„Obdobie vzdoru privádza rodičov pravidelne do zúfalstva a môže natrvalo poškodiť ich vzťahy. Táto kniha je láskyplným odkazom, ktorý nás ochráni: Spolu to zvládneme!‟ myslí si uznávaný odborník Dr. Herbert Renz-Polster.
Nechce vaše dieťa zaspať? A chodenie po schodoch neprichádza do úvahy?
Namiesto toho, aby sa rodičia začali rozčuľovať, mali si by radšej prečítať túto knihu. Autorky najčítanejšieho rodičovského blogu v Nemecku ukazujú, ako upokojiť seba a tým aj dieťa. Ak sa obe strany zbavia hnevu a nájdu riešenia, zistia, čo sa deje v srdci a v hlave detí i dospelých.
To najdôležitejšie pri výchove malého dieťaťa je zachovať pokoj, aj keď sme nervózni a v časovom strese.
Áno, občas je to ťažké. Nejde to, nech sa snažíte akokoľvek...
Rodičia však zo skúsenosti vedia, že len čo ,vypenia, celú situáciu iba zhoršia.
Katja Seide a Danielle Graf píše na nemeckom internete kultový blog pre rodičov, ktorého návštevnosť presiahla päť miliónov. Čitateľky ho milujú.
V knihe Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva šarmantne a s vtipom na mnohých príkladoch objasňujú, ako zvládať aj najstresujúcejšie momenty, keď na naše kričiace slniečko zízajú okoloidúci a my sme na pokraji zrútenia.
Dozvieme sa, ako upokojiť nielen seba, ale aj svoje dieťa a vybudovať si harmonický vzťah. Autorky sa pokúšajú nájsť hranice, keď môžeme k dieťaťu aj v návale hnevu láskyplne pristúpiť a zároveň trvať na určitých pravidlách, aby sa detský mozog postupne naučil venovať nielen vlastným záujmom, ale vnímať aj potreby ostatných.
Kniha nielenže poskytne praktické rady, ale vysvetľuje reakcie dieťaťa aj z vedeckého hľadiska a na základe vlastného výskumu autoriek.
Kniha Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva na nemeckom knižnom trhu prekonala všetky očakávania. Už druhý rok sa drží v prvej dvadsiatke bestsellerov a nadšené ohlasy čitateľov pribúdajú. „Váš prístup je to najlepšie a najužitočnejšie, čo som doteraz čítala na tému výchovy… Ďakujem vám. Profesionálna pedagogička, ktorá sa obáva, že zlyhá ako matka…“ napísala jedna z čitateliek ich blogu.
Prečítajte si úryvok z knihy Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva:
Čím ráznejšie naše deti zdanlivo trucujú a niekedy možno aj rozdávajú údery, hryzú alebo pľujú, pretože sa nevedia vyjadriť slovami, tým neistejšie sa cítia. Naozaj ich vychovávame správne? Čo ak z nášho dieťaťa vyrastie malý tyran, ako nám to predpovedajú z každej strany? Nemali by sme stanoviť nejaké hranice? Veď naše deti nežijú iba vo svojej rodine, ale pohybujú sa aj v spoločnosti mimo rodiny.
Musia zapadnúť medzi deti v škôlke alebo škole. Ani v budúcnosti, keď budú chodiť do práce, by sa nemali odčleňovať. Na poličkách kníhkupectiev nájdeme niekoľko poradcov, ktorí v súvislosti s takýmto vzdorovitým správaním propagujú návrat k starej dobrej dôslednej výchove.
Annette Kast-Zahnová napríklad neistým rodičom radí, aby dieťa v podobných situáciách vzdoru vždy poslali do jeho izby, nech o sebe „popremýšľa“. Aj Michael Winterhoff či Bernhard Bueb vo svojich knihách prízvukujú, aké je dôležité deťom čo najskôr vysvetliť, že sa dospelým musia podriadiť a že ich tvrdohlavé správanie nebude nikto tolerovať.
Ak teda chceme svoje deti pripraviť na budúcnosť, musíme ich vychovávať tak, aby sa naučili nedbať na svoje potreby?
Tvrdíme: Nie! V tejto knihe chceme zboriť staré mýty o nevychovanom malom tyranovi a podporiť rodičov a starých rodičov v tom, aby aj v ranom detstve presadzovali dnes už bežnú výchovu zameranú na potreby dieťaťa, ktorá sa začína už dňom jeho narodenia. Chceme vám ukázať pokojnú cestu takzvaným obdobím vzdoru. Je predsa úplne zbytočné neustále sa so svojím malým dieťaťom hádať pre maličkosti. Presne tak, nikdy ho netreba karhať! Sľubujeme vám, že keď si knihu prečítate a vaše dieťa sa bude najbližšie s hlasným škrekotom hádzať o zem v obchode pred regálom so sladkosťami, zareagujete láskyplne a s pochopením namiesto toho, aby ste naň zúrivo kričali. Budete sa len prizerať a pomyslíte si:
„Veď vlastne vôbec nemusím kričať!“ Keď hodí na zem takmer plný tanier jedla alebo si ráno nechce obuť topánky, hryzie, hoci v skutočnosti sa chce vlastne pritúliť, zakaždým strká prsty do zásuvky alebo okolo seba na ihrisku rozhadzuje piesok, budete vedieť, prečo to robí a ako postupovať, keď chcete, aby s tým prestalo.
Svoje tvrdenia sme sa rozhodli vedecky podložiť, a tak sme prelúskali mnoho kníh a prebrali mnoho článkov a štatistík. Zhromaždili sme najnovšie poznatky z psychológie, neurológie a pedagogického výskumu a v knihe sme dali priestor viacerým odborníkom z týchto oblastí. Všetci sa zhodujú v tom, že výchova, akú presadzuje Kast-Zahnová alebo Winterhoff, založená na chvále za dobré správanie a nepriaznivých dôsledkoch za zlé, vo všeobecnosti síce funguje, ale často má negatívny vplyv na vzťahy v rodine a je spojená s možnými psychologickými následkami. Ak sa chceme tomuto riziku vyhnúť, musíme zmeniť svoje zmýšľanie o samotnej výchove.
Najskôr sa pozrieme na základné neurobiologické vlastnosti malých detí, aby sme videli, ako to funguje. V krátkosti si ukážeme, ako pracuje mozog, a vysvetlíme si, prečo deti dokážu reagovať na zlomenú sušienku iba vystrájaním, pri návaloch zlosti trieskajú vecami, alebo prečo vysypú odpadky zo smetného koša, hoci im rodičia práve povedali, aby to nerobili. Aj keď základné vedecké informácie o vývine detského mozgu môžu na prvý pohľad vyzerať trochu teoreticky, je dôležité poznať jeho fungovanie, aby sme vôbec mohli porozumieť správaniu našich detí.
Sľubujeme, že táto kapitola vám otvorí oči!
Keď sa prepracujeme cez teoretickú časť, vysvetlíme si, prečo rodičov tak neuveriteľne rýchlo a do nepríčetnosti vytáča vzdorovité správanie ich detí. Na základe typických situácií, pri ktorých sa rodičia nahnevajú na svojich potomkov, si ukážeme, ako ovplyvňuje vlastné detstvo ich správanie a prečo je často také ťažké ovládať sa. Táto časť je pre nás mimoriadne dôležitá, pretože hnev rodičov má minimálne rovnaký podiel na vzdorovitom správaní ako chýbajúce neurologické predpoklady detí. Dalo by sa dokonca tvrdiť, že mnoho každodenných hádok vzniká iba preto, že tvrdohlaví sú rodičia. Sme toho názoru, že ak sa doteraz žiadny odborník na obdobie vzdoru nevenoval téme hnevu u dospelých, ide o vyjadrenie pohľadu spoločnosti na deti spomínaného v predchádzajúcom príklade. Musia sa meniť, prispôsobovať a vychovávať, zatiaľ čo dospelí majú automaticky pravdu, a preto na sebe už nemusia pracovať.
Naša kniha chce takýto uhol pohľadu rozšíriť. Chceme ukázať, že harmonický vzťah môže vzniknúť len vtedy, keď všetci zúčastnení bez ohľadu na vek rovnako veľa dávajú aj berú.
-reklamná správa-
