INDIANAPOLIS - Jonathanovi Lairdovi predpísali v roku 2016 lamotrigín. O mesiac nato sa mu vyhádzali červenkasté vredy a olúpala sa mu pokožka na povrchu tela, takže bol vystavený obrovskému riziku infekcie. Lekári mu preto na tvár dočasne umiestnili zvieraciu kožu.
Jonathanovi Lairdovi (38) z Greenfieldu v Indiane v apríli 2016 predpísali lamotrigín na liečbu bipolárnej poruchy. Keď ho mesiac užíval, začal mať príznaky podobné chrípke a oči ho tak boleli, že sa cítil, akoby v nich mal sklo. Príznaky sa rýchlo zhoršovali. V ústach a na perách, na zadnej strane hrdla a na celom tele sa mu vyhodili červené mokvavé vredy. Keď sa ledva doplazil do nemocnice, ihneď ho previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde mu diagnostikovali Stevens-Johnsonov syndróm (SJS). Vzácny stav spôsobuje, že imunitný systém paradoxne útočí na zdravú pokožku, sliznicu, pohlavné orgány a oči.
Koža na Lairdovej tvári začala hniť a odlupovať sa, takže jeho telo bolo nechránené pred všetkými druhmi infekcie. Lekári mu preto pokryli obličaj kožnými štepmi z kože ošípaných, ktoré udržiavajú postihnuté miesta v sterilnom stave. Pri popáleninách sa už dlho používajú ako obväzy na rany. SJS sa často začína príznakmi podobnými chrípke, po ktorých nasledujú červené alebo fialové vyrážky na pokožke, šíria sa a tvoria pľuzgiere. Postihujú aj sliznice, reprodukčné orgány a očné buľvy. Sliznice sú mäkké, tenké vrstvy tkaniva, ktoré vystielajú tráviaci systém, vnútro úst a nosa a pohlavné orgány. Keď Jonathana Lairda prijali do nemocnice, lekári sa snažili zachrániť mu čo najviac zdravej pokožky. Dokonca mu na dva týždne zašili očné viečka, aby mu chránili oči, pretože extrémna reakcia na lieky spôsobila, že boli ultracitlivé na svetlo.
Jonathan pri spomienke na svoje utrpenie povedal: „Keď máte Stevensov-Johnsonov syndróm, v podstate zhoríte. Začína sa to ako vyrážka a potom sa vyrážky zmenia na pľuzgiere. Lekári mi zašili oči, aby chránili môj zrak a zviazali mi ruky k sebe, takže som si nemohol vytrhnúť hadičku z krku. Nepamätám si veľa. Chvíľami som upadal do bezvedomia. Cítil som sa, akoby som stále sníval, myslím, že som ani nevedel, že mám zašité oči. So svojimi rodičmi som komunikoval písaním na papier, pretože som nemohol hovoriť, takže oni mi niečo povedali a ja som napísal svoju odpoveď. „Napísal som niečo ako: „ Umriem? “ a oni to po mne nevedeli prečítať. Lebo som vyzeral strašne, vyzeral som ako po havárii lietadla.“ Laird povedal, že spočiatku mal len mierne príznaky a myslel si, že sa jeho telo prispôsobuje novému lieku. Dodal: „Ale keď som sa jedného dňa zobudil, nahmatal som si jazykom v ústach nejaké hrbole a pomyslel som si: „Čo to je? To je divné. A keď som otvoril ústa a použil baterku v telefóne, aby som lepšie videl, videl som, že mám v zadnej časti hrdla dva alebo tri rôzne hrbole rovnakej farby, ako vredy. Začal som mať pocit, že mám v očiach malé kúsky skla, bolo to veľmi nepríjemné, a ja som sa bál dotýkať sa ich alebo ich trieť, pretože som mal doslova pocit, akoby som si chcel vyškriabať oči.
Hovoril tiež o svojej bezmocnosti v nemocnici. „Dokonca ani jednoduché veci, ako napríklad ísť na wc, som nemohol urobiť bez toho, aby som požiadal sestru. Cítil som sa veľmi zraniteľný. Jedna zo sestier, ktoré si pamätám, bola úžasná, vzala ma do sprchy, aby som sa mohol po prvý raz po troch týždňoch osprchovať. Musel som tam byť pred ňou celkom nahý a začal som plakať, prosto som sa cítil veľmi zraniteľný. Bol som odkázaný na milosrdenstvo tejto osoby, ktorá ma odviezla do kúpeľne a poumývala ma. Bol to naozaj čudný pocit.“ Vlani 1. júna bol Jonathan prepustený z nemocnice a odvtedy sa zotavuje. Pokožka mu nakoniec dorastie.
