LIMA - Na verejnosť sa opäť dostal príbeh zoologičky Juliane Koepckej, ktorá zázrakom prežila pred takmer päťdesiatimi rokmi pád lietadla. Spolu s mamou cestovala z peruánskej Limy za otcom do Pucallpy, kde plánovali stráviť Vianoce. Počas letu ich ale zasiahla silná búrka a dievčina zostala uprostred amazonskej džungle odkázaná iba sama na seba.
Skúsenosť Koepckej sa stala námetom mnohých filmov a aj po 47 rokoch patrí k tým najneuveriteľnejším a najsilnejším príbehom, ktoré súvisia s leteckými nešťastiami. Juliane je Nemka, ale narodila sa v Lime, kde pracovali jej rodičia ako zoológovia. Na Štedrý deň v roku 1971 vyrazila so svojou mamou na vianočné prázdniny letom spoločnosti LANSA 508. "Mama bola veľmi nepokojná. Opakovala mi, že sa jej nepáčia tie silné turbulencie. Pamätám si, že niektorí pasažieri začali panikáriť. A vtom to prišlo, zasiahol nás blesk. A zrazu mama vykríkla, že toto je koniec. Boli to jej posledné slová, na ktoré nikdy nezabudnem," spomína na tragické chvíle.
ZÁZRAK Letecké nešťastie prežilo ako jediné 3-ročné dievčatko: Učiteľka Oľga to stihla pred smrťou
Juliane, ktorá prekonala voľným pádom z lietadla Lockheed Electra OB-R-941 pripútaná v sedadle tri kilometre, dopadla do Amazonskej džungle a okamžite upadla do bezvedomia. Prebrala sa vraj až na druhý deň a zistila, že má na tele krvavé odreniny, hlbokú krvavú ranu na ruke, zlomenú kľúčnu kosť, bolela ju chrbtica a opuchli jej oči. Dokázala myslieť iba na to, že musí nájsť mamu. Vo vrecku jej zostali nejaké sladkosti - jediná zásoba jedla, ktorú mala. Všade bol iba prales, veľa hmyzu, vysoké stromy, nevidela ani kúsok otvorenej oblohy. Po vyčerpávajúcej štvordňovej chôdzi dorazila dievčina na miesto nešťastia. "Našla som rad sedadiel doslova zarytý v zemi. Tí ľudia museli byť okamžite mŕtvi," hovorí. Jednej žene trčali iba bosé chodidlá a Juliane si myslela, že je to jej matka. "Ale nebohá mala nalakované nechty, čo mama nikdy nemala."
Vyčerpaná a zranená pokračovala na svojej púti nehostinnou džungľou. "Otec mi vždy hovoril, že v džungli sa treba orientovať podľa smeru vodných prameňov, lebo tie najčastejšie končia v civilizácii." Koepcka si tiež spomenula na jeho rozprávanie o liečivých bylinkách, ktoré si prikladala na rany. Otcove rady jej pomohli, ale hmyz bol dotieravý. Do rán jej kládol vajíčka, nemohla ani spať, toľko mala štípancov.
Na jedenásty deň sa tínedžerke podarilo dostať sa k rieke, kde uvidela loď. Okamžite si naliala na rany benzín. Videla to totiž u otca. Robil to vždy, keď mal otvorenú ranu. A Juliane to pomohlo. Z tej najväčšej jej vyliezlo až 35 červíkov. Neskôr ju našli drevorubači a previezli ju po rieke do okresu Tournavista, odkiaľ letela do nemocnice v Pucallpe, kde už na ňu čakal otec. Spoločnosť LANSA vydala neskôr vyhlásenie, že letecké nešťastie bolo zapríčinené nepriaznivým počasím.
Záchranári našli Julianinu matku dvanásť dní po nešťastí. Ešte pár dní po katastrofe žila, ale mala veľa zlomenín a nemohla sa hýbať. Koepcke odvtedy premýšľa iba nad tým, ako by všetko dopadlo, keby mamu našla a dokázala by jej pomôcť. "Dlhé roky po nešťastí som nespávala. Prežiť niečo také je jedna vec. Ale tých strašidelných jedenásť dní, čo som prežila v džungli, sa ku mne dlho vracalo ako nočná mora."
