BRATISLAVA - Hoci zabával ľudí, on sám si prešiel viacerými trápeniami. Tým najhorším bola pre Jula Satinského smrť jeho prvej ženy, tanečnice Oľgy Lajdovej.
Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. Na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave študoval dramaturgiu. Svoju profesionálnu kariéru začal ako dramaturg vo vtedajšej Československej televízii v Bratislave. Od roku 1959 spolu s Milanom Lasicom vystupovali ako komická dvojica v autorských predstaveniach. Účinkovali v bývalej Tatra revue a vo vtedajšom Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze).
Ako mnohých umelcov aj Satinského a Lasicu zasiahol rok 1968. Na Slovensku nemohli vystupovať, a tak sa na dva roky (1970 – 1972) uchýlili do českého divadla Večerní Brno. Po návrate z Brna sa objavovali na doskách vtedajšej spevohry Novej scény (dnes Divadlo Nová Scéna). Po roku 1982 sa domovskou scénou Satinského a Lasicu stalo bratislavské divadlo Štúdio L+S.
V 60. až 90. rokoch 20. storočia bol Satinský autorom alebo spoluautorom množstva scénok, dialógov i celovečerných programov, napríklad Ktosi je za dverami, Večery pre dvoch, Nečakanie na Godota, Soirée, Radostná správa, Ako vzniká sliepka, Náš priateľ René, Nikto nie je za dverami, Jubileum, v ktorých aj vystupoval. Mnohé z nich vyšli knižne. Posledných šesť rokov svojho života účinkoval v televíznej talkshow s Milanom Lasicom Všetci sú za dverami.
Stvárnil množstvo divadelných postáv v hrách domácich a svetových dramatikov. Obsadzovali ho do televíznych inscenácií a filmov. Známe sú filmy Slávnosť v botanickej záhrade (1969), Nekonečná - nevystupovať (1978), S tebou mě baví svět (1982), Srdeční pozdrav ze zeměkoule (1982), Vesničko má středisková (1986), Utekajme, už ide! (1987). Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach v júni 2003 in memoriam udelili prémiu.
Svoj neopakovateľný humor pretavil Satinský aj do viacero kníh ako napríklad Chlapci z Dunajskej ulice, Polstoročie s Bratislavou alebo Čučoriedkáreň. Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet Júliusa Satinského (2004). V roku 2007 vyšla kniha s názvom Listy z onoho sveta, ktorá je súborom fiktívnych, ale aj reálnych listov a fejtónov z pera Satinského. V roku 1996 napísal knihu pre deti Rozprávky uja Klobásu.
Jeho prvou manželkou bola členka Baletu Slovenského národného divadla (SND), tanečnica Lúčnice a prekladateľka z angličtiny a španielčiny, Oľga Lajdová. Vzali sa v roku 1965, no o 20 rokov neskôr sa Satinského žena utopila pri kúpaní v Karibskom mori na Panenských ostrovoch. O ich láske rozpráva aj kniha Listy Oľge, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2013 a obsahuje korešpondenciu medzi dvadsiatnikom Satinským a ešte mladšou Oľgou Lajdovou. So svojou druhou manželkou, lekárkou Vierou Satinskou, mal dcéru Luciu a syna Jána.
V knihe sa nachádza aj list, ktorý odhalil jeho trápenie v čase, keď ho svojej vyvolenej písal. „Nepripúšťam si nič, najmä rodinné starosti, ale sklamanie, ktoré mi pripravil brat, je príliš prudké. Nerozumieme si v ničom. Otec je už desať dní v nemocnici a my sme sa za tých desať dní ani poriadne nestretli. Žijeme si vo svojich izbách a temer sa neberieme na vedomie,” opisoval svoj vzťah s o rok mladším Vojtechom. Našťastie si bratia neskôr opäť našli k sebe cestu.
Július Satinský podľahol dlhej a ťažkej chorobe 29. decembra 2002 v Bratislave. Pôvodne v ordinácii len sprevádzal svojho brata, ktorý ochorel na rakovinu ako prvý. No aj herec pre istotu požiadal o vyšetrenie a diagnóza bola rovnako krutá. A Julo si boj s chorobou poriadne odtrpel. Ako neskôr prezradil práve jeho brat, komik, ktorý kedysi zabával ľudí svojím humorom, nariekal aj v spánku. Svoje utrpenie však skrýval pred kolegami a kamarátmi.
