Schöne Náci v 60. rokoch pri Manderláku, ako si ho pamätajú Bratislavčania.
LEHNICE - Je ráno, pár minút pred ôsmou. Po predchádzajúcom daždi cítiť vo vzduchu jeseň. Päť chlapov z pohrebníctva Marianum sa ponáhľa na cintorín v Lehniciach. O chvíľu sa stretnú pri hrobe Schöne Náciho, aby začali plniť jeho poslednú vôľu.
„Schöne Náci veľmi túžil po tom, aby
ho pochovali v jeho rodnom Prešporku.
A to aj napriek tomu, že jeho otec
bol Maďar a matka Nemka,“ povedal
lekár Imrich Sečanský. Navždy zbohom
mu však dali v Lehniciach, kde
v tamojšej nemocnici posledný rok
svojho života bojoval proti zákernej
tuberkulóze. V skromnom hrobe ležal
40 rokov až do včerajšieho rána.
„Výkopové práce prebehli bez problémov,
nevyskytli sa skryté úskalia,“
povedal Miloslav Hrádek, riaditeľ
pohrebníctva Marianum.
Ostatky Schöne Náciho zozbierali a dezinfikovali. Prekvapením bol malý strieborný prsteň so zeleným kameňom, ktorý ležal vedľa jeho kostí. „Boli sme šokovaní. Je to naozaj malý prsteň, ktorý sa dá nastoknúť chudšiemu človeku na malíček. Schöner- Náci bol malého vzrastu, o čom svedčí aj jeho lebka,“ povedal Hrádek.
Ostatky legendy previezla včera Spoločnosť Ferdinanda Martinenga v spolupráci s pohrebníctvom Marianum do Bratislavy, kde bude 2. septembra pochovaný na historickom Ondrejskom cintoríne.
BRATISLAVA - Bol prominentom Bratislavy. Každý ho poznal podľa čierneho fraku, cylindra a bielych rukavičiek. S úsmevom na tvári zdravil v troch jazykoch. Schöne Náci - takto ho poznajú najmä rodení Bratislavčania. Aký bol v skutočnosti a aké sklamania skrýval za svojím úsmevom? O jeho živote rozpráva doktor Imrich Sečanský (93).
„V roku 1947 som sa stal lekárom Schöne Náciho. Pri osobných stretnutiach mi veľa porozprával o svojom dramatickom živote,“ povedal Sečanský.
Malý Ignác Lamár už v detstve stratil matku, ktorá ušla s tovarišom do Viedne. Jeho otec zomrel po dvoch rokoch. Budúcej legende bratislavských ulíc zostali na krku len otcove dlhy. Začal pracovať v divadle, aby ich uhradil. Tam sa zamiloval do Žanetky, ktorá si nakoniec našla milenca a vydala sa za neho.
Napriek životným útrapám sa ľuďom rozhodol rozdávať radosť, humor, lásku a smiech. Stal sa z neho klaun, ktorý pokračoval v šľapajach starého otca Ignáca Lamára. Zo zaprášeného kufra vytiahol pre neho typické oblečenie po manželovi grófky Náriovej. Napriek tomu, že bol chudobný, začal chodiť po bratislavskom korze ako šľachtic a vznešene zdravil paničky v troch jazykoch: „Ručičky bozkávam.“ „Schöne Náci nebol blázon, ako o ňom rozprávajú zlomyseľní ľudia. Bol to trpiaci človek, ktorý pokračoval v diele starého otca,“ povedal Sečanský.
Ostatky Schöne Náciho zozbierali a dezinfikovali. Prekvapením bol malý strieborný prsteň so zeleným kameňom, ktorý ležal vedľa jeho kostí. „Boli sme šokovaní. Je to naozaj malý prsteň, ktorý sa dá nastoknúť chudšiemu človeku na malíček. Schöner- Náci bol malého vzrastu, o čom svedčí aj jeho lebka,“ povedal Hrádek.
Ostatky legendy previezla včera Spoločnosť Ferdinanda Martinenga v spolupráci s pohrebníctvom Marianum do Bratislavy, kde bude 2. septembra pochovaný na historickom Ondrejskom cintoríne.
Čo skrýval za milým úsmevom?
BRATISLAVA - Bol prominentom Bratislavy. Každý ho poznal podľa čierneho fraku, cylindra a bielych rukavičiek. S úsmevom na tvári zdravil v troch jazykoch. Schöne Náci - takto ho poznajú najmä rodení Bratislavčania. Aký bol v skutočnosti a aké sklamania skrýval za svojím úsmevom? O jeho živote rozpráva doktor Imrich Sečanský (93).
„V roku 1947 som sa stal lekárom Schöne Náciho. Pri osobných stretnutiach mi veľa porozprával o svojom dramatickom živote,“ povedal Sečanský.
Malý Ignác Lamár už v detstve stratil matku, ktorá ušla s tovarišom do Viedne. Jeho otec zomrel po dvoch rokoch. Budúcej legende bratislavských ulíc zostali na krku len otcove dlhy. Začal pracovať v divadle, aby ich uhradil. Tam sa zamiloval do Žanetky, ktorá si nakoniec našla milenca a vydala sa za neho.
Napriek životným útrapám sa ľuďom rozhodol rozdávať radosť, humor, lásku a smiech. Stal sa z neho klaun, ktorý pokračoval v šľapajach starého otca Ignáca Lamára. Zo zaprášeného kufra vytiahol pre neho typické oblečenie po manželovi grófky Náriovej. Napriek tomu, že bol chudobný, začal chodiť po bratislavskom korze ako šľachtic a vznešene zdravil paničky v troch jazykoch: „Ručičky bozkávam.“ „Schöne Náci nebol blázon, ako o ňom rozprávajú zlomyseľní ľudia. Bol to trpiaci človek, ktorý pokračoval v diele starého otca,“ povedal Sečanský.