Bruno: Je ťažké ku mne preniknúť

Po skončení Let´s Dance ste vyhlásili, že s moderovaním pred kamerou končíte. A teraz ste opäť moderátorom zákulisia SuperStar III. Dobrá ponuka a peniaze zavážia viac ako vaše slovo?

Nepovedal som to celkom tak. Mal som na mysli, že nebudem chodiť klopať na dvere, aby som náhodou nezišiel z obrazovky a nezabudlo sa na mňa. Chcel som si počkať na niečo zaujímavé.

Takže ste verili, že dobrá ponuka príde?

Bol by som sklamaný, keby neprišla, lebo viem, že to, čo som doteraz urobil, za niečo stálo.

V zákulisí ste spokojný?

Je to zaujímavejšie ako vpredu na pódiu zahlasovať kto ide spievať, opýtať sa na názor poroty a potom povedať, kto vypadáva. V zákulisí vyťahujem z ľudí pocity. Je to voľnejšie a zároveň živšie.

Neprekáža vám vŕtať do niekoho, kto práve príšerne zaspieval, zlízol si to od poroty, cestou do zákulisia sa ešte potkol a najradšej by sa niekam skryl?

Nie, som dosť chladný. Vnímam, keď je niekto rozhodený, ale nemôžem na to brať ohľad. SuperStar je biznis a dotyčný cez to musí prejsť.

Prečo ste chladný?

Neviem, čím to je. Človek sa neubráni tomu, aby nemal nejaký vzťah k účinkujúcim, ale dokážem sa odosobniť. Hrá sa o hlasy divákov, nesmiem ich ovplyvňovať. Vidím, keď niekto v rozhovore nie je úprimný, ale nemôžem to povedať. Divák to musí rozpoznať sám.

Vie to, alebo sa nechá opiť rožkom?

Myslím, že ľudia sa už naučili aktérov súťaží viac pozorovať. Ale nie je jednoduché zistiť, kto je aký charaker, lebo obrazovka vytvorí jeden dojem, noviny a časopisy ďalší a skutočnosť môže byť úplne iná.

V čom sa vy líšite od obrazu, ktorý vám vytvorila obrazovka a médiá?

Raz som prišiel na parkovisko, kde zvyknem parkovať a správca mi podával lístok so slovami: Ľudia hovoria, že ste ko..., ale vy nie ste... Bolo to drsné, ale nedokážem to ovplyvniť. Nemám rád, keď sa šíria hlúposti, napríklad, že si neoblečiem tričko za menej ako desaťtisíc.

Myslíte, že vám ľudia závidia?

Fakt je, že robím veľa a rôznych vecí. To mi zrejme vytvára imidž hrabivého človeka. Ale radšej by som skapal, ako mať málo roboty a nudil sa.

Človek, ktorý sa vyžíva v množstve roboty, si tým zvyčajne niečo kompenzuje. Čo si nahrádzate?

Určite som si potreboval niečo dokázať, chcel som byť videný. Sused ma už ako dieťa volal cirkusant. Odmala ma fascinoval film a Hollywood. A keď som potom prvý raz uvidel v Amerike na kopci ten nápis, bol som šťastím bez seba.

Uvideli ste pár písmen a boli ste šťastný?

Uvedomujem si, že je až hlúpe, že ma dostalo pár písmen kdesi na kopci, ale vidieť ho bol môj sen. Celé to prostredie, ktoré je vlastne mekkou svetového šoubiznisu, na mňa zapôsobilo tak, že som sa rozhodol, že keď sa vrátim na Slovensko, vyštudujem niečo, čo je istota – teda ekonomickú univerzitu – ale budem sa venovať šoubiznisu.

A dnes využívate ekonomickú pri práci v dome módy a zároveň ste súčasťou šoubiznisu. Ale život hviezd býva zvyčajne chaotický, kým pozícia manažéra si vyžaduje organizačný talent. Máte ho?

Samozrejme. Veď organizujem prehliadky, výbery, dávam dokopy termíny...

Keď niečo pri organizovaní vybuchne, vybuchnete aj vy?

Keď idem nejakým tempom a ľudia okolo mi nestačia, som nervózny. Ide ma roztrhnúť, keď vidím, že sa niekto namiesto práce ulieva. Ale na druhej strane už aj režisér SuperStar pochopil, že keď ma niečo naštve, robím lepšie, lebo mám v sebe adrenalín. Potom sa pred každým nakrúcaním snažil vyvolať nejaký konflikt, aby som sa vytočil a potom fičal ako po masle.

Kričíte a nadávate, keď ste vytočený?

Áno, viem byť nepríjemný. Dokážem zahučať a povedať si svoj názor.

Hnev teda ukážete, ale keď ste dojatý, radšej nahodíte kamennú tvár?

Áno, tak je to. Ale nie som na ľudí pes. Stane sa, že vybuchnem, ale potom im to vysvetlím.

Dávate si záležať na dobrom oblečení. Kedy vás to chytilo? Ako školák ste poslušne nosili, čo vám nachystala mama?

To v žiadnom prípade. Skôr to bolo naopak. Párkrát sa stalo, že som sa jej opýtal, či vážne chce ísť do školy učiť v tom, čo má na sebe. S obliekaním som snažil radiť skôr ja jej.

Kamaráti sa vám nesmiali, že máte iné záujmy ako oni? Veď ktorí chlapec sa vtedy zaujímal o módu?!

Ale ja som sa ako dieťa nezaujímal len o módu, vtedy to bolo dokonca minimálne. Ani som neodmietal ísť do školy, lebo mám vyrážku. Veľmi ma bavili napríklad filmy, takže keď sme si šli niekam sadnúť, bavili sme sa o nich alebo o autách. Na kvalitné veci som začal trpieť až počas štúdia v Amerike. Po vypraní nezmenili tvar a mama si pochvaľovala, že sa dobre žehlia.

Mohli ste si ich dovoliť?

Povedal som si, že radšej menej, a kvalitných, ako veľa takých, z ktorých budem mať o mesiac handru na dlážku. Ale veď vecí máte plné skrine. Čo robíte s tými, ktoré už nechcete? V tomto som chorý, nedokážem sa ich vzdať, vyhodiť ich či predať. Ak ich posúvam ďalej, tak iba v rámci rodiny. A pár kusov mi leží v skrini už roky, no vždy si poviem, čo keď raz...

Aj také, ktoré sú vám zrejme veľké, lebo ste schudli? Chcete do nich znova priberať?

Dúfam, že nie. Aj keď otec by bol možno rád. Mnoho vecí, ktoré som už nechcel, som totiž posúval jemu. A teraz máme rovnakú iba veľkosť topánok.

Ste známy, zabezpečený, orientujete sa v móde... Máte všetky predpoklady na to, aby sa okolo vás točili húfy báb. Kde ich skrývate?

To by ste cheli vedieť, čo? Som vďačný za dobrých kamarátov a dobré kamarátky, ktorých mám, ale nebudem ich prezentovať na verejnosti. Chcem žiť skutočný život, nie život na papieri. A dávam si pozor, aby som nemal priveľa známych. Stačí mi pár ľudí, s ktorými sa môžem stretnúť, ísť na dovolenku, zabávať sa, byť otvorený.

Kým niekoho k sebe pustíte, poriadne ho prelustrujete?

Dlho som si to neuvedomoval, ale zrejme je pravda, že dostať sa mi na kožu nie je jednoduché. Nie som človek, ktorý už na prvom stretnutí rozdáva e-mail a telefónne čísla. Ľudí musím mať dostatočne vyspovedaných, aby som povedal: V poriadku, púšťam ťa ďalej.