Pavol Hammel: Hrá, maľuje a varí

Prezradíte nám niečo viac o vašom poslednom cédečku a turné?

– Spomínané cédečko Déj`a vu live nevzniklo klasickým nahrávaním v štúdiu, ale je to záznam zo živého koncertu. Ten je zaujímavý tým, že sa nahral s Radimom Hladíkom, českým gitaristom, ktorého považovali za jedného z najlepších gitaristov v Československu a ktorého sme si zvykli ako hosťa pozývať do projektov s Mariánom Vargom. S Radimom sa poznáme už od sedemdesiatych rokov a naša spolupráca je paradoxná tým, že sme spolu nikdy nehrali. My sme mu vždy v pesničke pripravili harmonickú plochu, kde si on zahral svoje sólo, a to bolo celé. Podobne to bolo aj teraz, pretože sme nemali čas na spoločné skúšanie, museli sme to zvládnuť v deň koncertu. Tam sa zistilo, že Radim nepozná takmer nič z mojich pesničiek, ale keďže je vynikajúcim „sluchárom“ a bystrým improvizátorom, koncert dopadol napokon veľmi dobre. Čo sa týka turné, to je pripravené vo väčších mestách Slovenska a v dvoch českých mestách, končiť budeme v Bojniciach v zoologickej záhrade ako exponáty. (smiech)

Vy ste ako hudobník zaujímavý tým, že ste pôsobili aj v čase totality. Ak by ste mali porovnať, čo bolo ťažké vtedy a čo dnes?

– Hádam samotná otázka je ťažká, skôr by som sa pýtal, čo bolo alebo čo je ľahké. Netreba totiž za všetkým vidieť ťažobu, to je zlý prístup k životu! Lebo ja sa teším, aj keď sa ráno zobúdzam. (smiech) Ale vrátim sa k otázke. Samozrejme, že za čias totality boli nejaké obmedzenia. Ale na druhej strane začiatkom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vznikala dobrá muzika, či ju už tvorila a hrala kapela Collegium Musicum, Prúdy, Soulmen s Dežom Ursínym, ktorá doteraz nebola prekonaná. Keď je človek niečím alebo niekým utláčaný, či už citovo alebo inak, vtedy sa najlepšie tvorí, človek zo seba vydá najviac. V dnešnej dobe vládne pohoda, o nič sa nemusíte nejako snažiť, všetko akoby padá z neba. Len taká maličkosť, dnes kúpite mikrofón kdekoľvek, ale vtedy sme museli niekoho požiadať, aby nám ho prepašoval zo Západu. Spomínam si napríklad, že keď sme vystupovali v televízii, museli nám zasponkovať dlhé vlasy, pretože sa tým kazil vkus mládeže. My sme však boli natoľko hrdí, že sme sa nedali ostrihať, tak sme podstúpil radšej sponkovaciu tortúru. Spokojní boli všetci – my aj tí v televízii, keď sa chcelo, našiel sa kompromis. Sám čas ukázal, že vtedy sa tvorila najlepšia hudba, ktorá sa nekopírovala, a dotvárali ju fantastické texty. Jediné, čo by sa tomu dalo vytknúť, je technická kvalita nahrávok, ktorá je dnes neporovnateľne lepšia.

Aj napriek tomu, že ste pôvodne huslistom, spájame si vás len s gitarou. Prečo husle?

– V čase, keď som chodil na základnú umeleckú školu, sa gitara nevyučovala. Na výber bol len klavír, husle alebo akordeón. Môj otec bol huslista, tak aj ja som hral na husliach. Ale neľutujem to, hudobné vzdelanie je totiž, aj keď sa niekto bude čudovať, potrebné a nutné aj v tomto žánri.

Okrem hudby sa venujete aj maľovaniu. Sú to oleje, či o aké obrazy ide?

– Venovanie je silný výraz. V tomto odbore som samouk. Maľujem tak, ako to vyjde, najčastejšie olejovými farbami, ale niekedy aj akrylom.

Máte doma ateliér?

– Vy si robíte žarty. Ja mám kotolňu, ktorá má rozmer 1,5 x 1 m, kde je kotol na plyn, zásobník na vodu a drez. Tak v tom dreze vodorovne maľujem, bez denného svetla! Pri tvorbe sem-tam vyjdem von a obzriem si obraz.

A čím sa pri ich tvorbe inšpirujete?

– Tak na túto otázku vám neviem odpovedať ani v hudbe, nieto ešte v maľovaní. Naozaj neviem, to mám povedať dve deci vína? (smiech) Klamal by som, ak by som povedal, že ma inšpiruje prechádzka pri Dunaji, pretože len čo prídem domov, už na to zabudnem. Takže je to skôr o tom, že keď prídem domov, sadnem si k plátnu a začnem tvoriť. Každý obraz sa mi mení pod rukami, niektoré aj šesťkrát premaľujem, kým sú hotové.

Keď ste spomínali tie prechádzky, viem, že bývate v mestskej časti Bratislavy blízko Dunaja. Ako sa vám tam býva?

– Len nenapíšte kde presne, lebo mi budú vyzváňať fanúšičky. (smiech) Býva sa tam senzačne, je to nezvyčajné miesto, sútok dvoch veľkých riek Moravy a Dunaja. Keď raz boli u mňa na návšteve Američania, mysleli si, že hrad pri rieke je filmovou kulisou. Raz za pár rokov sa stane, že sa rieky trochu vylejú, ale na to sme si už zvykli. Dobré však je, že ochranári dovolia po povodni postrekovať proti komárom, tak aspoň nie sme doštípaní. (smiech)

Keďže bývate v rodinnom dome, viete sa aj oň postarať, niečo opraviť, trávu pokosiť?

– Nie som typický domáci kutil, ale zručný natoľko som, že dokážem čo-to opraviť. Zvládam aj varenie, aj technické veci.

Ak varíte, čo varíte?

– Väčšinou varím len sám pre seba, pretože to nikto nechce jesť. Sú to vyprážané bravčové rezne s prešporským zemiakovým šalátom, ktorý robievala moja stará mama. A keď som v dobrom rozmare, tak ten rezeň použijem ako hrianku a dám si naň tatársky biftek.

Je ten šalát aj s cibuľou?

– Áno, ale tú musím najskôr obariť horúcou vodou, aby nesmrdela. Najlepšia je taká chorvátska, ktorá nesmrdí ani ako čerstvá.

Čo robíte rád ešte okrem varenia?

– Ja som nepovedal, že to robím rád. Robím to, lebo musím. Ja rád ani nehrám. Všetko robím z donútenia. (smiech)

Naj Pavla Hammela

Najlepší relax: Byť len tak. Nič nepočúvať, s nikým sa nerozprávať.
Najobľúbenejší film: Asi pred pol rokom som videl zaujímavý nemecký film Margaréta Steiffová.
Najchutnejší nápoj: Najradšej mám suché biele víno.