„Človek musí zostať človekom bez ohľadu na to, či má titul pred menom alebo za ním,“ hovorí Jaroslav Siman. (Zdroj: Nový Čas pre ženy)
Pred siedmimi rokmi oddelil siamské dvojičky Andrejku a Lucku, tento rok bol konzultantom pri oddeľovaní siamských bratov Miška a Marka. V pracovni má zbierku vyznamenaní. Lekár prof. MUDr. Jaroslav Siman, PhD. (74) získal Cenu Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry.
Boli ste prednostom Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, ste prezidentom Slovenskej spoločnosti detskej chirurgie, môžete sa popýšiť i najvyšším akademickým titulom. Aké oslovenie máte énajradšej?
– Tituly nemám rád, nepotrpím si na to. Nič to človeku nedá. Je to ocenenie určitých zásluh alebo výsledok práce. Ale že by samotný titul dostal človeka do inej kategórie alebo mu dal rozum, to určite nie. Človek musí zostať človekom bez ohľadu na to, či má titul pred menom alebo za ním. Nikdy som sa nepredstavil titulom. Nejako to zo mňa nejde. Zriedka som povedal doktor Siman. Ale asi pred štyridsiatimi rokmi na chirurgii ma jedna inštrumentárka nazvala Simankom a to mi vydržalo dodnes.Máte medicínske povolanie v rodine? Išli ste v šľapajach svojich rodičov?
– Vôbec nie. Som Horehronec. Otec bol zlievač, robil tvrdú ťažkú robotu, a mama bola doma. Mali sme obrovské pole, na ktorom sme museli pracovať, mnoho oviec aj dobytka. Všetci rodinní príbuzní boli zameraní týmto smerom. Pole mi zobralo celé detstvo i každé prázdniny. Prinieslo mi veľa bôľu, ale vychovalo vo mne i vážny prístup k životu, k serióznej práci. Vážil som si každú chvíľku a snažil som sa ju využiť. Stále som musel tvrdo pracovať. Mal som deväť rokov, keď som začal kosiť. Keď som bol napríklad v nemocnici na praxi, dostal som telegram, že doma sa ide orať, tak som išiel. Všetko zlé je na niečo dobré, ale keď si dnes na to spomeniem, je mi zle. (úsmev)Pozemky vám síce nevoňajú, ale pri práci s drevom si rád oddýchnete.
– Voľakedy som veľmi rád vyrezával hlavne z lipového dreva. Všetky veci, ktoré sme potrebovali na voz, prechádzali mojimi rukami. Vyrezával som rôzne figúrky na gašparkové divadlo. Drevo mám stále rád.Zavítate do rodnej Valaskej ešte aj dnes?
– Samozrejme, mám tam rodičovský dom, ktorý som zrekonštruoval. Cítim sa tam veľmi dobre. Chodia tam aj moje deti s rodinami. Horehronie mám veľmi rád. Každý kúsok zeme mi niečo pripomína. A mám tam hlavne to najdrahšie, moju mamu a sestru.Neboli ste teda stredobodom pozornosti v dedine, keď ste sa vybrali študovať medicínu do veľkého mesta?
– Objavili sa čudné poznámky. Ako gymnazista som veľa času na učenie nemal. Keďže som po maturite nedostal z politických dôvodov odporúčanie na vysokú školu, musel som ísť robiť k sústruhu, aby som si tak zlepšil kádrový posudok. Na vysokej škole som si vedel vážiť každú chvíľu, všetok čas som využíval na štúdium. Podľa toho vyzerali aj moje výsledky. Už ako študent som robil anatómiu, kde sa v tom čase robila aj experimentálna chirurgia. Keď sa v dedine dozvedeli o mojich výsledkoch, mamy sa opýtali – Ten tvoj Jarko bude nosiť jednotky na seniaku? Často ma totiž vídali voziť veľké kopy sena s konským záprahom. Neviem, či to bola závisť, alebo aj zlomyseľnosť.Nasledujú deti svojho otca v lekárskom remesle?
– Nechcú o tom ani počuť. Najstarší Paľo je geológ. Mňa tiež vždy lákali kamene a svojím spôsobom som ho k tomu aj viedol. Prostredný Jarko je úžasne zručný. Veľmi som chcel, aby šiel na medicínu, bol by z neho chirurg ako vyšitý. Venuje sa však autám. Najmladšia Zuzka skončila ekonómiu a robí marketing. Mám aj vnúčence, ale myslím, že ani ony nepôjdu v mojich šľapajach, hoci by som tomu bol veľmi rád.
Dá sa teda povedať, že v tomto ste čiernou ovcou rodiny. V čom ešte?
– Bol som neposedný, zvedavý a nikdy som nedal nikomu spať. Kde som sa objavil, tam to muselo žiť. Nepoznal som únavu. Niektorí kolegovia na chirurgii to znášali zle. Stalo sa, že mi povedali – Čo si ty myslíš, že mi vládzeme toľko čo ty? (úsmev)Ste špičkou vo svojej oblasti doma i v zahraničí. Určite ste však mali príležitosti opustiť Slovensko a robiť kariéru v zahraničí. Prečo ste ich nevyužili?
– Otcova sestra žila v Kanade. Mal som tam možnosť ísť, ale neodišiel som. Neskôr som mal šancu opakovane ísť do Anglicka. Keby som odišiel, všetkým mojim príbuzným by som urobil zle. Ja som zvláštny. Asi to znie naivne, ale mám rád tento kraj, tu som doma. A možno je to len výhovorka. Vynahradil som si to, keď som robil kardiochirurgiu a nadviazali sme spoluprácu s Bostonom. Vtedy sme často cestovali.Nie je vám to dnes ľúto?
– Som si vedomý jednej veci, že keby som odišiel do Ameriky alebo Kanady, nikdy by som nerobil moju drahú chirurgiu. Cudzinec je pre nich vždy len cudzinec. Nedostane z ktorej by ma neodvolali. Možno som tým deti vychoval viac k samostatnosti, ale nikdy mi to nevyčítali.Čo ste zameškali pri svojich deťoch, mohli ste si vynahradiť pri vnúčencoch.
– Bol to problém. Vtedy, keď som mal možnosť sa im venovať, budoval som detské kardiocentrum a hlavne detskú kardiochirurgiu a práve na ňu som bol celkom sám. Vtedy som týždne, mesiace nebol doma. Moje vnúčence som si vôbec neužil. Veľmi ma to mrzí. Deti mi občas vyčítajú, že som sa vnúčatám nevenoval toľko, koľko by potrebovali. Mám ich nekonečne rád, ale nevenoval som sa im toľko, koľko som mal. V tomto smere som nebol dobrý.Snažili sa niekedy vaše deti využiť zvučné meno svojho otca na protekciu?
– Neviem, kto z nich mi raz povedal, že toto meno otvára dvere. Dobre mi to padlo. Deti však nemajú na to povahu a ja som svoje kontakty tiež nikdy nezneužíval. Neuznávam protekciu a v medicíne už vôbec nie. Robotu si treba urobiť maximalisticky. Nemôžem niečoho urobiť menej alebo viacej. Ak robím navyše, je zle, ak robím málo, je to trestný čin. Musím pacientovi poskytnúť všetko, čo sa dá. Tak to bolo aj s mojimi deťmi. Museli sa trápiť. Dokonca nedostávali ani vreckové. A žiadnu výčitku som v tomto smere nedostal. Mňa vychovávala núdza, ale moje deti ju, našťastie, nemali. Keď potrebovali, dostali všetko, ale neplytvali. Možno som bol zlý, ale bolo to tak. Doma musela byť disciplína. Po večeroch a po nociach som písal, musel som publikovať. Deti museli ísť skoro spať, aby mal otec pokoj. A keď som mal službu, mali slobodu. Bol som prísny, ale netrestal som. Stačilo sa pozrieť. Vtedy hovorili – Radšej ma udri.Keď sa na vás človek pozrie, sála z vás dobrota, srdečnosť i láska. Majú detskí pacienti pred vami rešpekt?
– Nikdy som nechcel, aby sa ma pacienti báli a aby mali predo mnou rešpekt. Skôr som mal ja rešpekt pred nimi, pred každou operáciou. Niekedy to hraničilo až so strachom, nie z nevedomosti, ale z vážnosti situácie. Každý o mne vedel, že keď som išiel po chodbe, deti sa držali môjho plášťa a kráčali so mnou. Hocijako bolo dieťa rozžialené, vedel som ho upokojiť. Nikdy som nekričal. Vždy som sa hneval na tých, ktorí chceli krikom niečo dosiahnuť.Ženiť sa po sedemdesiatke, tým sa môže pochváliť len málokto. Vy ste minulý rok druhýkrát vstúpili do manželstva. Je pre vás papier dôležitý?
– Prvé manželstvo bolo spočiatku v poriadku, potom sme sa dohodli, že sa rozídeme. Druhé manželstvo bolo vyvrcholením zhody v názoroch na život a teraz žijem spokojným životom vo vzájomnom pochopení, rešpektovaní a úcte.
Značný vekový rozdiel medzi partnermi tiež nie je celkom bežný. Nie je to niekedy na ťarchu?
– Je to relatívne. Každý vek má svoje limity a tie musia partneri brať do úvahy a rešpektovať. My sme si to už všetko vyriešili a teraz je to dobré. Pre vek u nás nikdy nedochádzalo k treniciam. Pre mňa je dôležité, že ma manželka ťahá do života, do prírody a akosi mi nedovolí starnúť.Najkrajšie sviatky v roku, Vianoce, sú tu čo nevidieť. Kde ich budete tráviť?
– Ako každý rok doma. Snažíme sa dodržiavať tradície, ktoré som priniesol z rodného domu. Zbožňujem variť, preto sa vždy pohrám s kaprom, pripravím svoj zemiakový šalát. Nikdy nezabudnem na sušený varený hrach. Ale celá rodina sa najviac teší na môjho pečeného moriaka, ktorého naplním svojou plnkou. A ja s manželkou i všetky moje deti s rodinami prežívame krásne chvíle.Vybrať vhodný darček pre človeka, na ktorom vám záleží, môže byť niekedy poriadna dilema. Počúvate manželkine želania celý rok a na Vianoce ju prekvapíte?
– Donedávna to ešte tak bolo, ale teraz už potrebujeme veci, ktoré sú spoločné. Ale malé prekvapenie je vždy. Pri veľkom by už človek mohol pohorieť. A potom nasledujú otázky – Čo si mi to kúpil? Aj to sa mi už stalo. (úsmev)3 NAJ JAROSLAVA SIMANA
Najchutnejšie jedlo od manželky: Kapustnica a bryndzové halušky.Najpútavejšia literatúra: Čítanie, pri ktorom sa musím zamyslieť.
Najkrajšia farba: Belasá.
