Keď som ťa stratila je príbeh, v ktorom sa stratíte a nebudete sa chcieť z neho vynoriť. Možno si aj vy niekedy želáte, aby ste sa stretli s niekým, koho už poznáte, znova. Akoby po prvý raz. S čistým stolom, s čistými myšlienkami a pocitmi.
Toto je romantický a citlivý príbeh, ktorý obnoví vašu vieru v lásku. Pretože na skutočne hlboké pocity nie je nikdy neskoro...
Molly je dcéra multimilionára.
Leo zasa novinár, ktorý vyšiel z chudobných pomerov, no tvrdou prácou si vybudoval kariéru a presadil sa ako vojnový korešpondent.
Keď stretne Molly, obaja sa do seba zaľúbia a vezmú sa aj napriek nesúhlasu jej rodiny. Majú pocit, že sú neporaziteľní a spolu dokážu dobyť svet.
Všetko sa však zmení, keď Leo odíde na nebezpečnú misiu do Sýrie, kde takmer príde o život. Definitívne však stratí pamäť. Molly sa všemožne snaží pomôcť mu získať stratené spomienky, no problém je v tom, že pred Leom niečo tají. A to niečo vážne.
Oddanú ženu pri jeho posteli iba predstiera a on netuší, že ich manželstvo bolo už dávno pred jeho zranením v troskách.
Čo ak sa Leovi vráti pamäť úplne a z minulosti sa mu vybaví viac, ako by chcela?
Príde potom o muža, do ktorého sa zaľúbila po druhý raz?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Číta Dominika Žiaranová:
Kelly Rimmerová je čoraz úspešnejšia austrálska spisovateľka, ktorá sa venuje najmä tvorbe pre ženy. Jej knihy boli publikované v 16 svetových jazykoch. Tento rok už od nej vyšiel v slovenčine hit Spoznal som ťa bosú.
Začítajte sa do novinky Keď som ťa stratila:
Prvá kapitola
Molly
Júl 2015
Zistila som, že človek môže niekoho celým srdcom milovať, a zároveň ho rovnako vášnivo nenávidieť. Tieto dve emócie sa navzájom vyvažujú a zanechávajú v človeku bezbrehý pocit prázdnoty. Celých desať dní, čo som presedela pri nemocničnom lôžku svojho manžela, stále dookola som sa pokúšala pochopiť, ako sa to mohlo stať. Nie to, čo sa stalo jemu – že s jednou nohou v hrobe leží na jednotke intenzívnej starostlivosti. To bola iba otázka času. Keď si kladiem otázku, ako sa to stalo, myslím tým svoj prekvapujúco dvojznačný vzťah k mužovi na posteli. Leo bol – a stále je – láskou môjho života. Nikdy ho neprestanem milovať. Nechcelo sa mi veriť, že by som ho mohla zároveň nenávidieť, a predsa to tak bolo.
Ani umelý spánok, neporiadne strnisko na brade a obväzy mu neubrali na príťažlivosti. Aj chorobne bledý a v bezvedomí vyzeral nebezpečne... Leo bol nebezpečný. So svojím telom a životom vždy zaobchádzal tak, akoby mali slúžiť len ako obetný dar na oltár jeho práci. Pod prikrývkou a nemocničným pyžamom sa skrývalo telo pokryté jazvami – najnovšími aj nespočetným množstvom vyblednutých stôp po predošlých zraneniach.
Môj manžel vždy dokázal stiahnuť so sebou aj iných – dokonca aj keď jeho cesta evidentne nikam neviedla. Po tej nehode sa aj zo mňa stala živá mŕtvola. Od jeho lôžka som odchádzala, len keď som už od únavy nevládala udržať oči otvorené. Dni som prežívala v akejsi vlastnej, bizarnej kóme. Na rozdiel od Lea som, prirodzene, bola pri vedomí, všetky moje telesné funkcie, nie nevyhnutné pre život, však mali dočasnú odstávku.
Počas tých príšerných dní som nerobila nič iné, len sa utápala v emóciách – v celej palete emócií, vyplývajúcich z našej situácie. Uplynulé roky som si namýšľala, že o osamelosti viem všetko, hoci až teraz som pochopila, že osamelosť, akú som poznala dosiaľ, bola iba slabým odvarom tej skutočnej. V dobrých i zlých chvíľach našich štyroch spoločných rokov bol pre mňa Leo najdôležitejšou osobou. Nie raz som zdvihla telefón, aby som mu povedala, ako veľmi sa bojím a aká stratená sa cítim, no teraz som si uvedomila, že pocity stratenosti a osamelosti sú v mojom živote prítomné len a len jeho vinou.
Keď mi lekári oznámili, že začínajú znižovať dávky sedatív, čo ho udržiavali v umelom spánku, ohromilo ma to. Prvé hodiny po príchode do nemocnice som totiž strávila podpisovaním formulárov o darcovstve orgánov a konzultáciami so špecialistami, za akých podmienok má predlžovanie jeho života prístrojmi ešte význam. Dokonca som zavolala Leovým rodičom aj jeho šéfredaktorke v Sydney a prebrala s nimi neradostnú tému prípadného pohrebu. Ani po tom, ako sa jeho stav stabilizoval, mi lekári nechceli dávať priveľké nádeje a zakaždým, keď som prejavila svoj zvyčajný optimizmus, rýchlo mi pripomenuli, čo sa dá reálne očakávať. Šance na úplné zotavenie boli podľa nich malé a každým dňom sa zmenšovali. A vraj ak by sa Leo aj prebral, bolo takmer nemožné, aby bol rovnaký ako predtým.
Napokon pristúpili k skúšobnému vypínaniu dýchacieho prístroja. Na krátky čas som mala možnosť sledovať Lea, ako znovu sám dýcha. Zvuk tej prekliatej mašiny sa mi protivil – to donekonečna sa opakujúce sipivé šššš, s ktorým mu hnala vzduch do pľúc, nasledované podobne svištivým výdychom. Dvadsaťštyri hodín denne ventilátor ako zvuková kulisa sprevádzal moje čakanie a strach a občas mi poriadne liezol na nervy. Lenže potom som si uvedomila, akú službu to zariadenie Leovi robí, a premkol ma pocit nevďaku. Raz večer som sa vrátila do hotela, aby som sa osprchovala a dopriala si trochu spánku. Na druhý deň po návrate do nemocnice som Lea našla bez hadičiek v krku. Pohľad, ako pravidelne dýcha vlastnými silami, ma naplnil nádejou, ktorú som zúfalo potrebovala. Napriek všetkému, čo sa medzi nami za posledný rok stalo, napriek nesmiernemu zúfalstvu posledných týždňov som nezniesla predstavu, že by som sa vzdala nádeje. Chcela som, aby po svete chodili ľudia ako Leo, či už sú alebo nie sú súčasťou môjho sveta.
Jedenásty deň po príchode do Ríma som sa v neskoré ráno zobudila na Leov kašeľ a pomrmlávanie. Noc som strávila na stoličke pod oknom, s hlavou zloženou na opierke rúk, s nohami prevísajúcimi ponad druhú.
„Tu som, Leo,“ ozvala som sa. Nebola som si istá, či dokáže otočiť hlavu, radšej som sa naklonila nad posteľ. Jeho zvraštené obočie vyjadrovalo frustráciu. Nervózne som šmátrala po jeho okuliaroch. Opäť mu ich nasadiť bola úľava. Opuchy a sinky sa mu z tváre už takmer vytratili, ale bez charakteristických okuliarov v korytnačom ráme to jednoducho nebol on. Zrenice sa mu najskôr zúžili, potom rozšírili, ako prispôsoboval pohľad šošovkám, až napokon zaostril na mňa. Usmiala som sa, no bol to slabý a roztrasený úsmev, pretože som sa desila čo i len dýchať. V prvej chvíli sa nijako neprejavil. Od sklamania mi na okamih stiahlo hrdlo: čo ak to už nebude lepšie? Čo ak sa síce prebral, ale neprehovorí ani nezareaguje na moju prítomnosť?
Cítila som, ako mi od dlhého státia meravie dolná polovica tela. Pomaly som sa zviezla na stoličku pri posteli. Vtom nastal v mojich emóciách znovu obrat, tentoraz radostný – Leo otočil ku mne hlavu. Sústredene sa na mňa zadíval, no keď oči odrazu prižmúril, bola som si istá, že v nich vidím obvinenie. Okamžite som prešla do defenzívy – spochybňuje azda moje právo byť tu? Už opäť raz nemá ani potuchy, čím som si preňho musela prejsť. Nedokázala som pochopiť, kde sa v ňom berie toľká bezočivosť.
Nemohla som naňho ani vyletieť – práve precital z kómy! A vo chvíli, keď mi tá myšlienka preblesla hlavou, Leo znovu pomaly zatvoril oči.
Lekári ma vystríhali, že to môže nejaký čas trvať, a že nemáme inú možnosť, len sa obrniť trpezlivosťou. Ja som však bola trpezlivá už pridlho, zásoby tejto cnosti som vyčerpala až do dna. Oneskorene mi do mozgu dorazila informácia, že sa mi od hladu dvíha žalúdok. Zdráhavo som vstala a pobrala sa do bufetu. Pri odchode z Leovej izby som si v duchu položila otázku, čo skutočne očakávam od najbližších dní. Nad odpoveďou som veru nemusela dlho premýšľať. Hneď ako som si ju uvedomila, premkol ma pocit viny.
Chcela som, aby sa Leo čo najrýchlejšie prebral a jeho zdravotný stav zostal bez následkov. A potom som sa chcela vrátiť domov a do svojho života.
