Marián Labuda: Nie som svätý

Prečo ste prijali ponuku od Jána Štrassera na napísanie vašej spovede?

– Dušan Dušek mi povedal: Takáto príležitosť sa neodmieta, lebo Štrasser z teba urobí dobrú knižku. (smiech) Túto ponuku som bral ako česť, i keď som sa trošku bál, že Janko bude nepríjemnejší a bude ma nútiť fotiť sa v plavkách. Bol však veľmi korektný. Keď zistil, že mi nejaká téma nevonia alebo som sa jej vyhýbal, nešiel do dôsledkov.

Ako na knižný výsledok reagovali vaši najbližší?

– Slovami: No, ty si si zase dal. Koľkí sa prestanú s tebou rozprávať... Všetci sa o mňa boja. Ale ja si stojím za tým, čo som povedal. Keď som to vtedy tak videl, nebudem teraz všetko vyhládzať. Možno som niekomu aj nechtiac ublížil. Pri autorizácii som až na malé technické nedostatky nerobil žiadne opravy.

Liezli ste si občas na nervy?

– Bol som nervózny, keď som rozprával a on sa ma snažil opraviť. Veď ja predsa viem lepšie, kedy som bol opitý alebo kedy som sa prvýkrát bozkával. Janko bol niekedy taký múdry, až som mal pocit, že je na mňa odborník. Rozhodol sa, že som sa narodil v máji, hoci ja som narodený v októbri. Ale koniec koncov môžem byť rád, že zo mňa neurobil ženu.

Prezradili ste o sebe, že ste príliš otvorený. Je vám váš podrezaný jazyk v živote na príťaž?

– Herectvo je povolanie, ktoré je submisívne. Človek je odkázaný na to, či si ho niekto všimne, či ho režisér obsadí. Ja som podľa toho nebol celkom ideálny prípad a dodnes na to doplácam. Ale iný som nevedel byť. Stane sa, že človek by sa mal krotiť. Stačí povedať tie prvé veci a nerozvádzať ďalej. Ale keď sa oslavuje, je tam pohárik a ja ako správny alkoholik neviem, kedy prestať. Rozvádzam danú tému donekonečna, hoci som mal byť už dávno ticho. A ja ešte pridávam! Na to raz môžem doplatiť, že ma niekto zavraždí.

Ste otvorený a ešte k tomu aj konzervatívny. To asi nie je ideálna kombinácia...

– Som zástanca toho, že v pravidlách slušnosti netreba prekročiť mieru vulgarizácie. Nie som svätý, ale aby ľudia mohli vedľa seba žiť, musí sa rešpektovať sloboda druhého, netreba dvíhať výstražný prst, mentorovať. Jednoducho je potrebné, aby sa dodržiavali božské i ľudské zákony.

V Čechách vás možno poznajú už lepšie ako doma. Na filmovom plátne, ale i v divadle ste varený-pečený.

– Nedávno som dokončil ďalší film Taková normální rodinka, kde je mojou hereckou partnerkou jedna z najvyšších herečiek Ivana Chýlková. Zdolať túto výšavu bola pre mňa veľká vec. Dokonca som s ňou mal aj posteľovú scénu.

Nemali ste s takýmito scénami problém?

– Posteľové scény som nikdy nemal, nebol som na to vhodný typ. Ešte niekedy v mladosti som mal jednu, ale tam sme sa na tom poriadne smiali.

A čo odhalenia na javisku?

– Žiadne neboli, s tým by som nesúhlasil. Aj keby to bolo neviem čo, aby som išiel s kožou na trh, to mi nehrozí.

Mohlo by sa zdať, že pre herca vášho formátu nie je názor kritiky dôležitý. Je vôbec niekto, kto vám môže „kecať“ do remesla?

– Svoj vlastný názor musia mať všetci herci. Každý cíti, keď to nie je ono. Najviac verím tým kolegom, ktorí po inscenácii alebo filme nerozprávajú, len sa dívajú a nemajú slov už ani klamať.

Už viac ako tridsať rokov stojí po vašom boku stále tá istá žena. V dnešnej dobe je to skôr rarita. Aké je to vaše manželstvo?

– Stano Radič hovoril, že manželstvo je zákopová vojna. Tam sa zbrojí, kopú sa zákopy, kladú sa vrecia okolo seba, strieľa sa, ale jeden vždy musí ustúpiť. Najlepšie by bolo, keby jeden z páru ohluchol. V mojom prípade by bolo ideálne, keby som stratil sluch ja, lebo nemám takú výdrž ako moja žena. Chcel by som byť v závere manželstva hluchý a na všetky manželkine výčitky budem len kývať hlavou. U nás už nie sú búrky a stav je taký, že sa hráme na schovávačku, kto sa pred kým prvý v dome skryje. (smiech)

Máte dvoch dospelých synov, ktorí majú už svoje rodiny. Otcovská rola sa však s vami nesie celý život. Aký ste v tomto smere?

– Nie som bez chyby. Ideálnym sa človek stáva až po smrti. Za života som nervózny otec, nesiem za svojich synov zodpovednosť, vždy som chcel, aby boli slušní a vedeli si pomôcť. Z tohto pohľadu otec nemôže byť láskavý, ale prísny a musí mať autoritu aj v dospelosti.

NAJ Mariána Labudu

Najlepšia kniha? Herec je vždy na očiach.
Najobľúbenejší film? Šakal.
Najprofesionálnejší režisér? Jiří Menzel.

Zobraziť galériu (2)

Stal sa z neho znalec Labudu?

Malo by byť jasné, že po napísaní knihy o Mariánovi Labudovi ho autor Ján Štrasser bude poznať lepšie ako predtým. Zdanie však klame. „Doteraz som si myslel, že som na Mariána odborník, ale presvedčil ma, že to nie je pravda. Mám pocit, že ho poznám oveľa horšie ako na začiatku,“ tvrdí spisovateľ, ktorý na rozhovory chodil s dôkladnou prípravou, ale pripúšťal aj odchýlky od témy. „Vedel som, že Marián chce byť úprimný, otvorený, nie alibistický. Jednou z ťažiskových tém boli jeho ženy, z ktorých sa nakoniec vykľula len jeho manželka“. A kedy to medzi nimi zaiskrilo? „Keď Marián rozprával a ja som už mal pocit, že chcem tému doviesť ku koncu. Vtedy som mu to jemne naznačil. On na mňa kričal, aby som nebol netrpezlivý, lebo on speje k pointe. Na druhý deň sme k nej aj dospeli,“ dodáva Štrasser s úsmevom.