POPRAD - Náklad, trčiaci do značnej výšky, pripadá laickému oku doslova neúnosný a nosič pod ním sa takmer stráca. Muži, ktorí ho v každom počasí vynášajú po príkrych chodníkoch k inak nedostupným tatranským chatám, pôsobia uzavreto. I oni si však užívajú pozornosť turistov a najmä turistiek. Záujem o nich je veľký; niet divu, veď dnes predstavujú doslova európsky unikát.
Všade inde sa k zásobovaniu odľahlých chát v nedostupnom teréne už používajú lanovky či helikoptéry. Akurát tatranské chaty vysoko v horách sú bytostne závislé na nosičoch už viac ako storočie. Na svojich bedrách k nim vynášajú potraviny a predmety dennej potreby, stavebný materiál, plynové bomby i sudy s pivom. Náklad vážiaci 60 a viac kilogramov majú nosiči pripevnený na špeciálnych nosidlách rôzneho tvaru a materiálu. Nosidlá sú vybavené popruhmi.
Na chaty sa podľa pamätníkov už vynieslo všeličo - vaňa, hojdacie kreslo, lyžiarsky vlek, kajak, bicykel, ale aj dievčatá. "Raz sme na chatu vyniesli autobusovú zastávku. Turisti sa vedľa nej normálne postavili a čakali, tak boli zblbnutí," spomína nosič z Chaty pod Rysmi Jaro Švorc. Nosiči majú ale aj iné úlohy; okrem vynášania nákladu na chate pomáhajú s omnoho prozaickejšími činnosťami, doslova so všetkým, čo treba. Varia čaj, čistia zemiaky, upratujú záchody a perú. Odmenou sú im potom večerné mraky pod nohami a jasná obloha nad hlavou. Ale taktiež náhle a časté zmeny počasia.
Nosič si ráno vyjde s nákladom v slnečnom počasí a v polke cesty ho prekvapí prudká letná búrka. A pokiaľ sú súčasťou jeho nákladu kovové predmety, predstavuje v otvorenej doline vhodný objekt pre zblúdilý blesk. V zime zas musí čeliť víchriciam a metrom snehu, veľkým úskalím sú aj lavíny.
Na nosičov číhajú pozdĺž cesty a občas im vstúpi do cesty i do života. Smrť sa v horách nevyhýba ani nosičskému stavu. Na svojich pravidelných trasách poznajú nosiči každý kameň a skalu, napriek tomu sa im občas stane, že zídu z cesty a zablúdia. Príde na nich kríza, sú slabí, hladní, dehydrovaní či vyčerpaní. Ďalšie zážitky, veľakrát poriadne adrenalínové, pre nich predstavujú stretnutia so zvieratami, hlavne s medveďmi.
Od hornej stanice zubačky na Hrebienku to sú na Téryho chatu asi štyri kilometre. Začína sa vo výške zhruba 1300 metrov nad morom a končí v 2015 metroch, prevýšenie teda dosahuje takmer kilometer. Turista túto vzdialenosť prejde za tri a pol hodiny, Štefan Bačkor, jeden z približne pätnástky tatranských profesionálnych nosičov, to zvládne pod dve hodiny. A to aj s 80-kilovým nákladom na chrbte. "Prichádzajú k nám noví ľudia, ktorí si to chcú vyskúšať, ale málokto vydrží dlhšie," rozpráva Pišta. V horách títo záujemcovia zostávajú deň, dva, mesiac, jednu či dve sezóny. A výnimočne celý život, alebo sa do hôr roky vracajú a stávajú sa legendami.
Obrovský náklad na chrbte nosičov vzbudzuje dojem, že ich telesná stavba musí týmto povolaním značne trpieť. Števo napríklad ale žiadne ťažkosti nemá. "Boli tu raz nejakí známi, lekári, a povedali mi, že to je strašne nezdravé povolanie, ale mňa naozaj nič nebolí ani netrápi."
Dnes nosiči v Tatrách zásobujú Rainerovu, Téryho, Zbojnícku chatu, Chatu pod Rysmi, Zamkovského a Skalnatú chatu. Svoju silu a schopnosti si každoročne merajú vo vlastných pretekoch. Hovoria im Šerpa rallye, ktoré sa organizujú už od roku 1985. Na chrbát si naložia 60 kg a merajú čas. Tí najlepší dajú Téryho chatu pod hodinu a pol. Od desiateho ročníka pretekov sa usporiadava aj Lady Rallye, ženy nosia 20 kg. "Pokiaľ sa chcete dobre umiestniť, musíte s nákladom bežať. Nesmiete ale urobiť chybu, pády s touto hmotnosťou sú veľmi nebezpečné," vysvetľuje ťažko predstaviteľnú taktiku horolezec Roman Langr, ktorý sa pretekov pravidelne účastní.
Za viac ako sto rokov svojej existencie prešlo povolanie horského nosiča mnohými zmenami. Od príležitostného sezónneho zamestnania k profesionálnemu, až do podôb, v akých sa odohráva dnes. Po profesionálnych nosičov na prelome 19. a 20. storočia prišla koncom 50. rokov nová generácia, pre ktorú je toto povolanie zároveň únikom do odlišného prostredia, v ktorom nachádzajú samotu a slobodu. Dnes so sebou nesie aj možnosť sebazdokonaľovania, horolezeckého tréningu, doplnkových športov či už zmieneného obdivu zo strany turistov. Jedno ale zostáva stále rovnaké - veľká výzva a drina, ktorú pri tom nosiči zažívajú.
