hudobnú kariéru by to znamenalo koniec. Ale neskočil by som preto z mosta.
Prečo ste si vybrali povolanie muzikanta?
Môj ocko je amatérsky hudobník, on nás v tom podporoval. Mám dve staršie sestry, ktoré sa tiež venujú hudbe. Najstaršia je huslistka a druhá je klaviristka aj skladateľka. Ale rodičia nás do toho netlačili, iba nám dali možnosť učiť sa hrať na hudobný nástroj. Tým, že sa u nás veľa muzicírovalo a videl som, že sestry cvičia hru na nástroj, nepripadalo mi divné, keď som mal robiť to isté.
Ale kým som bol na základnej škole, viac som jazdil na bicykli a pobehoval vonku. Až keď som sa musel rozhodnúť pre ďalšie štúdium, uvedomil som si, že to chcem robiť natoľko, že by som si to vedel predstaviť robiť aj navždy. Čiže až na konzervatóriu som sa začal hudbe venovať intenzívnejšie.
Pokračovali ste na Kráľovskej akadémii v Londýne, jednej z najprestížnejších škôl na svete. Prečo práve tam? A bolo náročné dostať sa na ňu?
Počas konzervatória som sa zúčastňoval takzvaných majstrovských kurzov, ktoré sa robia v lete. Mladým muzikantom z konzervatórií aj vysokých škôl umožňujú vycestovať za profesormi hudby do cudziny. Vďaka tomu som spoznal profesora, ktorý učil v Londýne. Páčilo sa mi ako pristupoval k výučbe, aj ako hráč bol pre mňa veľmi inšpiratívny. Čiže, nešlo mi o Kráľovskú akadémiu v Londýne, ale chcel som študovať práve u tohto profesora. Pripravil som sa na prijímačky tak ako som sa inokedy pripravoval na súťaž, alebo na koncert a prijali ma.
Švajčiarsko ste si už vybrali, alebo aj k tomu viedla nejaká náhoda?
Môj londýnsky profesor sám predtým študoval vo Švajčiarsku. Jemne mi odporúčal, že magisterské štúdium by som mohol absolvovať tam. S ročnou prestávkou po škole, kedy som pracoval na Slovensku, som už vo Švajčiarsku desať rokov.
Chýba vám niečo zo Slovenska? A uvažujete o návrate domov?
Chýbajú mi pirohy, ale o návrate momentálne neuvažujem. Som tu aj ľudsky aj profesionálne spokojný, mám tu zázemie, vlastne sa tu už cítim byť doma.
Čaká vás teraz nejaká kariérna výzva, na ktorú sa tešíte?
Väčšinou hrávam v rôznych hudobných telesách, v kvartete, v komornom orchestre a podobne. Teším sa preto, že v lete budem hrať ako sólista s veľmi dobrým orchestrom, ktorý má veľmi dobrého dirigenta na jednom festivale pri Zürichu.
