BRATISLAVA – Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) vyviedla slovenskú spoločnosť z izolácie a vulgárnej politickej reality. Pri príležitosti 20. výročia vzniku strany to uviedol bývalý minister vnútra a obrany Ivan Šimko.
Politológ z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Ján Ruman však zdôraznil, že na konci prvej a obzvlášť v druhej vláde Mikuláša Dzurindu dostala SDKÚ prostredníctvom drastických ekonomicko-sociálnych zmien a opatrení spoločnosť do sociálnej krízy. Šimko ďalej vysvetlil, že spolu s Dzurindom a ďalšími predstaviteľmi Slovenskej demokratickej koalície (SDK) sa v roku 1999 vrátili do Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), ktoré po veľkom vnútornom zápolení napokon hlasovaním svojej rady umožnilo takzvané dvojité členstvo.
Napätie vyústilo až do odchodu
„Avšak pre tých, čo zostali aj v SDK platilo, že nesmú byť členmi žiadneho orgánu KDH. A tak vzniklo napätie medzi vedením KDH a tými členmi KDH, ktorí boli vo vedení SDK. Týkalo sa to mňa, Dzurindu, Horta, Figeľa, Pittnera a niektorých ďalších,“ objasnil Šimko. Vedenie KDH sa takto podľa jeho slov usilovalo zabrániť Dzurindovi, aby na sneme KDH kandidoval proti Jánovi Čarnogurskému. „To napätie v priebehu roka rástlo tak, že napokon sme sa rozhodli začiatkom roku 2000 odísť z KDH a založiť si novú stranu SDKÚ,“ priblížil bývalý minister.
Na otázku, ako hodnotí celkové pôsobenie SDKÚ na slovenskej politickej scéne pod vedením Mikuláša Dzurindu, odpovedal, že teraz, keď vie, ako veci dopadli, tak mnoho rozhodnutí by urobili inak. „Napríklad, ak by sme to napätie medzi vedením KDH a nami, členmi SDK, ktorí sme sa do KDH vrátili ako radoví členovia, boli vydržali, tak by sme to časom istotne vyhrali a nemusela vznikať nová strana. KDH by sa vyvíjalo inak, všeličo by bolo inak, ale v histórii nejestvuje žiadne ‚keby´,“ priblížil Šimko.
Dostali sme Slovensko do civilizovanej Európy
Pokiaľ ide o SDKÚ, myslí si, že napriek chybám, ktorým sa nikto nevyhne, splnila zásadnú historickú úlohu. „Vyviedla slovenskú spoločnosť z izolácie a vulgárnej politickej reality, do ktorej ju vmanévrovali vlády Vladimíra Mečiara. Doviedla Slovensko do civilizovanej Európy, zabezpečila účinné obranné spojenectvo a naštartovala reformy, z ktorých čerpáme dodnes,“ zhodnotil exminister.
Slovensko sa vtedy podľa neho stalo príkladom i pre ostatné postkomunistické krajiny. „Ale ako prišla, tak aj odišla. Splnila svoju úlohu, potom sa postupne rozložila. Nestála už za ňou hlbšia myšlienka. A ak sme sa aj na začiatku usilovali ju formulovať, v reálnej politike ju napokon SDKÚ opustila,“ zdôvodnil. Za tú ideu označil spoluprácu kresťanských a občianskych demokratov, respektíve konzervatívcov a liberálov na poctivom programe. „Takýto koncept tu podľa mňa chýba i dnes. Ale to je už iný príbeh,“ uzavrel Šimko.
Podľa politológa Rumana možno pôsobenie strany SDKÚ na slovenskej politickej scéne hodnotiť cez prizmu prvej a druhej vlády Mikuláša Dzurindu. „Kým v prvej vláde prevládal zámer relatívneho politicko-hodnotového konsenzu, počas druhej Dzurindovej vlády sa politicko-ideologický profil odhalil naplno,“ objasnil Ruman.
Stále nevyšetrená kauza Gorila
SDKÚ považuje za baštu slovenskej novej pravice opierajúcej sa o princípy neoliberalizmu a neokonzervativizmu. „Na konci prvej a obzvlášť v druhej Dzurindovej vláde strana SDKÚ prostredníctvom drastických ekonomicko-sociálnych zmien a opatrení dostala spoločnosť do sociálnej krízy. Experimenty, prevažne z dielne SDKÚ a Aliancie nového občana, spôsobili vysokú nezamestnanosť, nízku cenu práce, obrovské platové disparity v regiónoch, nárast podielu chudoby v mnohých regiónoch, flexibilizáciu Zákonníka práce či obmedzenie činnosti odborov,“ vymenoval politológ.
SDKÚ sa okrem znižovania sociálnych štandardov podľa jeho slov nevyhla ani politickým a korupčným kauzám, vrátane doposiaľ nevyšetrenej kauzy Gorila. „Toto zlyhanie sa prejavilo v radikálnom poklese inštitucionálnej dôvery. Na druhej strane sa vláde Mikuláša Dzurindu podarilo splniť záväzok spočívajúci v integrácii Slovenska do významných medzinárodných organizácií, ktoré sa potom neskôr z hľadiska životnej úrovne ukázali ako kľúčové,“ dodal Ruman.
Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ) založil pred 20 rokmi vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda spolu s niektorými ministrami svojej vlády. V januári 2006 sa zlúčila s Demokratickou stranou a začala používať názov Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ-DS). Po medializácii kauzy Gorila v decembri 2011 a páde vlády Ivety Radičovej začal postupne politický vplyv SDKÚ-DS upadať. V posledných parlamentných voľbách v roku 2016 strana získala iba 0,26 percenta hlasov a do parlamentu sa nedostala. SDKÚ-DS je v súčasnosti prakticky nečinná.
Niekdajšia vládna Slovenská demokratická a kresťanská únia vznikla pred 20 rokmi
Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ) založil pred 20 rokmi vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda spolu s niektorými ministrami svojej vlády. Stalo sa to po tom, keď odmietli vystúpiť z účelovo vytvorenej strany Slovenská demokratická koalícia (SDK) a vrátiť sa do materských strán, ktoré pred parlamentnými voľbami v roku 1998 nové zoskupenie zakladali.
Slovenská demokratická koalícia vznikla v lete 1997 len ako volebný blok piatich opozičných politických strán, tvorený Kresťanskodemokratickým hnutím (KDH), Demokratickou úniou (DÚ), Demokratickou stranou (DS), Sociálnodemokratickou stranou Slovenska (SDSS) a Stranou zelených na Slovensku (SZS). Hovorcom a neformálnym lídrom volebného bloku bol Mikuláš Dzurinda z KDH.
Na vznik SDK zareagovala vtedajšia vládna koalícia na čele s Vladimírom Mečiarom a jeho Hnutím za demokratické Slovensko (HZDS) krátko pred voľbami v roku 1998 tak, že v parlamente presadila prijatie reštriktívneho volebného zákona. Ten výrazne obmedzoval reálny koaličný potenciál SDK a volebný blok sa preto pretransformoval na samostatnú politickú stranu. Na slovenskej politickej scéne tak vznikol nový a pomerne silný politický subjekt. Jeho členskú základňu tvorilo 150 volebných kandidátov, ktorí opustili svoje materské strany. Tri zakladajúce strany dokonca prišli o svojich vtedajších predsedov. Materské strany SDK v nasledujúcich parlamentných voľbách samostatne nekandidovali.
Najvyššia volebná účasť v histórii krajiny
V septembri 1998 prišlo k hlasovacím urnám 84,24 percenta voličov, na Slovensku odvtedy vo voľbách už nikdy toľko ľudí nehlasovalo. Voľby vyhralo HZDS so ziskom 27 percent hlasov. SDK, ktorá skončila druhá a získala 26,33 percenta platných hlasov, tak predstihlo len o 0,67 percenta. Vladimírovi Mečiarovi sa ale napriek víťazstvu HZDS už novú vládu nepodarilo zostaviť.
Nová široká koalícia zložená zo Slovenskej demokratickej koalície (SDK), Strany demokratickej ľavice (SDĽ), Strany maďarskej koalície (SMK) a Strany občianskeho porozumenia (SOP) získala ústavnú väčšinu a prvá vláda Mikuláša Dzurindu sa ujala moci 30. októbra 1998.
Niektorí členovia Slovenskej demokratickej koalície na čele s premiérom Dzurindom sa do svojich materských strán napokon nevrátili a proreformný potenciál SDK sa rozhodli využiť. V januári 2000 podpísali spoločnú politickú deklaráciu SDKÚ a 18. februára novú stranu zaregistrovalo Ministerstvo vnútra SR. Do SDKÚ spolu s Mikulášom Dzurindom (pôvodne člen KDH) vstúpili napríklad Eduard Kukan (pôvodne DÚ) či Ivan Mikloš (pôvodne DS). V auguste 2000 sa do SDKÚ včlenila aj DÚ.
Politický úpadok
Vedúcou vládnou stranou sa SDKÚ stala aj po voľbách v roku 2002 ako súčasť druhej Dzurindovej vlády. V januári 2006 sa zlúčila s Demokratickou stranou a začala používať názov Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ-DS). V rokoch 2010 až 2012 strana tvorila jadro koaličnej vlády prvej slovenskej premiérky Ivety Radičovej (SDKÚ-DS).
Po medializácii kauzy Gorila v decembri 2011 a páde Radičovej vlády začal postupne politický vplyv SDKÚ-DS upadať. V posledných parlamentných voľbách v roku 2016 strana získala iba 0,26 percenta hlasov a do parlamentu sa nedostala. SDKÚ-DS je v súčasnosti prakticky nečinná.
