Príbeh o priateľstve medzi dvomi chlapcami, neskôr medzi dvomi úplne odlišnými mužmi – dobrodružná cesta zložená z útekov a pokusov o návrat k ustavičnému hľadaniu cesty k sebapoznaniu.
Pietro je chlapec z mesta, plachý a samotár. Jeho matka pracuje ako zdravotná asistentka v poradni na okraji Milána. Otec je chemik vo fabrike, podozrievavý a nervózny muž, ktorý sa každý večer vracia domov plný hnevu.
Pietrových rodičov spája spoločná vášeň: spoznali sa v horách, zamilovali sa do seba v horách, v horách, na úpätí Troch lavaredských štítov, sa dokonca zobrali. Hory ich navždy spojili aj počas prežitej tragédie a súčasné Miláno ich napĺňa len ľútosťou a nostalgiou.
Keď na úpätí horského masívu Monte Rosa objavia dedinku Grana, cítia, že tu nájdu pokoj pre svoju dušu. Pietro tu trávi všetky letá a práve tu sa aj spriatelí s rovesníkom Brunom. Tak sa začínajú ich roky bádania a objavovania medzi opustenými domami, mlynom a strmými horskými chodníkmi. V tom období Pietro začína chodiť na túry aj so svojím otcom, čo bolo „asi to jediné, čo kedy od neho dostal a čo sa najviac podobalo na vzdelanie“.
Pretože hory sú poznanie, pravý spôsob života, Pietrovo ozajstné dedičstvo – a to ho aj po dlhých rokoch odlúčenia opäť zblíži s Brunom.
Osem hôr vychádza pod vydavateľskou značkou ODEON - crème de la crème súčasnej i klasickej svetovej prózy. Autor Paolo Cognetti získal za tento román prestížnu taliansku cenu Premio Strega a kniha sa stala hneď po vydaní literárnou udalosťou. Okamžite po nej siahli vydavatelia z celého sveta, preložili ju vo viac ako 30 krajinách. „Je to príbeh o otcoch a deťoch, o civilizácii aj o opustenom spôsobe života. O slobode,“ tvrdí Paolo Cognetti.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Paolo Cognetti začal písať ako osemnásťročný. Po skončení štúdií sa venoval nakrúcaniu dokumentárnych filmov so sociálno‑politickou a literárnou tematikou a literárnej tvorbe. Dnes patrí medzi kritikou najlepšie ohodnotených a čitateľsky najobľúbenejších súčasných talianskych spisovateľov.
Z novšej tvorby zaujal knihou Sofia si veste sempre (Sofia chodí stále v čiernom, 2012) a stal sa finalistom literárnej súťaže Strega.
Il ragazzo selvatico (Chlapec z divočiny, 2013) je jeho pozoruhodným denníkom zo života v horách.
V októbri 2016 mu vyšiel román Osem hôr, za ktorý v roku 2017 získal dve prestížne talianske ocenenia Premio Strega a Strega Giovani.
Začítajte sa do románu Osem hôr:
Môj otec mal svoj vlastný spôsob, ako chodievať na hory. Na hony vzdialený od meditácie, zato však s veľkou dávkou zanovitosti a smelosti. Chodil na výstupy bez dávkovania síl, vždy s niekým alebo niečím súťažil a tam, kde sa mu chodník zdal pridlhý, skrátil si ho krížom cez najväčší sklon. Pri ňom bolo zakázané zastaviť sa, posťažovať sa na hlad alebo únavu či zimu, no zato sa mohla spievať nejaká pekná pesnička, zvlášť cez búrku alebo v hustej hmle. A výskať pri hádzaní sa do snehových previsov.
Moja matka, ktorá ho poznala od detstva, hovorievala, že nikdy na nikoho nečakal, celý zachvátený pachtením sa za kýmkoľvek, koho videl vyššie, preto bolo potrebné mať dobré nohy, aby človek v jeho očiach obstál, a smiechom dávať najavo, že sa mu podarilo vyhrať. Neskôr začala pred výstupmi uprednostňovať posedenie v záhrade alebo si máčala nohy v potoku, či spoznávala názvy byliniek a kvetov. Aj na končiaroch predovšetkým rada pozorovala ďaleké vrchy, premýšľala nad tými z jej mladosti a spomínala, kedy a s kým tam bola, zatiaľ čo môjho otca sa v tej chvíli zmocnilo akési zvláštne sklamanie a ponáhľal sa domov.
Myslím si, že to boli protichodné reakcie na rovnakú nostalgiu. Moji rodičia prišli do mesta ako tridsaťroční, opustili roľnícke Benátsko, v ktorom sa narodila moja matka a kde môj otec vyrastal ako vojnová sirota. Ich prvé hory, prvá láska, boli Dolomity. Občas sa o nich zmienili vo svojich rozprávaniach, bol som však príliš malý, aby som pochopil zmysel ich konverzácie, no cítil som, že určité slová znejú prenikavejšie, lebo majú oveľa hlbší význam. Rosengarten, Langkofel, Tofany, Marmolada. Stačilo, aby otec vyslovil jedno z týchto slov, a mame sa rozžiarili oči.
Boli to miesta, kde sa do seba zamilovali, po nejakom čase som to pochopil aj ja. Ešte ako deti ich tam priviedol jeden kňaz a ten istý kňaz ich aj jedného septembrového dňa na úpätí Troch lavaredských štítov, v kostolíku, ktorý tam stojí, zosobášil. To manželstvo z hôr bolo ustanovujúci mýtus našej rodiny. Protichodne sa k nemu z neznámych dôvodov stavali rodičia mojej matky, a tak ho spečatili v kruhu štyroch známych vo vetruvzdorných bundách namiesto svadobných šiat, na svadobnom lôžku v úkryte Auronzo ako mieste prvej spoločnej noci novomanželov. Na výčnelkoch Cima Grande sa už odrážal sneh. Bola októbrová sobota roku 1972, koniec horolezeckej sezóny toho a mnohých ďalších rokov. Nasledujúci deň naložili do auta kožené čižmy a pumpky, tehotnú mamu a otca s pracovnou zmluvou vo vrecku a odviezli ich do Milána.
Pokoj nebol cnosťou, na ktorú môj otec kládol dôraz, no v meste by mu poslúžil viac než dosť. Panoráma Milána vyzerala takto: v sedemdesiatych rokoch žili v obytnom dome protiľahlom k rozsiahlej dopravnej tepne, pod ktorej asfaltom, aspoň tak to hovorili, tiekla rieka Olona. Je pravda, že keď pršalo, cestu zaplavilo a ja som si predstavoval rieku, ako tam dolu hučí v tme, nafukuje sa, až kým nevytečie z poklopov, ale aj cesta bola ďalšia rieka, rieka áut, dodávok, motoriek, kamiónov, autobusov, sanitiek, ktorá bola stále plná. Bývali sme na siedmom poschodí: dva rady identických budov, ohradených od cesty, zosilňovali hluk. Niekedy v noci to už môj otec nemohol vydržať, vstal z postele, otvoril dokorán okno, akoby chcel vynadať celému mestu, prikázať mu byť ticho alebo vyliať naň horúcu smolu, minútu nemo pozeral do diaľky, potom si obliekol vetrovku a vyšiel von na prechádzku.
Z okien sme dobre videli oblohu. Biela uniforma, nezávisle od ročného obdobia, brázdená len letom vtáčikov. Matka sa zdráhala pestovať kvety na balkóniku začmudenom dymom a plesnivom zo storočných dažďov. Zasadila tam rastlinky a medzitým mi rozprávala o augustových viniciach na vidieku, kde vyrastala, alebo o tabakových listoch zavesených na žrdiach v humne, o špargli, ktorá ak mala zostať mäkká a biela, musela byť obratá ešte pred vyklíčením, takže bol potrebný špeciálny zmysel, aby ju človek videl ešte pod zemou.
Teraz jej tento cit poslúžil v úplne inej sfére. V Benátsku pracovala ako zdravotná sestra, ale v Miláne získala miesto zdravotnej asistentky v Brestovej štvrti, v západnej periférii mesta medzi činžiakmi. Bola to nová kvalifikácia, podobne ako rodinná poradňa, v ktorej pôsobila, ústrednou myšlienkou bolo pomáhať ženám počas tehotenstva a potom dozerať na novorodenca počas prvého roka jeho života – to bola práca mojej matky a mala ju rada. No keď ju z práce niekam vyslali, vyzeralo to ako skutočná misia. Brestov bolo v tých častiach málo: celé názvoslovie štvrte s ulicami ako Jelšová, Jedľová, Smrekovcová či Brezová vyznievalo posmešne medzi dvanásťposchodovými činžiakmi napadnutými skazou akéhokoľvek druhu. Medzi povinnosti mojej matky patrilo skontrolovať prostredie, v ktorom dieťa vyrastalo, a z mnohých návštev bola mimo aj niekoľko dní. V najhoršom prípade musela podať trestné oznámenie na súd pre maloletých. Stálo ju veľa námahy uchýliť sa k tomuto krajnému riešeniu, nehovoriac o spŕške nadávok a hrozieb, no o svojom rozhodnutí nikdy nepochybovala. Nebola jediná, kto tomu veril: sociálne pracovníčky, vychovávateľky a učiteľky spájal hlboký kolektívny cit, čosi ako ženský kolektívny zmysel pre zodpovednosť voči tým deťom.
Môj otec bol, naopak, samotár. Pracoval ako chemik v jednej fabrike s desiatimi tisíckami robotníkov, nepretržite deprimovanej štrajkmi a výpoveďami, a čokoľvek sa tam vnútri udialo, večer sa odtiaľ vracal plný hnevu. Pri večeri potichu pozeral správy, šibrinkoval príborom vo vzduchu, akoby očakával, že zrazu vypukne ďalšia svetová vojna, a hundral si popod nos nadávky pri správe o každom zavraždenom, o každej vládnej kríze, o každom zvýšení cien ropy, o každej bombe, ktorú odpálili neznámi páchatelia. S tými pár kolegami, ktorých k nám pozval, sa takmer vždy rozprával o politike a vždy sa to skončilo hádkou. Pri komunistoch bol antikomunista, pri katolíkoch radikál a ako voľnomyšlienkar sa bavil s hocikým, kto ho zamýšľal zaradiť k cirkvi, k nejakému straníckemu združeniu; no boli to časy neustáleho vnútroštátneho napätia a brannej povinnosti sa nik nevyhýbal, preto nás onedlho otcovi kolegovia prestali navštevovať. On však naďalej chodil do fabriky, akoby mal ísť každé ráno kopať kanály. A keď v noci nespával, silno búšil do vankúša, do uší si dával štuple, užíval lieky proti bolesti hlavy či vybuchoval do nebezpečných návalov hnevu, vtedy vstúpila do deja matka, ktorá sa v rámci partnerských povinností podujala upokojiť ho, uchlácholiť vlny zápasu medzi mojím otcom a svetom.
