BELEHRAD/PRAHA - Zoran Djindjić stál na čele srbskej vlády po páde režimu Slobodana Miloševiča a bol po mnohých desiatkach rokov prvým premiérom bez väzieb na komunistickú stranu. Prozápadný politik sa snažil o zblíženie krajiny s Európskou úniou a chcel Srbsko, postihnuté takmer dekádou sankcií, postaviť na nohy. Jeho zámer vysporiadať sa so starými poriadkami a tiež ukončiť prepojenie bezpečnostných zložiek s podsvetím sa mu ale 12. marca 2003 stal osudným.
Tajomstvo odhalené po 37 rokoch: Kráľovná Alžbeta II. prežila pokus o atentát
Keď totiž Djindjić krátko popoludní prišiel k zadnému vstupu do sídla vlády a chystal sa urobiť pár krokov od svojho auta k dverám, vystrelil na neho zo vzdialenosti približne 150 metrov starostlivo pripravený útočník. Guľka z vojenskej útočnej pušky Heckler & Koch G3 preletela Djindjičovým telom, pričom zasiahla jeho srdce a premiéra na mieste zabila. Pitva neskôr preukázala, že mu lekári nemohli pomôcť. Druhý vypálený projektil vážne zranil jedného z telesných strážcov.
Kým médiá v Srbsku, ale aj po celom svete informovali o atentáte, rozbehlo sa v Belehrade rozsiahle vyšetrovanie, v krajine bol okrem iného vyhlásený výnimočný stav. Už 12. marca večer potom bolo jasné, kto za útokom na päťdesiatročného Zorana Djindjiča stál - z organizácie útoku srbská vláda vinila bývalého veliteľa špeciálnej policajnej jednotky Milorada Ulemeka prezývaného Legija. S tým sa krátko po nástupe do premiérskeho úradu dostal Djindjić do konfliktu.
Jednotka pre špeciálne operácie (JSO), ktorej Ulemek velil, síce oficiálne vznikla v roku 1994, už od začiatku 90. rokov ale jej členovia vykonávali počas vojen v Chorvátsku a Bosne "špinavú prácu" v záujme Miloševičovho režimu. Keď v októbri 2000 vypukli mohutné demonštrácie, ktoré viedli k pádu dlhoročného hegemóna srbskej politiky, zostala jednotka stranou. A to vďaka rokovaniu Ulemeka s Djindjićom, ktorý prisľúbil, že protestujúci nezaútočia na políciu.
Ešte v apríli 2001 sa JSO podieľala na zadržaní Miloševiča, po ktorom nasledovalo exprezidentovo vydanie k súdu do Haagu, potom ale vzťahy medzi novou vládou a červenými baretmi ochladli. Keď ale vláda vydala medzinárodnému súdu dvoch členov jednotky, vypukla v septembri 2001 takmer dvojtýždňová vzbura, počas ktorej Jednotka pre špeciálne operácie dokonca blokovala prieťah Belehradom. Výsledkom bol síce vynútený odchod Ulemeka z čela jednotky, aj naďalej mal ale výrazný vplyv na jej fungovanie.
Príčinou atentátu na premiéra, ktorý sa postupne rozišiel s časťou svojich niekdajších spojencov vrátane prezidenta Vojislava Koštunicu, najskôr bolo jeho odhodlanie bojovať s organizovaným zločinom. Za Miloševiča prerástol s vládou i silovými zložkami a jeden z najmocnejších gangov v krajine, Zemunský klan pochádzajúci z predmestia Belehradu, sa rozhodol odstrániť nebezpečného politika. Od polovice februára 2003 podnikli s ním spojení policajti niekoľko neúspešných pokusov o atentát, podaril sa až ten štvrtý.
Bezprostredným páchateľom vraždy sa stal Zvezdan Jovanovič, muž s rozsiahlymi bojovými skúsenosťami, ktorý to v JSO dotiahol na podplukovníka, s prípravou a útekom z miesta činu mu pomáhali aj ďalší členovia jednotky. V pozadí potom ako organizátor stál nielen Ulemek, ale najmä vodcovia Zemunského klanu Dušan Spasojevic a Mile Luković. Tí ale, na rozdiel od niekdajšieho šéfa JSO a jeho podriadených, neskončili pred súdom. Dva týždne po atentáte ich totiž polícia zastrelila, keď sa bránili zatknutiu.
Kvôli atentátu poslal žalobca na súd vyše štyri desiatky ľudí, v máji 2007 padlo 12 rozsudkov, časť obžalovaných ale bola v tom čase buď na úteku, alebo už mŕtva. Hlavný organizátor Ulemek a strelec Jovanović si vypočuli výrok o štyridsaťročnom treste, väčšine účastníkov sprisahania proti premiérovi vymeral súd 30 až 35 rokov väzenia. Iba dvaja páchatelia, Željko Tojaga a Saša Pejaković, ktorí stáli v hierarchii najnižšie, dostali menej ako 20 rokov a obaja si už svoje tresty celé odsedeli.
Djindjić pochádzal z rodiny vojaka a v mladosti sa dostal do konfliktu s Títovým režimom, na univerzite ho kritizoval a hrozilo mu väzenie. Štúdiá filozofie nakoniec dokončil v Nemecku, do Juhoslávie sa vrátil koncom 80. rokov a čoskoro sa zapojil do politiky na strane odporcov Slobodana Miloševiča. V roku 1997 bol niekoľko mesiacov starostom Belehradu, v januári 2001 zasadol do kresla premiéra. Jeho náhlu smrť je v Európe možné porovnať snáď len s dodnes neobjasnenou vraždou švédskeho predsedu vlády Olofa Palmeho vo februári 1986.
