Milan Lasica: Nie som typický muž

Vo vašej novej knihe fejtónov Bodka uvádzate, že vznikla z donútenia. Kto a ako vás donútil ju napísať?

– Najskôr ma k tomu donútili redaktori istého týždenníka. Bol to konkrétne Ján Štrasser, ktorý mi navrhoval, aby som pre nich písal takéto texty každý týždeň. A keď už som si na to písanie zvykol, pokračoval som v ďalšom týždenníku, čo robím až dodnes a celkovo je to už osem rokov.

Keďže ich píšete každý týždeň, stáva sa vám, že to s ich tvorbou nejde vždy ako po masle? Čo vtedy robíte?

– Sadnem si k počítaču, pretože nápad musím trpezlivo vysedieť. Niekedy sa treba do toho pustiť tak, ako keď skočíte do vody. Skrátka, napíšem prvú vetu a potom sa už rozbehnem.

Kde čerpáte inšpiráciu?

– Viete, že ani neviem? Myslím, že pre mňa je najväčšou inšpiráciou termín, ktorý musím dodržať. Čiže v tomto prípade je to štvrtok (smiech), teda štvrtok ráno, a do večera to už bez problémov napíšem.

Ak by vám hypoteticky ponúkli sólo humoristickú reláciu, prijali by ste ju?

– Nie, pretože som predovšetkým človek dialógu, nie som sólista. Rád sa kontaktujem s ľuďmi a nadväzujem nejaký dialóg, z ktorého potom niečo vznikne a ktorý speje k nejakej pointe. To ľudí vždy bavilo a myslím si, že to aj najlepšie ovládam. Hovoriť dlho nejaké príbehy alebo príhody – to nie je moja parketa.

Venujete sa aj herectvu, no rola vo filme Obsluhoval som anglického kráľa bola vraj vaša posledná, pretože ste s filmovaním skončili. Je to pravda?

– Áno, je to totiž veľmi namáhavé. Pri tomto konkrétnom filme to bolo 4 alebo 5 dní filmovania v lese a celý čas pršalo. Človek čaká hodiny, kým sa dostane do svojho záberu, a potom znovu čaká, kedy príde na rad. Filmovanie ma už jednoducho nebaví.

Poznáme vás ako humoristu, herca, no najnovšie spievate s Petrom Lipom. Ako vznikla vaša spolupráca?

– Vznikla tak, že píšem pre neho texty a úplne prvý som napísal pred viac ako tridsiatimi rokmi. Odvtedy naša spolupráca trvá a vyvrcholila zhruba pred dvoma rokmi, keď som mu napísal pätnásť textov na album Lipa spieva Lasicu. Teraz koncertuje s týmito skladbami a mňa si na koncerty pozýva ako hosťa, naposledy sme spolu vystupovali v Prahe v divadle Kalich.

Každý týždeň máme možnosť vidieť vás na obrazovke v relácii Sedem s. r. o. Zaujala ma tam vaša aktovka, ktorú si tesne po skončení položíte na kolená. Čo v nej nosíte?

– (Pán Lasica vyberá obsah aktovky.) Pozrite sa – mám v nej okuliare, teraz tu mám čiapku, diár a nosím tam aj dáždnik, lebo dnes človek nikdy nevie, kedy začne pršať.

Zobraziť galériu (3)

Ste vášnivým hráčom golfu. Ako ste sa dostali k tomuto športu a koľko loptičiek ste už stratili?

– (smiech) Prvýkrát som tento šport uvidel v Karlových Varoch v roku 1968 a potom ubehlo asi tridsať rokov, kým som sa stal „golfistom“. Trvalo to preto tak dlho, lebo nikde nablízku nebolo golfové ihrisko, kde by sa dalo hrať. Stratil som veľa loptičiek, ja ani neviem, či existuje také číslo, ktoré by vystihlo ich počet.

A čo vaša manželka? Chodí hrávať s vami?

– Manželka je tiež golfovou hráčkou. Dokonca aj dcéra sa na moju veľkú radosť asi pred rokom na tento šport odhodlala a verím, že jej to dlho vydrží. Musím povedať, že im to ide veľmi dobre. Nedávno sme boli so ženou pár dní v Piešťanoch a tam sme si spolu zahrali.

Ako dlho už tvoríte manželský pár?

– Pred dvoma rokmi sme oslávili 25. výročie sobáša.

Spomínate si ešte na vaše prvé rande?

– Ťažko povedať, pretože s mojou ženou som sa poznal už dávno predtým, než sme sa stali partnermi. Roky sme spolu pôsobili v jednom divadle a postupne sme sa zbližovali. Čiže moment, kedy prišlo prvé rande, si až tak nepamätám.

Čo vám na nej najviac imponovalo alebo imponuje až dodnes?

– Krása a inteligencia. Dalo a dá sa s ňou rozprávať na rôzne témy. Dokonca považujem za veľkú výhodu to, že občas stačí len niečo naznačiť a ona to dopovie.

Sršíte humorom aj v súkromí?

– Nie, ja nie som ten typ. Niektorí humoristi sú rovnako vtipní v práci aj doma, no u mňa to neplatí. Uprednostňujem skôr samotu a pokoj.

Vraj ak ste sám, rád vylihujete na pohovke a najradšej pri televízii...

– (smiech) A to vám kto prezradil? Televíziu mávam zapnutú, no nejako zvlášť ju nevnímam. Je to skôr taký „oblbovák“ a väčšinou pri nej zaspím alebo si podriemem, prípadne niečo čítam. Často ani neviem, čo práve v televízii vysielajú.

Čiže filmy pozeráte v kine?

– Áno, aktívne chodím do kina v Prahe, kde sa zdržiavam pomerne často.

Zobraziť galériu (3)

Viem, že máte chalupu. Ste domácim majstrom, ktorý dokáže opraviť alebo zlepšiť veci?

– Nie som „kutilom“, ja na to nemám talent a ani sa o to nejako zvlášť neusilujem. Občas niečo spravím, pokosím napríklad trávu. Ale nie som typický muž, čo neustále niečo prestavuje či opravuje, aby mal dobrý pocit z tvorivej činnosti.

Precestovali ste toho dosť, boli ste aj v Spojených štátoch, aby ste sa zdokonalili v anglickom jazyku. Už dokážete veselo komunikovať aj v tejto reči?

– Práveže sa neodvažujem konverzovať, mám isté zábrany. Viete, myslím si, že by som mal konverzovať, až keď budem v tej reči dokonalý, ale pokiaľ nekonverzujem, dokonalosť nedosiahnem. Takže je to taký bludný kruh. Je to možno aj tým, že ja vo svojom povolaní pracujem so slovom. Slovo si preto veľmi vážim a mám pred ním rešpekt.

Na čo v živote ste najviac hrdý?

– Som hrdý napríklad na to, že mám dve dcéry. Obe sú veľmi vydarené z každej stránky, sú šikovné a sú aj pekné – krása je u žien dôležitá.

Blížia sa Vianoce. Čo by ste si najviac priali pod vianočný stromček?

– Viete, že som nad tým vôbec nepremýšľal? Určite si na mňa spomenú dcéry a manželka, ale že by som mal nejaké špeciálne prianie, to nie. Skôr si želám, aby sme zažili tradičné Vianoce na chate so všetkým, čo k tomu patrí.

Netúžite po tom, aby ste sa stali deduškom?

– (smiech) Keď som svojej dcére povedal, že by som už pristal mať vnúča, tak mi na to odpovedala, že si ho mám urobiť sám.

3 NAJ MILANA LASICU

Najobľúbenejší nápoj: Biele víno.
Najchutnejšie jedlo: Mäsová fašírka.
Najlepší film: Je ich veľa, ale spomeniem jeden z mnohých, film Amarcord.