Po 57 rokoch sa 17. novembra 2017 vráti na javisko Historickej budovy Štátneho divadla Košice Ujo Váňa z pera Antona Pavloviča Čechova. Nové naštudovanie klasického textu plného irónie a smiechu cez slzy s košickou činohrou naštudoval mladý slovenský režisér Lukáš Brutovský, ktorý sa réžii ruskej klasiky venuje už od svojich študentských čias.
Ujo Váňa patrí k štvorici najhranejších textov Čechova. Na Slovensku ale nemá bohatú inscenačnú tradíciu, čo môže byť podľa režiséra pre novú inscenáciu výhodou. „Mohli sme byť slobodní pri pohľade na Čechovov text,“ vysvetľuje Brutovský, pre ktorého je Ujo Váňa režisérskym debutom v košickom divadle. Ako dodáva ruská klasika má vo svetovej dramatickej tvorbe zvláštne postavenie. „Ruskí dramatici majú svojskú groteskno-realistickú optiku, ktorou nazerajú na človeka a v iných kultúrach tento typ pohľadu na ľudí a na život tak často nenachádzame. Nie je to videnie čierno-biele, nie je to videnie romanticky idealizujúce. Skôr naopak. Sú to také trpko-smiešne vyobrazenia človeka,“ hovorí Brutovský. Spolu s dramaturgom Mirom Dachom vybrali Čechovov text z reálií ruskej dediny v cárskom Rusku a posunuli ho aj v čase. „Nezobrazujeme vidiek a už vôbec nie ruský. Pokiaľ ide o pocit provinčnosti, ktorý je v hre prítomný, tak s tým sa stretávame aj mnohí na Slovensku. Nielen v Košiciach, ale aj inde. A týka sa to aj divadla. Naša inscenácia chce byť tak trochu aj o otázkach o zmysle divadla. S pocitom provinčnosti, vyhorenia, straty zmyslu či odstrčenosti sa stretávajú aj mnohí divadelníci. Pod tým vidiekom si ja osobne nepredstavujem len dedinu, ale aj akýsi vnútorný stav,“ dodáva režisér, ktorý podobne ako pri svojich predchádzajúcich inscenáciách kladie dôraz predovšetkým na herecké výkony na minimálne zaplnenej scéne.
V titulnej postave Ivana Vojnického, Uja Váňu, uvidia diváci Stanislava Pitoňáka. „Tak ako vo všetkých týchto nadčasových hrách, aj v Ujo Váňovi sú pre dnešnú dobu aktuálne predovšetkým vzťahy medzi postavami. To sú tie paralely medzi dedinou v cárskom Rusku a dneškom. Vzťahy medzi ľuďmi sú v každej dobe rovnaké. Vždy ide tak trochu o moc, o nejakú nadvládu nad ostatnými, alebo len o hlúpe prežitie. V tej hre je aj smiech, aj smiech cez slzy. Bol som prekvapený, lebo keď som si to na začiatku prečítal, tak som si len povedal: No dobre. Tak ideme hrať vážne divadlo. Ale je tam nakoniec veľa humorného a veľa humorného sme zažili aj počas skúšok. V Čechovovom texte sa dá nájsť jednoducho všetko,“ hovorí Pitoňák, ktorý je známy tým, že sa na svoje postavy poctivo pripravuje ich štúdiom už pred skúškami. Ako s úsmevom priznáva, tentoraz nemal kde hľadať inšpiráciu. „Nebolo, čo ukradnúť... Nie je nejaký záznam z tohto predstavenia z iného divadla a hoci sa nerád pozerám, tentoraz som ho hľadal. Nakoniec som našiel jeden výborný ruský film, ktorý bol tak prestrihaný, že mi to veľmi nepomohlo. A tak museli prísť na rad naozaj poctivé skúšky, s neustálym rozprávaním. Veľmi pomohlo aj to, že mal s nami režisér trpezlivosť a nechal nás sa na javisku vyrozprávať a až keď sme pochopili, čo rozprávame, začali sme robiť divadlo,“ vysvetľuje Pitoňák. Podľa neho bude Ujo Váňa pre košickú činohru aj návratom do divadla. „Možno by som to nemal prezrádzať, ale v inscenácii hráme o divadelnom priestore, o budove. Jednoducho sčasti hráme svoje vlastné životy a tak je to celé tak trochu aj o divadle a o živote samotnom. V tom by to mohlo byť nové aj pre diváka,“ hovorí Pitoňák.
V postave Alexandra Serebriakova, ktorý svojim príchodom zmení všetkým život, sa predstaví hosťujúci Jozef Stražan. Jeho mladú ženu Jelenu si zahrá Alena Ďuránová. V inscenácii budú účinkovať aj Tatiana Poláková, Beáta Drotárová, Michal Soltész, Juraj Zetyák a Ľuba Blaškovičová.
- reklamná správa -
