SCORNICESTI - "Karpatský génius" alebo "Dunaj myšlienok", tak sa nechal titulovať muž, ktorý vo svojej krajine nastolil jeden z najhorších autoritárskych režimov v Európe. Bývalý rumunský komunistický prezident Nicolae Ceaušescu, ktorý sa narodil pred sto rokmi, 26. januára 1918, sa síce snažil o samostatné postupy, pod jeho vedením sa ale z Rumunska stal jeden z najchudobnejších európskych štátov s nevídaným kultom osobnosti.
V počiatkoch svojej vlády sa pritom Ceaušescu snažil o liberalizáciu a v mnohých oblastiach došlo k veľkému uvoľneniu. V rámci socialistického bloku taktiež začal uplatňovať nezávislejšiu politiku. Počas roztržky Číny so Sovietmi sa napríklad spriatelil s Pekingom, v roku 1967 neprerušil na rozdiel od ďalších socialistických štátov vzťahy s Izraelom alebo odmietol účasť Rumunska na manévroch Varšavskej zmluvy. V roku 1968 bol dokonca označovaný za najobľúbenejšieho komunistu Západu. V auguste totiž odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, na ktorej sa Rumunsko ako jediná krajina paktu nepodieľala.
FBI odtajnila dokumenty: Šesť tvrdení, ktoré majú dokazovať, že Hitler predstieral vlastnú smrť
V roku 1971 ale prišla studená sprcha, keď po návšteve v Pekingu vyhlásil "kultúrnu revolúciu". Krátke obdobie uvoľnenia skončilo a Ceaušescov kult osobnosti začal nabývať nevídané rozmery. V roku 1974 nastúpil do funkcie prezidenta, ktorá bola zriadená len pre neho, odstavil mnohých funkcionárov, ktorí ho pôvodne podporovali, a začal sa obklopovať členmi svojej rodiny. O jeho bezpečnosť sa starala obávaná tajná služba Securitate.
V 70. rokoch conductor alebo vodca zahájil program takzvanej systematizácie, ktorá v praxi znamenala likvidáciu tisícov dedín a ich nahradenie novými centrami. Symbolom režimu sa stali aj rôzne megalomanské stavby, ako napríklad Palác ľudu, ktorý vybudoval v Bukurešti po zemetrasení v roku 1977, a ktorý je údajne druhou najväčšou administratívnou budovou na svete po americkom Pentagone.
Na začiatku 80. rokov, keď Rumunsko postihlo zvýšenie cien surovín, bol Ceaušescu donútený zmeniť postoj k zahraničnému dlhu. Zaviedol úsporný program, čím sa stal viac závislým na Moskve a vďaka neuváženej industrializácii sa z úrodnej krajiny so zásobami ropy stal jeden z najchudobnejších štátov kontinentu. Chýbali potraviny i teplo a smutným symbolom tejto doby sa stal "vedecký" nutričný program, ktorý stanovoval počet kalórií pre každého obyvateľa, a demografický program, ktorý mal zvýšiť počet obyvateľov. Po roku 1985 Ceaušescu odmietol podporovať reformy Michaila Gorbačova.
Nicolaevov pád odštartovali nepokoje, ktoré vypukli 16. decembra v Temešvári na protest proti plánovanému vysťahovaniu maďarského protestantského kňaza Lászlóa Tökésa. Akcia prerástla v celonárodný protest, ktorý si nakoniec vyžiadal životy 1104 ľudí. Proti demonštrantom zasahovali príslušníci Securitate aj armády, ktorá sa ale nakoniec pridala na stranu revolúcie.
Diktátor si dlho neuvedomoval vážnosť situácie a po tom, ako sa vrátil z návštevy v Iráne, zvolal na 21. decembra na bukureštskom Palácovom námestí masové zhromaždenie, ktoré malo odsúdiť "vandalstvo" v Temešvári. Svoj prejav na balkóne ústredného výboru strany ale nedokončil. Nasledujúci deň okolo poludnia s manželkou a niekoľkými ďalšími ľuďmi pred rozbúreným davom utiekol na vrtuľníku. Nato boli dolapení a po krátkom procese ich odsúdil vojenský súd za genocídu, podkopávanie štátnej moci a rozvracanie národného hospodárstva na trest smrti. Obaja boli 25. decembra 1989 v meste Targovište zastrelení. Pochovaný bol na cintoríne Ghencea v južnej časti Bukurešti. Zábery popravy i rýchly proces vyvolali vo svete veľkú pozornosť, ale aj rozpaky.
Zábery nie sú vhodné pre osoby s citlivou povahou
V roku 2010 si Ceaušescova rodina vyžiadala exhumáciu Nicolaeových ostatkov i jeho ženy Eleny, aby sa potvrdila ich identita. Genetické testy to aj potvrdili.
Ceaušescu sa narodil 26. januára 1918 v obci Scornicešti. Ako chlapec odišiel do Bukurešti, kde pracoval ako obuvnícky učeň. Ako osemnásťročný vstúpil do vtedy ilegálnej komunistickej strany. Počas vojny striedal činnosť v ilegalite s pobytom vo väzení. Po vojne pracoval v rôznych straníckych funkciách a vo vláde a bol tiež vrchným politrukom armády. K moci sa dostal v roku 1965, keď bol zvolený za generálneho tajomníka ÚV strany. O dva roky neskôr sa stal predsedom Štátnej rady (kolektívnej hlavy štátu). Mal osem bratov a dve sestry a až na výnimky mali všetci dobre platené miesta v štátnej administratíve. Druhou najvplyvnejšou osobou v Rumunsku bola jeho manželka. Táto "vedecká kapacita", za ktorú sa považovala, v skutočnosti nedokončila ani základnú školu. Najmladší syn Nicu, považovaný za otcovho nástupcu, bol šéfom Zväzu komunistickej mládeže a zomrel krátko po prepustení z väzenia na cirhózu pečene v roku 1996. Ďalšie dve deti, syn Valentín a dcéra Elena-Zoe, ktorá zomrela na rakovinu pľúc v roku 2006, sa v politike príliš neangažovali a venovali sa vedeckej práci.
