Jan Svěrák: Chýba mu sebavedomie

Mali ste niekoľkoročnú filmovú pauzu, ale prednedávnom ste si sadli do producentského kresla filmu Tajnosti. Nemali ste nutkanie dirigovať režisérku Alice Nellis?

– Najprv som sa tešil, že keď film nebudem režírovať, zúčastním sa na ňom aspoň ako producent a budem to sledovať z iného uhla. Lenže zistil som, že ja na pľaci nemôžem byť, lebo by som Alice hovoril stop a znervózňoval by som ju, preto som tam chodil pozerať len na to, čo majú na obed. (smiech)

Vy ste predovšetkým režisér, ale ani v produkovaní nie ste nováčikom. Čo vás baví viac?

– Radšej režírujem, lebo je to kreatívnejšia práca, človek stále niečo vytvára a pracuje s emóciami, ale produkovanie je jednoduchšie.

Ste prísny šéf na pľaci?

– Hovoria mi, že áno. Ale ja som stále len zamyslený, takže vyzerám prísne. Na nikoho sa však nehnevám ani nekričím. Nikdy som dokonca nemal ani vysoké sebavedomie, ale pri mojej práci, keď musím riadiť množstvo ľudí a musím si stáť za svojím slovom i vtedy, keď o ňom nie som stopercentne presvedčený, som sa tváril, že mi sebavedomie nechýba.

V Čechách vám hovoria aj český Steven Spielberg. Lichotí vám to?

– Určite áno, jeho filmy mám veľmi rád a považujem ho za súčasného Hitchcocka. Bravúrne ovláda filmový jazyk, ktorý je zrozumiteľný na celom svete.

Mali ste tú česť porozprávať sa s ním osobne?

– Zatiaľ sme sa nestretli, ale neviem, o čom by sme sa spolu asi tak rozprávali. Viem, že Steven videl Kolju a film sa mu páčil. Ale veľa by sme toho spolu asi nenahovorili.

Zobraziť galériu (2)

Váš otec je tiež vážený umelec, dokonca ste spolupracovali na niekoľkých filmoch. Mení sa váš súkromný vzťah otec – syn na profesionálny?

– V podstate súkromný vzťah nehrá pri práci žiadnu úlohu, ale je to bezpečná poistka na prípad krízy. Obidvaja vieme, že aj keď naše názory sú niekedy rozdielne, robíme to pre dobro veci a nechceme si ublížiť. Stojíme pri sebe.

Dáte si od neho poradiť?

– Čo sa týka textu, áno. V tom prípade jeho argumenty vždy zvíťazia. Máme to dobre rozdelené. On sa stará o text a ja o vizuálnu stránku.

Aký je váš vzťah mimo filmového pľacu?

– Priateľský. On je môj starší kamarát. Keď som bol malý chlapec a niečo ma trápilo, vždy som chodil za mamou. Otec bol ten, kto robil v rodine zábavu, a mama držala rodinu pokope. Aj v dospelosti sme mali štandardné rodinné vzťahy, stretávali sme sa na Vianoce a na narodeniny. Ale tým, že sme spolu urobili film Obecná škola, spolupráca nám zachutila a začali sme sa spolu baviť ako kamaráti.

Aké témy okrem filmu spolu najčastejšie rozoberáte?

– (smiech) Je ich mnoho, ale tie vám nepoviem.

Máte na svojom konte už množstvo filmov. Dokonca ste niektoré, aj zahraničné scenáre odmietli. Čo vás musí na ponuke zaujať, aby ste spolupráci dali zelenú?

– Musí tam byť emócia, ktorá ma úplne dostane. Je to pre mňa veľmi dôležité, lebo keď to tam nie je, scenár mi je ukradnutý a neviem, prečo by som mal s ním stratiť dva roky života.

Často dávate ponúkaným scenárom negatívnu odpoveď?

– Áno, je to asi jedna ku päťdesiatim. Ale do toho už počítam aj také ponuky, ktoré mi posielajú rôzni ľudia, ktorí hneď v prvej vete napíšu, že je to fantastická dráma zo súčasnosti hodná Oscara, a pritom je to najväčšie klišé.

V čom tkvie čaro vášho úspechu?

– Myslím si, že mám určitý dar obrazového vnímania sveta, a zvyšok sú skúsenosti a množstvo práce.

Kedysi ste o sebe prezradili, že ste neurotický typ, ktorý musí mať všetko pod kontrolou. Ste taký aj v súkromí?

– Stále je to aktuálne a vypláca sa to, lebo na svoj film sa môžem pozrieť aj o desať rokov. Je to dobrý pocit, ak viem, že som svojmu dielu dal všetko a má ten správny tvar. V súkromí to neplatí. Je mi napríklad jedno, ako som oblečený alebo či mám špinavé auto. V tomto prípade dávam prednosť pohodliu.

Aj vďaka práci ste precestovali už kus sveta. Viete si predstaviť, že by ste zakotvili natrvalo mimo Českej republiky?

– Niekedy snívam o domčeku pri mori, živil by som sa rybami a chodil by som do dediny nakupovať čerstvú zeleninu. Páčil by sa mi ten pokoj a splynutie s harmóniou prírody, ale i to, že by tam bolo teplo. Ja som však pevne zakorenený v Čechách. Mám tu svoju chalupu, rodinu i priateľov, s ktorými sa stretávam už desiatky rokov. Oni sa nestýkajú so mnou len preto, že som známy. Človek môže akokoľvek dobre ovládať cudzí jazyk, ale keď sa začnú hovoriť príhody z detstva alebo vtipy, zistí, že tam zrazu nepatrí.

NAJ Jana Svěráka

Najkrajšia krajina? Každá, kde sú tropické pláže.
Najúčinnejší oddych? Spánok či sauna.
Najobľúbenejší film z vašej filmografie? Obecná škola.