BRATISLAVA - Pred Grassalkovičovým palácom v Bratislave dňa 21. novembra 1849 slávnostne rozpustili slovenský dobrovoľnícky zbor. Mužstvo i dôstojníci sa naobedovali v hoteli U zeleného stromu. Vojaci sa postupne roztratili, vrchní velitelia a vyšší dôstojníci dostali od "Viedeňákov" aj také návrhy, že slovenskí velitelia by mali vstúpiť do regulárnych cisárskych plukov a tak si zaistiť živobytie i kariéru. Vraj sa výborne osvedčili najmä ako strelci. Lenže odozva bolo minimálna.
Hurban a Štúr si nevedeli predstaviť svoj ďalší život v uniforme. Trápila ich otázka, čo bude nasledovať? Nič neveštilo nejakú výraznú zmenu. Opäť bolo treba osloviť cisára. Preto sa za ním priamo do Viedne vybrala deputácia, no už nie v tradičnom zložení. V delegácii boli velitelia stotín na čele s Jánom Franciscim a Štefanom Markom Daxnerom. Cisár ich prijal a sľúbil Slovákov podporiť hneď, len čo sa situácia troška upokojí.
Lenže namiesto sľubovaného vyšlo „tajné nariadenie, aby slovenskej reprezentácii vzali poverovacie listiny. Nech sa tak urobí s najväčšou opatrnosťou a ohľaduplnosťou. Nejde o nič viac, ako o ich tiché odstránenie z verejného života. Poverenia poslušne odovzdajú Štúr, Hodža, Borik a ďalší. Len jeden sa vzpiera – Hurban. Odmieta sa podriadiť rozkazu a nedbá pritom na zdvorilosť. Nechá si na pamiatku svoj certifikát, odteraz len bezvýznamný zdrap papiera. Silnie podozrenie, ako to v skutočnosti myslí panovník so svojimi sľubmi“ (Winkler).
Jozef Miloslav Hurban sa vrátil na Brezovú a naplno sa oddal rodinnému životu. V Brezovej sa krátko zdržal aj Ľudovít Štúr. Obaja čakali odpovede na žiadosti, ktorými sa uchádzali o vyššie štátne funkcie, k čomu ich podnietil minister Bach. Žiadosti si podali, no odpoveď neprichádzala. Zdá sa, že mali veľké ambície. Štúr napríklad odmietol miesto pri krajinskom súde v Bratislave, čo zasa urazilo byrokratov na ministerstvách.
Hurbanovi sa však úradníčiť ani nežiadalo. Chcel ísť znova medzi svojich – do Hlbokého, kde si ho nesmierne vážili. Preto sa začiatkom mája vrátil do Hlbokého, a nesklamal sa. Dňa 4. novembra, teda skoro rok po záverečnej udalosti revolučných rokov, ho znova slávnostne uviedli na hlbockú faru. Štúr medzitým odišiel k rodičom do Uhrovca.
Obaja naši národní dejatelia sa však nechceli vzdať len tak ľahko. Preto sa koncom roka vybrali do Viedne, poinformovať sa, ako to stojí s realizáciou slovenských požiadaviek. Odpovede boli vyhýbavé a polovičaté. Jednou z požiadaviek bolo aj povolenie vydávať slovenskú tlač. Na spravodajské noviny s dennou či týždennou periodicitou však nemali peniaze ani personálne a autorské zázemie. Hurban preto požiadal o možnosť opäť vydávať Slovenské pohľady ako mesačník a 25. apríla 1851 ho aj dostal. Slovenské pohľady vychádzajú doteraz a je to najstarší literárny časopis v Európe, keď z objektívnych príčin (maďarizácia a vojny) istý čas nevychádzal. Vo svojej dobe však zohral mimoriadnu úlohu pri ustálení definitívnej podoby spisovnej slovenčiny.
Význam Hurbanovho úsilia veľmi oceňoval aj Ľudovít Štúr. Hneď po vyjdení prvých dvoch čísel obnoveného mesačníka (júl, august 1851) v liste zo 4. septembra Hurbanovi napísal: „Mjenka o Pohladoch všaďe panujúca je tá, abi sa na polo zábavní a polo literárni časopis od novjeho roku premeňili, ako som Ti už aj písau. O to Ťa výslovne žjada Lottner, Tagáni, celí zbor kat. farárov druhích a Oravci. Nuž urob ako najlepšie vješ.“ Štúr napísal list ešte v podobe slovenčiny, ktorú presadzoval on. Teda bez ypsilonu, bez mäkkého „ľ“, s liptovskými koncovkami v minulom čase slovies a pod.
Avšak už v októbri 1851 sa v Bratislave konalo viacero porád štúrovskej a bernolákovskej, teda evanjelickej a katolíckej strany, o reforme spisovnej slovenčiny a o jej definitívnej podobe. Za evanjelikov tam boli Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, za katolíkov Andrej Radlinský, Ján Palárik a Štefan Závodník. A podarilo sa im dohodnúť. A to v takej životnej záležitosti, akou bola spisovná reč a literárny jazyk. Dohodli sa na pozmenených pravidlách slovenského pravopisu a zhodli sa na tom, že Krátku mluvnicu slovenskú, rešpektujúc závery týchto dohôd, napíše Martin Hattala, vtedy profesor slovenskej a českej reči na bratislavskom katolíckom lýceu a mestskom reálnom gymnáziu v Bratislave.
Táto udalosť, ktorej význam je našimi historikmi doceňovaný len veľmi málo, mala a má však aj ďalekosiahly politický význam a odkaz. Naši jazykoví zákonodarcovia týmto skutkom preukázali veľkú mieru demokratickosti a tolerancie a posunuli latku ekumenizmu vysoko nad európsky priemer.
Jozef Miloslav Hurban odchádzal z poslednej bratislavskej porady rozhodnutý vydávať Slovenské pohľady v zavŕšenom tvare literárnej slovenčiny. No a k tomu chcel viesť aj všetkých prispievateľov. Tešila ho aj skutočnosť, že jeho druh a dobrovoľnícky kapitán, ale aj dobrý básnik Mikuláš Dohnány už stihol napísať svedectvo o nedávnych historických udalostiach. Prvý zväzok Histórie povstaňja slovenskieho mu pomohol vydať v Tlačiarni Františka Xavera Škarniclu v Skalici, kde on tlačil Slovenské pohľady. Nebolo to jednoduché, no keď bude najhoršie, prejde do Trnavy.
