PARÍŽ - Obávame sa, že zostaneme zo dňa na deň sami, sme si istí, že si nezaslúžime lásku, máme malú sebadôveru. Pocit opustenosti ničí vzťahy tých, ktorí ním trpia, píše francúzsky denník Le Figaro.
Smrť otca v čase, keď mala jedenásť rokov, rozchod s milencom, odchod syna z domu a nedávno aj smrť matky otriasli 54-ročnou Catherine. Tieto straty ju zasiahli do hĺbky duše. "Neverila som si, permanentne som bojovala proti pochybnostiam a mala som problémy s tým, aby som niekomu dôverovala," hovorí.
Hovorí sa tomu úzkosť, poranenie alebo syndróm. Označenie sa mení rovnako ako príznaky podľa toho, ako je kto citlivý, ale pôvod je ten istý - strata blízkej osoby v detstve prežívaná ako opustenie. Zdá sa, že je tým zasiahnutých stále viac ľudí. Sme snáď generácia opustených detí? "Je to veľmi vážny problém. Vždy som sa snažil pochopiť psychické príčiny niektorých ochorení a často som u pacientov nachádzal práve tento syndróm," vysvetľuje praktický lekár a bývalý chirurg Daniel Dufour. Všetci podľa neho utrpeli v detstve nejakú ťažkú stratu. Nemusí to byť vždy spôsobené fyzickou stratou. Dieťa môže cítiť, že nebolo žiaduce a že nie je také, ako by si rodičia priali.
Psychoanalytička Virginia Meggléová sa domnieva, že pocitom opustenosti trpia všetci, ale v rôznej miere. "Narodenie brata alebo sestry, nechcené prázdniny v tábore, presťahovanie, úmrtie, ale tiež rodičia bez práce či trpiaci depresiami - to všetko môže zanechať na detskej duši stopu."
Dvadsaťštyriročná Estelle si nespomína, že by v detstve utrpela nejakú stratu, ale vraví, že týmto syndrómom i tak trpí. Má strach, že raz zostane sama. Jej rodičia sa totiž rozišli a s matkou nemala dobrý vzťah. "Žila som s ňou a zakaždým, keď mala nejakého milenca, obávala som sa, že odíde navždy," priznáva.
Strach z opustenosti, strata sebadôvery či odmietanie blízkych vzťahov z dôvodu, že sa chceme chrániť - to všetko oslabuje tých, ktorí tým trpia. Práve prostredníctvom citových vzťahov si ľudia uvedomujú túto chorobu. Osoby, ktoré sú presvedčené, že si nezaslúžia byť milované, pretože boli v detstve opustené, nedokážu milovať, ale požadujú od svojich partnerov, aby ich stále viac milovali. Sociálne siete znásobujú počet udalostí, ktoré pripomínajú pôvodnú stratu. Všetky virtuálne vzťahy vyostrujú tento pocit neistoty, ktorý môžeme mať všetci. Stále očakávame odpoveď alebo lajk.
Okrem sociálnych sietí máme ekologické, politické a ekonomické krízy, ako aj atentáty, a to posilňuje strach z opustenosti a rozširuje ho na celú generáciu. Vo svete násilia, kde nenachádzame oporu, stále viac ľudí nevie, ako z toho von. To prispieva k pocitu ohrozenia. Aby sme sa vyliečili, je potrebné hľadať príčiny tejto bolesti, poznať ju a pochopiť. Cesty sú rozmanité: hypnóza, meditácia, psychoanalýza. Cieľom je vytvoriť priestor, v ktorom je človek v kontakte so svojimi emóciami. Podľa Meggléovej tento priestor umožňuje naučiť sa prijať skutočnosť, že sme síce slabí, ale len preto, aby sme sa stali silnejšími.
