PRAHA - Spevák Václav Neckář má za sebou viaceré nepríjemné obdobia života. Po mŕtvici sa musel napríklad učiť znovu hovoriť. V minulosti si však prešiel aj paranojou a strávil nejaký čas v psychiatrickej liečebni.
Václav Neckář sa narodil 23. októbra 1943 v Prahe do umeleckej rodiny. Mal tri roky, keď sa rodičia presťahovali do Ústí nad Labem. Otec získal angažmán v divadle, matka tam bola ekonómkou, a tak sa Vašek s bratom Janom pohybovali v zákulisí opery. Václav Neckář mal len deväť rokov, keď v marci 1953 spieval detský part vo Verdiho opere Otello.
Po maturite na strednej všeobecnovzdelávacej škole (1962) chcel študovať herectvo na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe, no neprijali ho. Absolvoval však konkurz do elévskej školy pri Divadle pracujúcich v Moste, kde účinkoval do februára 1964.
Následne sa odsťahoval do Plzne, pretože dostal ponuku z divadla Alfa. Tam v roku 1964 nahral aj svoju prvú pesničku s názvom Jen tak. Herecké a spevácke výkony začínajúceho umelca neunikli pozornosti dirigenta Josefa Vobrubu, a tak začala Neckářova spolupráca s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu. Od augusta 1965 už účinkoval v pražskom hudobnom divadle Rokoko.
Prvé hity českého speváka prišli v podobe piesní Tu kytaru jsem koupil kvůli tobě a Ze soboty na nedeli. V roku 1966 vyšla aj debutová LP platňa Václav Neckář zpívá pro mladé, na ktorej boli ďalšie hity ako Stín katedrál či Lékořice.
Úspech mala formácia Golden Kids. Vznikla 1. novembra 1968 a spolu s Neckářom ju vytvorili kolegyne z divadla Rokoko Marta Kubišová a Helena Vondráčková. Doma aj v zahraničí účinkovali do 3. februára 1970. Pár dní nato dostala Marta Kubišová zákaz účinkovania, nepomohli ani priaznivé zahraničné ohlasy z mesačného účinkovania v parížskej Olympii či na festivale Midem v Cannes.
Od roku 1971 koncertoval Václav Neckář s vlastnou skupinou Bacily, jej vedúcim bol na začiatku gitarista Ota Petřina, od roku 1974 jeho mladší brat Jan Neckář. S Bacilmi vydal úspešné albumy Tomu, kdo nás má rád (1975), Planetárium (1977), My to spolu táhnem dál (1985) či Atlantída '99 (1987).
V novembri 2002 skolaboval uprostred nakrúcania televízneho programu. Z mozgovej mŕtvice sa vyliečil a v roku 2004 sa aj vrátil na koncertné pódiá. Album Oči koní vydal roku 2005.
Bohatá je aj filmografia Václava Neckářa. Dominuje v nej film Ostro sledované vlaky režiséra Jiřího Menzela z roku 1966, kde hral hlavnú postavu mladého výpravcu Miloša Hrmu. V roku 1968 získal tento film Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Účinkoval tiež vo filmoch Ta naše písnička česká (1967), Kulhavý ďábel (1968), spolu s Helenou Vondráčkovou v známej rozprávke Šíleně smutná princezna (1968), ďalej v tituloch Skřivánci na niti (1969), Pan Vok odchází (1979), Zpívej, kovboji (1981), Plaváček (1986) či Báječná show (2002).
Počas 21. ročníka udeľovania cien českej Akadémie populárnej hudby Anděl 2011 uviedli Václava Neckářa do Siene slávy. Zároveň za skladbu Půlnoční dostal aj dvoch Andělov českej akadémie populárnej hudby za skladbu roka a videoklip roka. V apríli 2011 poslucháčov potešil album Dobrý časy.
Spevácku tvorbu jubilanta dokumentujú aj viaceré výberovky. V roku 2006 vyšla dvojkompilácia najväčších hitov Jsem tady já/40 hitů, v decembri 2008 DVD s názvom Nejsem gladiátor. V marci 2011 vyšla trojkompilácia Život/Zlatá kolekce a k 70. narodeninám vyšla v októbri 2013 kompilácia Václav Neckář: Největší hity (1965-2013). V októbri 2014 vydal štúdiový album s vianočnými skladbami Mezi svými.
K životnému jubileu vydal Supraphon kompiláciu Osmdesát / Největší hity 1965 - 2023, ktorá ponúka 80 nahrávok, rozdelených do štyroch CD a jednu novú skladbu s názvom Snílek.
Až po dlhých rokoch umelec priznal, že zažil obdobie, keď trpel stihomamom. S diagnózou paranoidná psychóza skončil v liečebni. „Bol som pod veľkým tlakom,” okomentoval túto epizódu vo svojej biografii.
Udialo sa to začiatkom 70. rokov. Spevákova manželka si všimla, že sa správa zvláštne – takmer nespal, neustále sa zamykal a niekam telefonoval. A tak sa zverila Václavovmu bratovi Janovi.
Tomu neskôr zavolal aj samotný Václav. „Bolo to o polnoci. Varoval ma, aby som nikam nevychádzal. že nás vraj sledujú a zastrelia nás,” uviedol a dodal: „Bolo jasné, že začal trpieť psychózou.”
Brata teda odviedol k obvodnej lekárke, ktorá nariadila hospitalizáciu na psychiatrii. „Dostal sa do stavu, keď bol úplne mimo,” skonštatoval Jan. Samotný Václav priznal, že mal pocit, že ho chce niekto zničiť. Našťastie, lekári mu s týmto stavom pomohli.
