MARIUPOĽ - Vojna na Ukrajine trvá už mesiac a svet čelí najväčšej migračnej vlne od druhej svetovej vojny. Svetoví lídri riešia humanitárnu krízu a aj keď už milióny ľudí odišli z Ukrajiny, stále tam ostáva mnoho ľudí, ktorí museli opustiť domovy a ukryť sa. Prečítajte si mrazivé svedectvo spolupracovníka Lekárov bez hraníc priamo z Mariupoľa.
Dlhoročný spolupracovník Lekárov bez hraníc Saša z Mariupoľa na Ukrajine opísal život v obkľúčenom meste bombardovanom ruskou armádou. Z bezpečnostných dôvodov uvádzame iba jeho krstné meno. Z mesta sa mu podarilo utiecť približne v polovici marca.
Fajn život sa zmenil na peklo
Saša sa v Mariupole narodil a prežil v ňom celý svoj život. Študoval tu, pracoval a v meste sa mu žilo dobre. "A keď ma zamestnali Lekári bez hraníc, bol som rád, že môžem robiť niečo zmysluplné. Život bol fajn. Zrazu sa však premenil na skutočné peklo," rozpráva Saša s tým, že zo začiatku nikto nemohol uveriť tomu, čo sa odohrávalo. "Pretože v dobe, v ktorej žijeme, by sa také veci predsa diať nemali."
Keď začalo bombardovanie, náš svet prestal existovať
Nečakali vojnu ani bomby. "Mysleli sme, že to v televízii sú len reči a že to šialenstvo niekto zastaví. Keď som si uvedomil, že sa to skutočne deje, urobilo sa mi zle – tak zle, že som tri dni nemohol jesť," opisuje. Veci sa spočiatku zdali byť viac-menej normálne, hoci ľudia vedeli, že normálne už nie je nič. "Potom začalo bombardovanie. Náš svet – tak, ako sme ho poznali – prestal existovať."
Životy ľudí pretkali ničivé bomby a rakety padajúce z neba. "Na nič iné sme nemysleli, nič iné sme necítili. Dni v týždni začali splývať. Nevedel som, či je piatok, alebo sobota. Stala sa z toho iba jedna nekonečná nočná mora. Moja sestra sa snažila dni počítať, pre mňa to bolo, akoby som sa prepadol do akejsi hmly," uviedol.
Improvizované cintoríny vznikali aj na dvoroch škôlok
Počas prvých dní našťastie stihli darovať zvyšné zdravotnícke zásoby Lekárov bez hraníc mariupoľskej pohotovosti. "Keď však prestala fungovať elektrina aj mobilná sieť, stratili sme kontakt s našimi kolegami aj možnosť, ako ďalej pokračovať v práci. Ostreľovanie každým dňom silnelo," povedal Saša s tým, že nasledujúce dni sa starali len o to, aby prežili a našli spôsob, ako sa z mesta dostať.
"Ako má človek vôbec popísať situáciu, keď sa jeho domov mení na dejisko hrôz? Všade, skoro vo všetkých štvrtiach, vznikali improvizované cintoríny. Dokonca aj na dvore škôlky kúsok od môjho domu, kde by sa normálne mali hrať deti. Ako im toto má zaručiť nejakú budúcnosť? Koľko bolesti a smútku sme ešte schopní uniesť?" pýta sa. Každým dňom postupne prichádzajú o celý svoj život.
Sestru bombardovanie stresovalo tak, že som myslel, že bude mať zástavu srdca
Sašu dojalo, keď videl, ako si ľudia navzájom pomáhajú. "Vyzeralo to, že sa každý neustále stará o niekoho iného, nie o seba. Matky sa strachovali o svoje deti, deti zase o svojich rodičov. Ja som sa bál o svoju sestru – bombardovanie ju tak stresovalo, že som myslel, že bude mať zástavu srdca. Jej športové hodinky ukazovali 180 tepov za minútu," hovorí.
"Povedal som jej, že by bolo hlúpe, keby uprostred toho všetkého zomrela strachom! Časom si zvykla a namiesto toho, aby počas bombardovania stuhla, začala vymenovávať všetky možné úkryty, ktoré jej prišli na myseľ. Stále som sa o ňu strašne bál a bolo mi jasné, že ju odtiaľ musím dostať," spomína Saša.
