BRATISLAVA – Historicky druhé parlamentné voľby v samostatnej Slovenskej republike sa konali pred 21 rokmi v piatok 25. septembra a sobotu 26. septembra 1998. Rozhodovalo sa v nich o ďalšom smerovaní krajiny. Slovensko sa po šiestich rokoch svojej existencie dostalo na križovatku.
Krajina sa pod vedením kedysi populárneho premiéra Vladimíra Mečiara (HZDS), ktorý v marci 1998 dočasne prevzal aj prezidentské právomoci, začala dostávať do medzinárodnej izolácie. Nepočítalo sa so skorým prijatím Slovenska do Európskej únie ani do NATO a narastala aj nespokojnosť slovenskej verejnosti s Mečiarovým autoritatívnym štýlom vlády. Slovensko sa rozdelilo na dva názorové tábory.
Nasvedčovali tomu aj predvolebné prieskumy a veľkolepé predvolebné kampane oboch vtedajších najsilnejších politických subjektov - Hnutia za demokratické Slovensko a Slovenskej demokratickej koalície. Kampaň vládneho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) viedol vtedajší majiteľ Východoslovenských železiarní (dnes U. S. Steel) Alexander Rezeš. Sponzori HZDS sa viac spoliehali na známe tváre zo zahraničia (Gérard Depardieu, Claudia Schifferová, Ornella Muti či Claudia Cardinale), ktoré počas kampane navštívili Slovensko. Na svojej strane mali aj vtedajšie verejnoprávne média - Slovenskú televíziu, Slovenský rozhlas a časť tlačených médií.
Novovzniknutá Slovenská demokratická koalícia (SDK) na čele s bývalým členom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) Mikulášom Dzurindom nachádzala spolu s ďalšími opozičnými stranami podporu skôr v súkromných médiách – v televízii Markíza, Rádiu Twist a denníku SME. V kampani sa angažovali mnohí slovenskí umelci. Líder SDK Mikuláš Dzurinda prechádzal Slovenskom na bicykli.
Po uzatvorení volebných miestností 26. septembra 1998 sa začali spočítavať hlasy. Volebná účasť bola rekordná, dosiahla 84,24 percenta a je doteraz najvyššou v dejinách samostatnej Slovenskej republiky. Najviac hlasov napokon získalo vládne HZDS, ktorému slovenskí voliči odovzdali celkovo 27 percent hlasov, druhá skončila opozičná SDK so ziskom 26,33 percenta, tretia Strana demokratickej ľavice (SDĽ) získala 14,66 percenta. Nasledovala Strana maďarskej koalície (SMK) so ziskom 9,12 percenta, Slovenská národná strana so podporou 9,07 percenta a Strane občianskeho porozumenia (SOP) odovzdalo svoj hlas 8,01 percenta voličov.
Vladimírovi Mečiarovi a HZDS sa napriek volebnému víťazstvu nepodarilo zostaviť ďalšiu vládu. Vznikla nová vláda pod vedením Mikuláša Dzurindu, vládna koalícia bývalých opozičných strán zložená z SDK, SDĽ, SMK a SOP získala aj ústavnú väčšinu v Národnej rade SR. V januári 1999 poslanci schválili novelu ústavy, ktorá umožnila priamu voľbu prezidenta.
Víťazom prvých priamych prezidentských volieb sa potom v máji stal vtedajší košický primátor a poslanec Národnej rady za SOP Rudolf Schuster, keď v druhom kole prezidentských volieb porazil expremiéra Vladimíra Mečiara (HZDS). Funkcie slovenského prezidenta sa oficiálne ujal 15. júna 1999. Vláda Mikuláša Dzurindu zaviedla reformné opatrenia k ozdraveniu slovenskej ekonomiky a viedli k neskoršiemu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie a euroatlantických štruktúr.
Voľby v roku 1998 boli pre Slovensko poslednou šancu naskočiť do integračného vlaku, tvrdí Dzurinda
Voľby v roku 1998 boli pre Slovensko poslednou šancou naskočiť do posledných vagónov integračného vlaku. Uviedol to bývalý premiér a predseda vtedajšej Slovenskej demokratickej koalície Mikuláš Dzurinda. „Bolo to kľúčové obdobie pre vývoj Slovenska v novom miléniu. Česko, Poľsko a Maďarsko vstúpili v roku 1997 do NATO a dostali pozvanie rokovať o svojom vstupe do Európskej únie (EÚ). Slovensko bolo z integračných procesov vylúčené. Bolo mi jasné, že integračný vlak sa pohol a zostáva posledná šanca naskočiť do jeho posledných vagónov - po voľbách v roku 1998,” priblížil Dzurinda.
Podľa bývalého premiéra sa Slovensko za ten čas výrazne posunulo. „Začali sme pomaly dobiehať najlepších, aj keď tempo konvergencie nie je také výrazné, ako by sme si želali. Slovensko sa však od roku 1998 až doposiaľ plne emancipovalo, a to politicky, ekonomicky i kultúrne,” myslí si Dzurinda.
Na otázku, či vidí nejakú paralelu medzi niekoľkoročným vládnutím bývalých premiérov Vladimíra Mečiara a Roberta Fica, odpovedal, že osud Roberta Fica má v rukách predovšetkým súčasná opozícia. „Fico sa usiluje o podobnú robustnú, hrmotnú či nátlakovú politiku, akú forsíroval Vladimír Mečiar. Aj v jeho prípade však platí, že kópia neprebíja originál. Navyše, vonkajšie i vnútorné podmienky pre takúto politiku sú dnes obmedzenejšie. Zvonku takúto politiku limituje naše členstvo v EÚ a NATO, zvnútra podstatne vyspelejšia občianska spoločnosť. Fico už tieto mantinely pocítil, a to zvonku i zvnútra,” dodal Dzurinda.
