PEZINOK - Jeho meno dnes poznajú aj tí, ktorí vínu veľmi neholdujú. Veď kto iný, ak nie Peter Matyšák, je symbolom slovenského vinárstva. Jeho kariérny príbeh pritom začínal celkom prozaicky – na hotelovej škole v Piešťanoch, po ktorej začal pracovať ako čašník. Hovorí sa však, že šikovného človeka dole neudržíš, a to platilo aj v jeho prípade. Hoci sa blíži k sedemdesiatke, má veľké plány – najnovšie všetky jeho fľaše zjednotia nové etikety s jeho profilom.
Ešte pred spomienkami na minulosť sa Peter Matyšák povenoval budúcnosti – tá je totiž stredobodom jeho záujmu. O to viac, že už onedlho sa všetky jeho fľaše budú hrdiť novými etiketami s jeho vyobrazením. Keď jeho spolupracovníci prišli s týmto nápadom, známy vinár ostal trochu zaskočený. „V prvom momente som nemal z toho nemal veľmi dobrý pocit. Presvedčil ma najmä fakt, že už to tak ostane hádam naveky a nič ďalšie nebudeme musieť veľmi vymýšľať. No a upokojilo ma, že na etikete bude len silueta, tak to snáď až tak veľmi nepokazím,“ vtipkuje Peter Matyšák.
(Zdroj: Matyšák)
Do jeho siluety na etiketách sú zároveň zakomponované rôzne symboly vinárstva ako vinice okolo Pezinka, staré pezinské kostoly, Grinavské jazero a všeobímajúce slnko. Vinár priznáva, že nový vizuál, ktorý sprevádza aj zaujímavá súťaž, a plánovaná reštaurácia v centre Bratislavy možno budú jeho rozlúčkou s firmou. Okamžitý odchod síce ešte neplánuje, ale predsa len nad ním občas premýšľa. Ako vlastne vyzerala jeho cesta za úspechom, čo boli najťažšie okamihy a kde ešte vždy nachádza motiváciu na ďalšiu prácu?
Chcel kvety, skončil pri hrozne
Tak ako v mnohých iných, aj v jeho prípade tak trochu platí „za všetkým hľadaj ženu“. K vinárstvu totiž viac pričuchol práve vďaka svojej manželke zo známej pezinskej rodiny Demovičovcov, ktorá vlastnila vinohrady. Keďže svokru neprevedčil, aby vinič v záhrade vyťali (keďže mali rozsiahlejšie vinice mimo záhrady) a začali pestovať kvetiny v sklenníkoch, pustil sa do pestovania hrozna a výroby vína. Po práci v zafajčených priestoroch to bol preňho príjemný relax. Postupne ostala povinnosť urobiť 500 – 600 litrov vína ročne pre rodinu na ňom.
Že namiesto štúdia na vysokej škole začal pracovať neľutuje. „Mal som 19 rokov, keď sa nám s manželkou narodil syn, a tak som sa chcel samozrejme postarať o rodinu. Lekára by som bez školy robiť nemohol, ale na moje dve profesie vysoké školy netreba. Aj keď ktovie, možno sa ešte raz na to dám,“ hovorí položartom. Vo svojom fachu však aj tak napredoval rýchlo – stal sa rovno vedúcim čašníkom, neskôr zástupcom vedúceho a nakoniec aj riaditeľom hotela na Babe. Vtedy dostal možnosť ísť na skusy do Rakúska.
Túžba stať sa podnikateľom
Hoci sa z riaditeľa zrazu vo Viedni stal radovým čašníkom, spomína na túto skúsenosť v dobrom. „Táto zahraničná pracovná prax ma dosť ovplyvnila, chcel som sa stať podnikateľom. Vtedy sa to ešte nedalo, ale keď neskôr dali komunisti možnosť podnikať v gastronómii, išiel som do toho. Otvoril som jeden bufet, druhý bufet, aj výrobne,“ spomína.
Popri tom nezanevrel ani na víno a impérium začalo sľubne narastať. Nič na tom nezmenil ani pád Železnej opony. „Začiatok bol veľmi ťažký v získavaní peňazí. Banky veľmi úvery nedávali a úroky boli obrovské - až do 18 percent. Toto obdobie som preklenul, pretože sme medziročne mali 100 % nárast výroby a predaja vína. Vždy sme tak zvládli zabezpečiť nárast z vlastných prostriedkov. V tom čase žiadne väčšie investície do seba alebo do domácnosti neboli – ani norkový kožuch, ani drahé autá, nič podobné. Čo sme si ale vždy dopriali, boli dovolenky.“
Bezsenné noci
Ťažkosti s peniazmi ho však neminuli – ba dokonca pre Petra Matyšáka predstavovali to najťažšie obdobie v kariére. Keď na začiatku nového tisíročia začal s budovaním hotela v Bratislave a nového vinárstva v Pezinku, bral ako istotu, že keď bude treba, pôžičku bez problémov dostane. Nestalo sa.
„Vtedy som prežil nejednu bezsennú noc. Vedel som, že za rozostavaný hotel nedostanem toľko, koľko sme doňho dali. Vždy som si myslel, že v banke môžu robiť len múdri ľudia. Ale oni dali posúdiť môj projekt na oddelení rizika dievčine, ktorá zrejme práve vyšla zo školy. To jej hodnotenie mám dodnes odložené – amatérčinu takého rangu som dlho nevidel,“ spomína.
Nakoniec úver u inej banky získal a veci sa dali do pohybu. Hoci išlo o obrovskú sumu - 160 miliónov korún (teda vyše 5 miliónov eur), bol presvedčený, že ju splatí. „Nemusel som byť génius, aby som vedel že 20 percent ubytovacích kapacít vtedy v Bratislave chýbalo. Samozrejme, rátal som že o 7-8 rokov sa situácia otočí. Ale vedel som, že dovtedy to bude šlapať. Mal som aj rešpekt aj strach, taký frajer zase nie som, aby som sa vôbec nebál. Ale bol som presvedčený, že to pôjde. Aj išlo. Boli roky, keď sme banke splácali 100 000 eur mesačne.“ Na predkrízové obdobie 2005-2008 preto dodnes spomína ako na to najlepšie, aké firma zažila.
(Zdroj: Matyšák)
Snaha byť najlepší
Firma sa neustále rozrastala a v súčasnosti produkuje vyše 3 milióny litrov vína, okrem toho sú tu reštaurácie, hotel, vinotéky, predajne...Riadiť takýto kolos nie je jednoduché. „Ak by mi niekto pred rokmi povedal, tu je takáto fabrika, poď ju riadiť, bolo by to veľmi zlé. Prirovnávam to ku skokanom na lyžiach. Nikto neskočí hneď 100 metrov, lebo by sa zabil. Ale keď začne 15 metrami, postupne sa na tú stovku dostane,“ približuje. Jemu sa to podarilo aj vďaka krédu, ktorého sa drží dodnes. „Vždy musíte chcieť by najlepší – lebo vtedy budete aspoň dobrý. Keď si dáte za cieľ, že chcete byť len dobrý, ako to dopadne? Nám sa to naozaj podarilo - niektoré roky sme boli vyhodnotení ako najlepšie slovenské vinárstvo a stále sa držíme na vrchole medzi prvými tromi.“
Momentálne spolu zamestnáva okolo 170 ľudí a väčšina z nich je zrejme spokojná. Svedčí o tom fakt, že mnohí ostávajú už vyše desaťročia a niektoré roky prebehli bez jediného odchodu zamestnanca. Ako sa to vinárovi darí? „Treba vedieť ľudí riadiť, ale byť pritom spravodlivý. Keď som bol mladší, bol som dosť impulzívny. Na druhej strane som za celú kariéru siahol niekomu na peniaze možno 2 krát. Radšej som si zakričal, aby som to zo seba dostal.“
A hoci poučky či odporúčania dáva iným podnikateľom nerád, jedno ohľadne zamestnancov predsa len má. „Aj keď je neviem ako šikovný človek, ak zistíte, že je chorobne lakomý – božechráň ho brať do roboty. Raz vás okradne, môžete mu dať hociaké podmienky. To ma život naučil.“
(Zdroj: Topky.sk)Peniaze už nie sú motiváciou
Napriek tomu, že má už päť rokov vážne zdravotné problémy, pracuje 11 hodín denne, neraz aj cez víkendy. Kde čerpá silu? „Mojou motiváciou už dávno nie sú peniaze. Je príjemné a pohodlné ich mať, najmä preto, že vtedy môžete rozdávať. To je veľmi fajn. Ale mňa najmä baví, keď ideme niečo robiť – je jedno či pivnicu, predajňu, vinotéku. Na začiatku toho procesu nakreslím svoju predstavu a keď potom vidím hotové dielo, je to veľmi dobrý pocit. Do leta by mala byť hotová nová luxusná reštaurácia na Františkánskom námestí. Veľmi by som chcel, aby sa tam zhmotnilo všetko, čo som sa naučil v oboch profesiách – gastro aj vinárskej. Chcem aby to bolo veľmi pekné a veľmi dobré. To je moja súčasná motivácia. Moja práca ma skrátka ešte stále baví,“ uzatvára s úsmevom.
Pár tipov z pivnice Petra Matyšáka, alebo ten správny nápoj keď...
- ...túžite po oceňovanej kvalite: ,,Irsai Oliver 2017, ktorý tento rok získal zlatú medailu v Paríži. Dostanete ho aj v bežných obchodoch."
- ...chcete ochutnať niečo nové: ,,Keď bude naplnená aj najvyššia kategória, treba ochutnať ročník 2017, ten bude fantastický – či už Devín, Tramín, Ruland šedý alebo Sauvignon.“
- ...sa chystáte grilovať: „Odporúčam frizzante, jemne sýtené víno. Schladené na 8 stupňov je výborné na posedenie na terase, pri grilovačke.“
- ...hľadáte niečo tvrdšie: „Vo výrobe brandy, VSOP či XO, dnes patríme na Slovensku určite k špičke.“
- ...idete oslavovať: „Určite sekt – vyrábame ho klasickou metódou a je porovnateľný s hociktorým francúzskym šampanským.“
- ...máte chuť na sladké: „Naše kvalitné portské vás určite uspokojí.“
Tento článok sme pripravili v spolupráci s Víno Matyšák.
