PRAHA - Úspešný český režisér, ktorý siahal na Oscara, v sebe nosí celoživotný smútok. Jan Hřebejk totiž nikdy nepoznal svoju sestru. Ako sedemročnú ju zabil vlak ešte predtým, ako sa narodil.
Jan Hřebejk sa narodil 27. júna 1967 v Prahe . Po maturite na Akademickom gymnáziu v Prahe zamieril na Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe, kde študoval odbor scenáristika a dramaturgia. Štúdium ukončil v roku 1991.
Už počas štúdií režíroval vo vlastnej produkcii dva krátkometrážne snímky Co všechno chcete vědět o sexu a bojíte se to prožít (1988) a L.P. 1948 (1989). Následne napísal spolu s vtedajším spolužiakom Petrom Jarchovským scenár k filmovej komédii debutujúceho režiséra Ondřeja Trojana Pějme píseň dohola (1990).
Zlom v jeho kariére však nastal až v roku 1993, kedy ako režisér natočil svoj prvý celovečerný film Šakalí léta podľa scenára Petra Jarchovského. Muzikál, ktorý opisuje ťažké časy v 50. rokoch 20. storočia a príchod rock and rollu do Čiech, sa stal najúspešnejším filmom roku a Hřebejkovi vyniesol Českého leva.
V roku 1996 realizoval televízny seriál pre deti Kde padají hvězdy, ktorý sa predal do mnohých krajín Európy. S koncom 90. rokov minulého storočia prichádza jeho najúspešnejšie obdobie. Už tradične v spolupráci so scenáristom Petrom Jarchovským a producentom Ondřejom Trojanom nakrútil v roku 1999 divácky veľmi cenenú smutnú retrokomédiu zo 60. rokov minulého storočia Pelíšky.
O rok neskôr predstavuje svoj asi najlepší film Musíme si pomáhat (2000). Film získal celkovo šesť Českých levov a dokonca nomináciu na Oscara. Úspešná bola aj ďalšia retrokomédia Pupendo (2003), ako aj nasledujúce filmy Horem pádem (2004), Nestyda (2008), Kawasakiho růže (2009), Nevinnost (2011), Učiteľka (2016) a iné. Naposledy nakrútil film Veterán (2020).
Jan Hřebejk okrem celovečerných filmov príležitostne režíruje televízne seriály, občas v divadle, občas nakrúca reklamy, či dokumentárne filmy. Určite patrí k najlepším súčasným českým režisérom.
Za jeho najúspešnejšiu snímku môžeme považovať film Musíme si pomáhať, s ktorým bojoval o Oscara. A mal jasno v tom, komu by v prípade víťazstva venoval svoju ďakovnú reč. „Keď som sedel na vyhlasovaní Oscarov, mal som ďakovnú reč pripravenú pre sestričku. Ale nevyhrali sme,” povedal v minulosti.
Svoju sestru Aničku pritom nikdy nepoznal. „Pred 55 rokmi na reporyjskom viadukte zabil vlak moju sestru Andulku. O rok neskôr som sa narodil, náhradník,” napísal režisér na Twitter minulý rok v marci.
